znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 301/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo väzbe, N. P., t. č. vo väzbe, a J. B., t. č. vo väzbe,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tošs 37/2007 a jeho uznesením z 24. júla 2007 v uvedenej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A., N. P. a J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2007   doručená   sťažnosť   B.   A.,   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1.   rade“),   N.   P.,   (ďalej   len „sťažovateľ v 2. rade“), a J. B, (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu len „sťažovatelia“), v ktorej   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   namietali   porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 37/2007 a jeho uznesením sp. zn. 1 Tošs 37/2007 z 24. júla 2007.

Sťažovatelia   uviedli,   že   uzneseniami   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru, Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   Odbor   Východ,   oddelenie   vyšetrovania   K. (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   z   13.   apríla.   2006,   29.   mája   2006   a   z 18.   septembra   2006 v spojitosti s rozhodnutím vyšetrovateľa z 24. júla 2007 o zmene právnej kvalifikácie skutku podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo proti nim začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné, na skutkovom základe uvedenom v predmetných uzneseniach.

Na základe zatýkacieho rozkazu došlo 24. augusta 2006 medzi 04.20 h a 04.28 h k zadržaniu sťažovateľov. Po predvedení pred sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „sudca pre prípravné konanie“), bol sťažovateľ v 1. rade uznesením sp. zn. BB-Pšv 15/06 z 24. augusta 2006 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ v 2. rade bol vzatý do väzby uznesením sp. zn. BB-Pšv 18/06 z 27. augusta 2006 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a tým istým rozhodnutím bol do väzby vzatý aj sťažovateľ v 3. rade z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľom začala lehota väzby plynúť 24. augusta 2006. Sťažovateľovi v 2. rade presne o 04.20 h, sťažovateľovi v 3. rade o 04.22 h a sťažovateľovi v 1. rade o 04.28 h.

Lehota trvania väzby sťažovateľov bola v prípravnom konaní predĺžená uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. BB-Pšv 18/2006 z 13. februára 2007 do 24. júla 2007. Sťažnosti   sťažovateľov   proti   tomuto   uzneseniu   zamietol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Tošs 2/2007 z 21. februára 2007.

Na   návrh   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   rozhodol   sudca   pre   prípravné   konanie   uznesením   sp.   zn. BB-Pšv 18/2006 z 13. júla 2007 podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku o ďalšom predĺžení lehoty   trvania   väzby   sťažovateľov   do   24.   októbra   2007   a   súčasne   podľa   §   79   ods.   3 Trestného poriadku zamietol ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Toto rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie napadli sťažovatelia prostredníctvom obhajcu sťažnosťou, ktorú najvyšší súd zamietol uznesením sp. zn. 1 Tošs 37/2007 z 24. júla 2007.

Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú: „Podľa § 76 ods. 10 prvej vety Trestného poriadku lehoty uvedené v odsekoch 6 a 7 (celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom) sa rátajú od doby, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný, ak nepredchádzalo zatknutie alebo zadržanie obvineného, od momentu, keď bola na základe rozhodnutia o väzbe obmedzená osobná sloboda obvineného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom uznesení skonštatoval, že sudca pre prípravné   konanie   konal   v   rámci   lehôt   stanovených   Trestným   poriadkom   a   riadne a v zákonnej   lehote   predložil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   súdny   spis na rozhodnutie o našich sťažnostiach, t. j. najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty trvania našej väzby ako je to uvedené v ust. § 76 ods. 3 Trestného poriadku.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ustanovenia   zákona   bol   teda   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   ako   nadriadený   súd   povinný   rozhodnúť   o   našich   sťažnostiach   najneskôr do 04:28 hod. dňa 24. 7. 2007, t. j. do uplynutia lehoty trvania našej väzby.

Nakoľko sa nejedná o neodkladný alebo neopakovateľný úkon, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky o našich sťažnostiach až v pracovnom čase v priebehu dňa 24. 7. 2007, t. j. každopádne po 04:28 hod.

