znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 301/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Cestné stavby, a. s., K., so sídlom K., zastúpenej advokátom Mgr. I. I., Advokátska kancelária I., R. a spol., K., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Cb 374/00 a sp. zn. 6 Cb 82/02, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť spoločnosti Cestné stavby, a. s., K. v časti, v ktorej namieta porušenie svojho   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s právom na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Cb 374/00 z 18. decembra 2001 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Cb 82/02 zo 16. apríla 2002   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť spoločnosti Cestné stavby, a. s., K. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2004 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Cestné   stavby,   a.   s.,   K.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. I. I., Advokátska kancelária I., R. a spol., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení so základným právom na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Cb 374/00 a sp. zn. 6 Cb 82/02, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ podal Krajskému súdu v Košiciach 4. júla 1995 žalobu proti spoločnosti SOLIVARY,   a.   s.,   P.   (ďalej   len   „odporca“)   o zaplatenie   pohľadávky   vo   výške 29 965 346,10   Sk   s príslušenstvom   z   titulu   kúpnopredajnej   zmluvy   uzavretej   medzi spornými   stranami   16. augusta   1994.   Vec   bola   z dôvodu   vecnej   príslušnosti   postúpená Okresnému súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) a zapísaná pod sp. zn. 12 C 105/97.Dňa   18.   decembra   1995   podala   spoločnosť   TAJANA,   s.   r.   o.,   G.   (ďalej   len „TAJANA,   s.   r.   o.“)   okresnému   súdu   žalobu   proti   odporcovi   o zaplatenie   pohľadávky vo výške 275 000 Sk, ktorú podaním z 12. júla 1999 rozšírila o zaplatenie 24 659 940 Sk s príslušenstvom, opierajúc sa o zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretú 10. augusta 1995 medzi sťažovateľom ako postupcom a touto spoločnosťou ako postupníkom. Žaloba bola na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 7 C 214/96.

V okolnostiach   prípadu   tak   sťažovateľ,   ako   aj   spoločnosť   TAJANA,   s.   r.   o., uplatňovali súdnou cestou pohľadávku proti odporcovi, ktorú vyvodzovali z jedného a toho istého   právneho   úkonu   –   kúpnopredajnej   zmluvy   zo   16.   augusta   1994   uzavretej   medzi sťažovateľom a odporcom. Okresný súd uznesením z 9. októbra 1997 preto vyššie uvedené veci spojil na spoločné konanie (ďalej vedené pod sp. zn. 7 C 214/96), v ktorom aj rozhodol rozsudkom z 22. marca 1999. Odvolací krajský súd zrušil napadnutý rozsudok,   pričom vyslovil právny názor, že vo veci je vecne príslušný konať ako prvostupňový súd krajský súd. Z uvedeného dôvodu okresný súd postúpil vec krajskému súdu, ktorý ju zaevidoval pod sp. zn. 6 Cb 374/00.

Následne krajský súd uznesením sp. zn. 6 Cb 374/00 z 18. decembra 2001 z dôvodu prehľadnosti konania rozpojil na samostatné konanie veci, ktoré boli spojené na spoločné konanie, a to vedené pod sp. zn. 7 C 214/96 a 12 C 105/97. Súdne konanie vo veci žalobcu TAJANA, s. r. o., proti odporcovi bolo ďalej vedené pod sp. zn. 6 Cb 374/00, rozpojená vec sťažovateľa ako žalobcu proti odporcovi dostala novú sp. zn. 6 Cb 82/02.

Sťažovateľ poukazuje na to, že kým krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 374/00   aktívne   konal   a   1.   marca   2002   vo   veci   rozhodol   v prospech   spoločnosti TAJANA, s. r. o., konanie vo veci sťažovateľa vedené pod sp. zn. 6 Cb 82/02 krajský súd uznesením zo 16. apríla 2002 prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 6 Cb 374/00.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   aj   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004, ktorým bol (na základe odvolania odporcu) potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002.

