znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 301/08-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní   o sťažnosti   M.   Š.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 46/2001 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 46/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 46/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   Š.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Š. trovy konania v sume 8 011 Sk (slovom   osemtisícjedenásť   slovenských   korún)   na   účet   jej   advokátky   JUDr.   M.   P.,   Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 301/08-12 z 24. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   Š.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a slobôd (ďalej len   „listina“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 46/2001.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS 322/08 doručeným ústavnému súdu 8. novembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podľa vyjadrenia konajúceho sudcu ako novo nastupujúci sudca vo veci vytýčil termín pojednávania na 19. 6. 2006. Ďalší postup vo veci bol ovplyvnený aj jeho chybnou organizáciou práce. Vo veci sa bolo potrebné vysporiadať s okruhom účastníkov v súbehu s dedičským   konaním   a   bola   neúspešná   súčinnosť   o   pripojenie   priestupkového   spisu. Vzhľadom na odstup času bude vo veci postupovať prednostne, aby bolo možné vytýčiť termín pojednávania do 17. 12. 2008.

Zo   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   po   podaní   návrhu   súd   návrh   doručil na vyjadrenie   odporcovi.   Konanie   bolo   komplikované   tým,   že   v   priebehu   konania navrhovateľka zomrela, preto bolo potrebné vyporiadať sa s okruhom účastníkov na strane navrhovateľa. V období, kedy bol spis pridelený pôvodnej sudkyni JUDr. Jane Urbanovej, došlo   k   prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   veľkým   množstvom   sporov,   ktoré   mala   táto sudkyňa pridelené na prejednávanie a rozhodovanie. Preto nebolo možné, aby konala vo všetkých veciach bez prieťahov. Po pridelení veci súčasnému zákonnému sudcovi tento vo veci nariadil a uskutočnil pojednávanie. Ako sám uviedol, k zdržaniu došlo aj v dôsledku jeho chybnej organizácie práce. Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť sudca vo veci bude konať s tým, aby sa konanie uskutočnilo prednostne a aby pojednávanie mohlo byť ešte v priebehu mesiaca december 2008.“

Z označeného   podania   okresného   súdu,   ako   aj   z vyjadrenia   právnej   zástupkyne sťažovateľky doručeného ústavnému súdu 13. novembra 2008 je zrejmé, že účastníci konania netrvajú na ústnom prerokovaní danej veci.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 46/2001 ústavný súd zistil, že   13.   októbra   2000   bola   tamojšiemu   súdu   doručená   žaloba   právnej   predchodkyne sťažovateľky   o vrátenie   daru,   ako   aj   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Na základe toho okresný súd uznesením sp. zn. Nc 2203/00 z 20. decembra 2000 oslobodil právnu predchodkyňu sťažovateľky od súdnych poplatkov a 15. marca 2001 previedol spis do registra „C“.

Podaniami   doručenými   okresnému   súdu   26.   septembra   2001,   8.   októbra   2001, 26. marca 2002 a 18. júna 2002 právna predchodkyňa sťažovateľky žiadala okresný súd o určenie termínu pojednávania, prípadne o vypočutie mimo určeného termínu pojednávania poukazujúc na svoj zhoršený zdravotný stav.

Dňa 12. marca 2003 okresný súd zaslal odporcovi výzvu na vyjadrenie k žalobe, na ktorú odporca reagoval podaním doručeným 24. marca 2003.

Okresný súd však určil termín pojednávania až 26. januára 2006 na 15. február 2006, pričom   v tento   deň   mu bolo prostredníctvom   právnej   zástupkyne oznámené, že právna predchodkyňa sťažovateľky 10. júla 2004 zomrela. Na základe toho potom okresný súd 16. februára   2006   spracoval   výzvu   príslušnému   notárskemu   úradu   na   poskytnutie informácie   o   právnych   nástupcoch   právnej   predchodkyne   sťažovateľky.   Podaním doručeným okresnému súdu 24. februára 2006 príslušný notársky úrad oznámil tamojšiemu súdu,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   zanechala   dve   deti,   a   to   sťažovateľku a odporcu, ale vzhľadom na napadnutie dôvodov vydedenia zo strany odporcu nemožno do právoplatného skočenia   konania vedeného   okresným súdom   pod sp.   zn. 2   C 217/05 určiť okruh dedičov.