Schopnosť   a   možnosť   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť o sťažnostiach proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku riadne a včas ako to vyžaduje zákon,   potvrdzuje   aj   jeho   uznesenie   zo   dňa   21.   2.   2007,   ktorým   rozhodol   o   našich sťažnostiach   podaných   voči   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu v Pezinku,   pracovisko Banská Bystrica,   ktorý rozhodol o predĺžení lehoty trvania našej väzby do 24. 7. 2007 dňa 13. 2. 2007.

V prípade, že by nastali pochybnosti o skutočnom čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, máme za to, že bude potrebné aplikovať pravidlo in dubio pro reo. Vo   všeobecnej   rovine   považujeme   za   potrebné   zdôrazniť,   že   najzávažnejším procesným   zásahom   do   práv   obvinenej   osoby,   prípadne   podozrivého,   je   zásah   do   jeho osobnej slobody, t. j. jeho zadržanie, zatknutie a väzba. Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda zadržať alebo inak pozbaviť slobody osobu, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu [čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru], možno len „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“. Navyše zatknutie, či iné pozbavenie slobody musí byť „zákonné“. Dohovor tu odkazuje na vnútroštátne právo a podčiarkuje tak, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať zákonný podklad. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43), I. ÚS 382/06-75.

Článok 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v sebe inkorporuje aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 7/00).

V zmysle vyššie uvedeného je nedodržanie príslušných ustanovení zákona týkajúcich sa väzby,   eventuálne   zadržania potrebné považovať   za porušenie   čl.   5 ods.   1 písm.   c) dohovoru. To isté platí samozrejme aj vo vzťahu k ustanoveniu čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy. Vychádzajúc   tak   z   doposiaľ   uvedeného   máme   za   to,   že   postupom   a   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   došlo   k   porušeniu   nášho   základného   práva na zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   tým,   že   Najvyšší   súd   nerozhodol   o   našich sťažnostiach   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku v zákonnej lehote podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. V dôsledku uvedeného sme toho názoru, že došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy.

Máme za to, že bolo povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dodržať splnenie   základných   procesnoprávnych   a   vecných   podmienok   pri   rozhodovaní   o   našich sťažnostiach proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie.

Nesplnenie   takejto   povinnosti   v   takýchto   súvislostiach   preto   považujeme z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky v čase rozhodovania o našej sťažnosti proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko Banská   Bystrica,   zo   dňa   13.   7.   2007   v   zmysle   vyššie   uvedeného   podľa   nášho   názoru pochybil,   keďže   rozhodol   po   zákonom   stanovenej   lehote,   zdieľame   názor,   že   postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo z tohto dôvodu aj k porušeniu nášho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy, (čl. 5 ods. 4..... v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody....).

Aj   keď   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   prichádza   do   úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné   napraviť,   to   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie   rozhodnutia   alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04), domnievame sa, že   v   prípade,   pokiaľ   by   došlo   k   zrušeniu   uznesenia   Najvyššieho   súdu,   táto   skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu, ktorý vznikol porušením našich označených práv. A to preto, lebo na základe takéhoto rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vykonávame väzbu a túto skutočnosť nemožno zvrátiť vysloveným porušením základných práv a zrušením uznesenia týkajúceho sa jeho vzatia do väzby.

Vzhľadom na to a berúc tiež do úvahy zásadu spravodlivosti, žiadame priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pre každého z nás vo výške po 150 000,- Sk ako odôvodnené.

Navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti podľa 25 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, našu sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona, aby v konaní vo veci samej vyhovel našej sťažnosti a aby rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej   republiky   porušil   naše   právo   garantované   v   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách, a základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Žiadame tiež, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 37/2007 zo dňa 24. 7. 2007 a prikázal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby nás - B. A., N. P. a J. B. prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.

Zároveň   žiadame,   aby   nám   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,-Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), pre každého z nás, ktoré hodnotíme ako v tomto prípade odôvodnené.