Sťažovateľ súdom vytýka tzv. iný zásah do jeho základných práv, a to predovšetkým v dôsledku   nesprávneho   procesného   rozhodnutia   krajského   súdu   (uznesením   sp.   zn. 6 Cb 374/00 z 18. decembra 2001) o rozpojení vecí na samostatné konania, proti ktorému nebolo prípustné odvolanie, v dôsledku nemožnosti sťažovateľa podať opravný prostriedok ani   iný   právny   prostriedok   nápravy   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   1.   marca   2002 a rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   16.   marca   2004,   pretože   po   rozpojení   vecí   už   nebol účastníkom tohto súdneho konania, v ktorom súdy rozhodli.

Sťažovateľ tiež zdôraznil, že krajský súd mu rozpojením vecí na samostatné konania znemožnil   realizáciu   jeho   práva   na   rovnaké   procesné   postavenie   a porušil   tým   zásadu rovnosti zbraní ako jednu zo základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Vylúčením veci sťažovateľa na samostatné konanie stratil sťažovateľ možnosť zúčastňovať sa ďalšieho priebehu konania vedeného pod sp. zn. 6 Cb 374/00, získavať ďalšie   informácie   o rozhodujúcich   skutočnostiach,   tvrdeniach   a dôkazoch   predkladaných spoločnosťou TAJANA, s. r. o., ako aj vyjadrovať sa k ďalším dôkazom, a to napriek tomu, že pre rozhodnutie vo veci samej malo podľa sťažovateľa rozhodujúci význam vyriešenie otázky,   či   došlo   alebo   nedošlo   k postúpeniu   pohľadávky   medzi   sťažovateľom a spoločnosťou   TAJANA,   s. r. o.,   ktorej   právny   základ   je   v právnom   vzťahu   medzi sťažovateľom   a spoločnosťou   TAJANA,   s.   r.   o.,   a   nie   v právnom   vzťahu   medzi spoločnosťou TAJANA, s. r. o., a odporcom.

Takýto postup krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj ich rozhodnutia, vynesené podľa sťažovateľa na nedostatočnom a nesprávnom skutkovom a právnom základe, hodnotí sťažovateľ ako odňatie možnosti konať pred súdom, t. j. ako porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým,   že   v konaní   rozhodoval   ako   prvostupňový   súd   krajský   súd,   nebola   vzhľadom   na občianskoprávny   charakter   predmetu   sporu   dodržaná   vecná   príslušnosť   súdu   (podľa sťažovateľa mal na prvom stupni rozhodovať okresný súd), čím bolo porušené aj základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd deklaroval, že krajský súd svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cb   374/00   a sp.   zn.   6   Cb   82/02 a rozsudkom sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002, ako aj najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Obo 203/02 zo 16. marca 2004 porušili jeho základné právo podľa 46 ods.   1 ústavy v spojení   so   základným právom   na   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 1. marca 2002, uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 18. decembra 2001, ako aj rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5   Obo 203/02   zo 16.   marca   2004   a priznal mu náhradu   trov konania vo výške 9 324 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným   právam   alebo   slobodám,   porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodovanie o zrušení   sťažovateľom   označených   právoplatných   rozhodnutí   vyplýva   z čl.   127   ods.   2 ústavy   a nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd. Ústavný súd preto   nemôže rozhodnúť o zrušení   rozhodnutí,   ktorými   mali byť porušené základné práva alebo slobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, separátne bez toho, aby súčasne rozhodnutím porušenie týchto práv a slobôd vyslovil.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   skúmal predovšetkým to, či nie je podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená, resp. či nejde o sťažnosť podanú oneskorene alebo podanú neoprávnenou osobou, teda či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažovateľ   v časti   sťažnosti   v   okolnostiach   prípadu   namieta   vecnú   príslušnosť krajského súdu, ktorý v jeho veci (podľa neho nesúvisiacej s výkonom jeho podnikateľskej činnosti) konal ako prvostupňový súd, čo nenapravil ani odvolací súd, pričom v postupe a rozhodovaní súdov vidí v prvom rade porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy (podľa sťažovateľa v konaní rozhodoval sudca súdu, ktorý v danom prípade nebol vecne a miestne príslušný). V ďalšom   postupe   krajského   súdu,   ktorým   došlo   k   rozpojeniu   konania   o vymáhanie pohľadávky na dve samostatné konania (uznesením sp. zn. 6 Cb 374/00 z 18. decembra 2001) a k prerušeniu konania (uznesením sp. zn. 6 Cb 82/02 zo 16. apríla 2002), v ktorom ako žalobca voči odporcovi vystupoval sťažovateľ, až do právoplatného ukončenia konania, v ktorom   voči   odporcovi   ako   žalobca   vystupovala   spoločnosť   TAJANA,   s.   r.   o.,   vidí sťažovateľ porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd postúpil spornú vec sťažovateľa krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   ešte   v roku   2000   (na   základe   právneho   názoru odvolacieho súdu v rozhodnutí zo 14. júna 2000 sp. zn. 1 Co 484/99). Taktiež uznesenie o rozpojení   spoločného   konania   na   dve   samostatné   konania,   a   to   konanie   sp.   zn. 6 Cb 374/00 a 6 Cb 82/02, krajský súd prijal ešte 18. decembra 2001 a 16. apríla 2002 uznesením tento súd prerušil konanie vo veci   sťažovateľa proti odporcovi vedené pod sp. zn. 6 Cb 82/02.