Dňa 28. apríla 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 12. jún 2006 a zároveň spracoval výzvy právnej zástupkyni sťažovateľky a príslušnému priestupkovému oddeleniu za účelom predloženia spisov. Podaním doručeným okresnému súdu 9. mája 2006 právna zástupkyňa   sťažovateľky   vopred   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a zároveň žiadala o určenie nového termínu pojednávania, pričom podaním doručeným okresnému súdu   10.   mája   2006   reagovala   na   jeho   skoršiu   výzvu   súvisiacu   s dokazovaním. Zároveň 12. mája   2006   dožiadané   priestupkové   oddelenie   oznámilo   okresnému   súdu, že požadované spisy sa v súčasnej dobe nenachádzajú v jeho dispozičnej sfére. V súvislosti s ospravedlnením   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   o nemožnosti   účasti   na   pojednávaní 12. júna 2006 okresný súd určil nový termín pojednávania na 19. jún 2006.  

Dňa   19.   júna   2006   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené z dôvodu   rozhodnutia o návrhu na vstup do   konania na strane navrhovateľky, od tohto   dňa   až   do   dňa   predloženia   spisu   ústavnému   súdu   6.   novembra   2008   nebol vykonaný žiadny úkon.

III.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Zároveň   namietala aj porušenie svojho práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04,   III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť   veci (1),   správanie   účastníka   (2)   a   postup   súdu (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria sa považuje aj povaha veci a jej význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že v namietanom prípade ide o žalobu o vrátenie daru, pričom výsledok daného konania ovplyvňuje majetkovú   sféru   sťažovateľky.   Tento   predmet   sporu   možno   z hľadiska   jeho právnej zložitosti zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, aj keď na strane druhej   ho   možno   z hľadiska   dokazovania   hodnotiť   ako   skutkovo   zložitejší   o to   viac, že pôvodná   navrhovateľka   zomrela.   Táto   skutočnosť   však   v žiadnom   prípade   nemôže zmierniť dopad doterajšej dĺžky konania na namietané porušenia práv sťažovateľky.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   neprispelo   k predĺženiu   doby prerokovania uvedenej veci. O tejto skutočnosti svedčí aj správanie právnej predchodkyne sťažovateľky,   ktorá   viacerými   podaniami   žiadala   okresný   súd   o určenie   termínu pojednávania,   prípadne   o vypočutie,   a to   aj   s prihliadnutím   na   zdravotný   stav. Napokon urgencie   a obavy   právnej   predchodkyne   sťažovateľky   sa   stali   opodstatnenými, keď v júli 2004 zomrela.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že v priebehu tohto viac ako 8-ročného konania bol okresný súd viackrát nečinný, pričom v období   od   15.   marca   2001,   keď   po   právoplatnosti   uznesenia   o oslobodení   právnej predchodkyne   sťažovateľky   od   súdnych   poplatkov   previedol   spis   do   registra   „C“, do 12. marca 2003, keď odporcovi doručil návrh na vyjadrenie, nekonal 2 roky. V období od 24. marca 2003, keď mu bolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, do 26. januára 2006,   keď   určil   termín   pojednávania,   taktiež   nepostupoval   tak,   aby   čo   najskôr   došlo k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty,   pretože   bol   nečinný   2   roky   a 10   mesiacov. Je nepochybné,   že   ani   v období   od   19.   júna   2006,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie, do súčasnej doby okresný súd nekoná v súlade so zabezpečením účelu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď už 2 roky a 5 mesiacov nevykonal vo veci žiaden relevantný úkon.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   vedené   pod   sp. zn.   8   C   46/2001,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ani   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   argumentácii   o veľkom   množstve prerokúvaných   sporov   pôvodnej   zákonnej   sudkyne,   či   o chybnej   organizácii   práce súčasného zákonného sudcu ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov, neprimeraného zaťaženia sudcov pri   vybavovaní   agendy   a podobne   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 118/07, III. ÚS 140/07).

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   charakter   súdneho   sporu   a doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   konania zapríčinenú   postupom   okresného   súdu   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie   v sume   80   000   Sk.   Zvyšnej   časti   uplatneného   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej právna   zástupkyňa   vyčíslila   v celkovej   sume   8   011   Sk   (2   úkony   právnej   služby realizované   v roku   2008   po 3 176 Sk   –   1.   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   2.   spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x režijný paušál po 190 Sk, to všetko zvýšené o 19 % daň z pridanej hodnoty). Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu priznal v uplatnenej sume 8 011 Sk v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2008