Žiadame súčasne, aby nám Ústavný súd Slovenskej republiky uhradil trovy právneho zastúpenia   v   rozsahu   procesných   úkonov,   ako   aj   ďalších   nákladov   spojených s uplatňovaním ochrany nášho práva na Ústavnom súde Slovenskej republiky...“

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2.2 Sťažovatelia   tvrdia,   že   porušenia   ich   základného   práva   na   osobnú   slobodu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru sa najvyšší súd dopustil tým, že o ich procesne relevantnom návrhu na súdne preskúmanie zákonnosti ďalšieho trvania ich väzby nerozhodol v zákonom stanovenej lehote (v lehote, na ktorú bolo trvanie väzby predĺžené posledným právoplatným súdnym rozhodnutím), čím porušil § 76 ods. 3 Trestného poriadku. Pozbavenie osobnej slobody sťažovateľov väzbou tak stratilo oporu vo vnútroštátnom práve, a treba ho považovať za nezákonné.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom: (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

2.3 Sťažovatelia   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   správne poukázali na ústavnoprávnu úpravu podstatnú pre posúdenie opodstatnenosti ich sťažnosti.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pod   zákonom   ustanoveným   spôsobom pozbavenia   osobnej   slobody   (čl.   17   ods.   2   ústavy)   je treba rozumieť   taký   postup a rozhodnutia   súdov,   ktoré rešpektujú ustanovenia   Trestného poriadku. Z   čl.   17   ods.   5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale   odkazuje v tomto   smere   na zákonnú   úpravu.   Príslušná zákonná   úprava   obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 48/00, II. ÚS 315/06).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) primárna. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43, I. ÚS 382/06).

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody pozbavené.   O zákonnosti   takéhoto   opatrenia musí rozhodovať súdny orgán, t. j. orgán spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Assenov a iní c. Bulharsko, rozsudok ESĽP z 19. októbra 2000 vo veci Wloch c. Poľsko, III. ÚS   198/05).   Požiadavka zákonnosti   procesného postupu   orgánu rozhodujúceho vo   veci tvorí samozrejmú súčasť uvedených procesných garancií.

Z hľadiska námietky sťažovateľov v sťažnosti podanej ústavnému súdu bolo preto podstatné   posúdenie,   či   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tošs 37/2007 zodpovedá ústavne konformnému výkladu a aplikácii na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákonného predpisu (Trestného poriadku).

O ústavne nekonformný výklad a aplikáciu všeobecne záväzného právneho predpisu ide vtedy, ak by sa orgán verejnej moci (vrátane všeobecného súdu) pri výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu natoľko odchýlil od ich znenia a zmyslu, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (obdobne napr. I. ÚS 382/06).

2.4 Sťažovatelia   namietali,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom   v   súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti ďalšieho predĺženia ich väzby porušil § 76 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na znenie § 76 ods. 10 Trestného poriadku.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Podľa   §   76   ods.   2   prvej   vety   Trestného   poriadku   ak   by   lehota   trvania   väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   dní   pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená   lehota   väzby   môže   trvať   až   šesť   mesiacov,   nesmie   však   presiahnuť   lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa   §   76   ods.   4   Trestného   poriadku   ak   bolo   rozhodnuté,   že   lehota   väzby obvineného sa predlžuje, je v prípravnom konaní prokurátor po každom takomto rozhodnutí povinný opäť podať návrh podľa odseku 2 alebo prepustiť obvineného na slobodu.

Podľa § 76 ods. 10 Trestného poriadku lehoty uvedené v odseku 6 a 7 sa rátajú od času, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný; ak nepredchádzalo zatknutie alebo zadržanie obvineného, od momentu, keď bola na základe rozhodnutia o väzbe obmedzená osobná   sloboda   obvineného.   Pri   odmietnutí   obžaloby,   vrátení   veci   prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť, plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi.

Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný zločin.

Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom.

Podľa § 564 ods. 7 druhej a tretej vety Trestného poriadku lehoty rozhodné pre dĺžku väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 sa určia podľa trestnej sadzby ustanovenej na stíhaný skutok Trestným zákonom účinným v čase rozhodovania. Rovnako sa určia lehoty rozhodné pre dĺžku väzby, ak je páchateľ obvinený po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona za trestný čin spáchaný predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa   §   63   ods.   1   Trestného   poriadku   lehoty   podľa   tohto   zákona   sa   počítajú na hodiny, dni, týždne, mesiace a roky.