Sťažovateľ sťažnosť doručil ústavnému súdu osobne 30. júla 2004, z čoho je zrejmé, že ju doručil   dávno po   uplynutí zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   na podanie sťažnosti.

Vychádzajúc z toho, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum postúpenia veci vecne príslušnému krajskému súdu, deň doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Cb 374/00 z 18.   decembra   2001   o rozpojení   konania   (9.   januára   2002)   a deň   doručenia   uznesenia krajského súdu sp. zn 6 Cb 82/02 zo 16. apríla 2002 o prerušení konania (30. mája 2002), ktorými mali byť porušené sťažovateľom označené základné práva, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie tejto časti sťažnosti sťažovateľom po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   namietaného porušenia jeho základných práv z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že nezistil a ani sťažovateľ v sťažnosti nepreukázal využitie   jeho   práva   podať   voči   uzneseniu   krajského   súdu   o prerušení   konania   sp.   zn. 6 Cb 82/02 v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   ďalej   otázka,   či   dôvodnosť   priznaného peňažného nároku v prospech spoločnosti TAJANA, s. r. o., bola rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 374/00 určená podľa zákona alebo bola základom pre zákonný a ústavný zásah do označených práv sťažovateľa, ktorých porušenie   namieta,   a teda   či   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo rešpektované alebo či sa tak nestalo a došlo   k porušeniu   tohto   práva.   Podľa   sťažovateľa   tým,   že   všeobecné   súdy   rozhodli o peňažnom nároku v prospech spoločnosti TAJANA, s. r. o., rozhodli, aj keď nepriamo, aj o žalobe   sťažovateľa   voči   odporcovi,   pretože   ak   nárok   na   pohľadávku   súdy   priznali spoločnosti TAJANA, s. r. o., nemôže ten istý nárok voči odporcovi súd v inom konaní priznať aj sťažovateľovi. Podľa sťažovateľa tým, že krajský súd aj najvyšší súd rozhodli vo veci žalobcu – spoločnosti TAJANA, s. r. o. (a tým nepriamo aj vo veci sťažovateľa), na základe neúplného a nedostatočne zisteného skutkového stavu, voči čomu sa sťažovateľ, ktorý nebol účastníkom tohto konania, nemohol odvolať, spôsobili mu iný zásah do jeho základných práv.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ako aj z pripojených písomností ústavný súd zistil, že   sťažovateľ   nebol   v   okolnostiach   prípadu   účastníkom   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 6 Cb 374/00, v ktorom rozhodnutia prijaté krajským súdom aj najvyšším súdom namieta. Pokiaľ ide o postup a rozhodnutie všeobecných súdov v konaní sp. zn. 6 Cb 374/00, v danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe námietok sťažovateľa a obsahu ním predložených   písomných   dôkazov   týkajúcich   sa   tejto   spornej   veci,   konkrétne   pri rozhodovaní krajského súdu o dôvodnosti priznania peňažného nároku, dospieť k záveru, že jeho postup bol v okolnostiach prípadu arbitrárny. Najvyšší súd namietaný procesný postup v odvolacom   konaní   preskúmal   a uznesením   sp.   zn.   5   Obo   203/02   zo   16.   marca   2004 potvrdil správnosť postupu zodpovedajúceho stavu veci. Ak teda krajský súd postupoval vo veci rozhodovania o peňažnom nároku spoločnosti TAJANA, s. r. o., voči odporcovi vyššie uvedeným spôsobom a odvolací súd pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v tejto veci, nemožno v tejto   skutočnosti   vidieť   porušenie   sťažovateľom   označených   základných   práv.   Ako vyplynulo   zo   sťažovateľom   priloženej   dokumentácie,   zákonnosť   vyššie   uvedených rozhodnutí   bude   z podnetu   odporcu   predmetom   posúdenia   najvyšším   súdom   v rámci dovolacieho konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo právnická   osoba   môže   uplatňovať   ochranu   na   ústavnom   súde   jedine   v záujme   ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   preto   dospieť   k záveru,   že   namietané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu možno spájať s porušením základných práv sťažovateľa upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   tak   ako   sa   toho   dožaduje   sťažovateľ,   pretože   išlo   o konanie   o priznanie peňažného   nároku   inej   osobe,   ako   je   sťažovateľ   (aj   keď   z rovnakého   právneho   titulu), a preto rozhodnutiami, ktoré sú výsledkom tohto konania, k porušeniu jeho základných práv ani nemohlo dôjsť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako podanú neoprávnenou osobou.