Podľa § 63 ods. 4 Trestného poriadku lehota určená podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Ak chýba tento deň v poslednom mesiaci lehoty, končí sa lehota uplynutím posledného dňa tohto mesiaca.

Ustanovenie § 76 ods.   10   Trestného poriadku   obsahuje osobitnú   právnu úpravu začiatku   plynutia   lehôt   zakotvených   v   §   76   ods.   6   a   7   Trestného   poriadku.   Vzhľadom na osobitnú povahu týchto zákonných lehôt, stanovujúcich maximálne prípustnú celkovú dobu trvania väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, nie je pre začatie ich plynutia   podstatný   začiatok   procesného   úkonu   príslušného   orgánu   činného   v   trestnom konaní, ale okamih skutočného obmedzenia osobnej slobody obvineného. Ustanovenie § 76 ods. 10 Trestného poriadku sa zároveň nevzťahuje výslovne na lehoty upravené v § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku.

Vzhľadom na povahu skutkov, pre ktoré sú sťažovatelia v predmetnej veci trestne stíhaní nesmie celková doba trvania ich väzby v prípravnom konaní presiahnuť dvadsaťštyri mesiacov (§ 564 ods. 7 druhá a tretia veta v spojení s § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku).

Uvedená   zákonná   lehota   väzby   začala   plynúť   24.   augusta   2006,   sťažovateľovi v 2. rade o 04.20 h, sťažovateľovi v 3. rade o 04.22 h a sťažovateľovi v1. rade o 04.28 h.

Lehota trvania väzby sťažovateľov bola v prípravnom konaní predĺžená podľa § 76 ods.   2   a   3   Trestného   poriadku   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   sp.   zn. BB-Pšv 18/2006   z   13.   februára   2007   do   24.   júla   2007.   Celková   doba   trvania   väzby sťažovateľov v prípravnom konaní nepresiahla k 24. júlu 2007 jedenásť mesiacov.

Označený deň (24. júl 2007) nebol teda dňom, ktorým by mala uplynúť zákonná lehota väzby sťažovateľov stanovená v § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku. Išlo o posledný deň   sudcovskej   lehoty   (lehoty   stanovenej   súdom),   na   ktorú   bola   väzba   sťažovateľov predĺžená podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku. Konkrétnu lehotu predĺženia väzby (a tým   aj   okamih   jej   skončenia)   môže   sudca   pre   prípravné   konanie   stanoviť   podľa konkrétnych okolností prípadu, súc samozrejme viazaný ústavnými a zákonnými limitmi tohto   spôsobu   obmedzenia   osobnej   slobody   vrátane   požiadavky,   aby   väzba   obvineného trvala len nevyhnutný čas (§ 67 ods. 1 Trestného poriadku) a nepresiahla šesť mesiacov, alebo maximálnu zákonnú lehotu väzby v prípravnom konaní (§ 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku).

Osobitná   úprava   okamihu,   od   ktorého   sa   začína   počítanie   lehoty   trvania   väzby, obsiahnutá v ustanovení § 76 ods. 10 Trestného poriadku sa vzťahuje výslovne na zákonné lehoty podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku limitujúce maximálne prípustnú celkovú dobu trvania väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom.

V   posudzovanom   prípade   nebol   posledný   deň   trvania   predĺženej   lehoty   väzby sťažovateľov (§ 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku) zároveň dňom, v ktorom by malo dôjsť k uplynutiu zákonnej lehoty trvania ich väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku.

Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno považovať za ústavne nekonformný zásah do osobnej   slobody   sťažovateľov   postup   najvyššieho   súdu   vychádzajúci   z   interpretácie ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku („...nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť...“) v tom zmysle, že za skončenie príslušnej lehoty trvania väzby možno považovať uplynutie dvadsiatej štvrtej hodiny posledného dňa, do ktorého bola lehota trvania väzby predĺžená (v súlade so všeobecným pravidlom vyplývajúcim z § 63 ods. 4 Trestného poriadku).

Pretože ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 37/2007 a v súvislosti s jeho uznesením sp. zn. 1 Tošs 37/2007 z 24.   júla   2007   nie   sú   spôsobilé   porušiť   označené   práva   sťažovateľov   podľa   ústavy a dohovoru,   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2007