Ústavný súd poukazuje na to, že ak sa sťažovateľ domnieval, že do jeho práv (nie iba záujmov - strata možnosti zúčastňovať sa ďalšieho priebehu konania vedeného pod sp. zn. 6 Cb   374/00,   získavať   ďalšie   informácie   o rozhodujúcich   skutočnostiach,   tvrdeniach a dôkazoch predkladaných spoločnosťou TAJANA, s. r. o., ako aj vyjadrovať sa k ďalším dôkazom) bolo zasiahnuté v konaní, ktorého nebol účastníkom, mohol urobiť prejav vôle smerujúci k tomu, aby sa stal v tomto konaní vedľajším účastníkom (na strane žalovaného). Jedinou zákonnou podmienkou na vstup tretej osoby do konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalobcu alebo žalovaného je jej právny záujem na výsledku konania, ktorý   je   spravidla   daný   vtedy,   ak   rozhodnutím   vo   veci   bude   ovplyvnené   jej   právne postavenie. V okolnostiach prípadu aj keď na strane sťažovateľa bol takýto zákonný dôvod daný,   sťažovateľ   neurobil   prejav   smerujúci   k tomu,   aby   získal   procesné   oprávnenia vedľajšieho   účastníka   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cb   374/00   (vrátane   podávania opravných prostriedkov, ak má na ich podávanie procesnú legitimáciu účastník konania, na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje).

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že sťažovateľ mu podal sťažnosť v čase, keď o jeho veci samostatne (jeho peňažnej pohľadávke voči odporcovi) ešte rozhodujú (aj napriek dočasnému prerušeniu konania) všeobecné súdy (konanie sp. zn. 6 Cb 82/02). Tie na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu a musia   poskytovať ochranu   základným   procesným   právam   účastníka   súdneho   konania. Preto má sťažovateľ stále možnosť domáhať sa ochrany svojich označených práv, ktorých porušenie namieta (a dôvodnosti svojho hmotnoprávneho nároku), v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 6 Cb 82/02, či prípadne pred vyšším súdom v odvolacom konaní.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004