SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 300/2015-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručenéhov čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 1/2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 1/2015.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „24. 03. 2015 sa konalo na Okresnom súde v Prešove verejné zasadnutie vo veci obnovy konania 1 Nt/1/2015, odsúdeného ⬛⬛⬛⬛. Na verejnom zasadnutí sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi Okresného súdu v Prešove...   Zápisnica   z verejného   zasadnutia“   podľa   názoru   sťažovateľa   „nezodpovedá priebehu   verejného   zasadnutia...“,preto   podal   sťažovateľ   „trestné   oznámenie   na   Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR, pre podozrenie z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona...“

Vzhľadom na podané trestné oznámenie sťažovateľ 28. apríla 2015 vzniesol ďalšiunámietku   zaujatosti   (podanie   z   27.   apríla   2015) „voči   Okresnému   súdu   v   Prešove“,a následne 12. mája 2015 z toho istého dôvodu podal „návrh na prerušenie konania“.Okresný súd však 8. apríla 2015 „uznesením rozhodol o námietke zaujatosti zo dňa 24. 03. 2015. Voči predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť.“.Sťažovateľ namieta, že okresný súd „neprerušil konanie vo veci obnovy konania 1 Nt/1/2015,   napriek   trestnému   oznámeniu...   a   vznesenej   námietke   zaujatosti   zo   dňa 27. 04. 2015 a návrhu na prerušenie konania zo dňa 12. 05. 2015“.

Ako sťažovateľ tvrdí, „Okresný súd v Prešove postúpil Krajskému súdu v Trenčíne sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove zo dňa 08. 04. 2015, napriek trestnému oznámeniu   vo   veci   zápisnice   z   verejného   zasadnutia.   Posúdenie   pravdivosti   zápisnice z verejného zasadnutia orgánmi činnými v trestnom konaní má podľa sťažovateľa predbežnú povahu k rozhodnutiu o námietke zaujatosti, o ktorej sudca rozhodol uznesením zo dňa 08. 04. 2015.“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „po oznámení Okresnému súdu v Prešove, že vo veci zápisnice   z verejného   zasadnutia   zo   dňa   24. 03. 2015,   bolo   podané   trestné   oznámenie pre podozrenie z trestného činu, mal sudca Okresného súdu v Prešove konanie 1 Nt/1/2015 prerušiť, pretože rozhodovanie o trestnom oznámení vytvára prekážku pre rozhodovanie v konaní pred Okresným súdom v Prešove a Krajským súdom v Trenčíne. Sudca Okresného súdu   v Prešove   konanie   neprerušil   a   vec   odstúpil   na   rozhodovanie   Krajskému   súdu v Trenčíne,   a porušil   ustanovenia   Trestného   poriadku,   upravujúce   posudzovanie predbežných otázok súdom a prerušenia konania súdom. Postup Okresného súdu v Prešove vo veci 1 Nt/1/2015, je podľa sťažovateľa porušením základných práv a slobôd podľa Ústavy SR a medzinárodných dohôd.

Sťažovateľ poukazuje na porušenie Trestného poriadku Okresným súdom v Prešove, ktorý riadne, zákonne a spravodlivo nepostupoval v konaní 1 Nt/1/2015, čím porušil právo sťažovateľa garantované Ústavou Slovenskej republiky.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛... na súdnu a inú ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a   ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli Okresným súdom v Prešove porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje Okresnému súdu v Prešove, aby vo veci   1   Nt/1/2015,   prerušil   konanie   až   do   právoplatného   rozhodnutia   orgánov   činných v trestnom konaní vo veci trestného oznámenia zo dňa 27. 04. 2015.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 500,- EUR, ktoré je Okresný súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení,ktorým by „nariadil Krajskému súdu v Trenčíne, aby nerozhodoval vo veci sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove zo dňa 08. 04. 2015 až do posúdenia tejto sťažnosti Ústavným súdom SR.

Dôvodom   návrhu   tohto   opatrenie   je   zabránenie   rozhodovania   bez   posúdenia predbežnej otázky v konaní o námietke zaujatosti, t. j. pravdivosti zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 24. 03. 2015 orgánmi činnými v trestnom konaní. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, bez posúdenia pravdivosti zápisnice by došlo k neobjektívnemu, zaujatému, nezákonnému konaniu súdov, ktoré ohrozuje základné ľudské práva a slobody sťažovateľa a objektívne by hrozila závažná ujma na týchto základných ľudských právach a slobodách sťažovateľa.“.

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresnýsúd neprerušil konanie vedené pod sp. zn. 1 Nt 1/2015 (o návrhu povolenie obnovy konaniav jeho trestnej veci) po tom, ako sťažovateľ podal trestné oznámenie pre trestný čin zneužitiaprávomoci   verejného   činiteľa   v   súvislosti   s   rozporom   obsahu   zápisnice   z verejnéhozasadnutia okresného súdu konaného 24. marca 2015 so skutočným jeho priebehom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podaná sťažnosť sčasti trpí nedostatkomlogických časových súvislostí, resp. nezodpovedá reálne možnej racionálnej postupnosti.Ako sám sťažovateľ uvádza, „posúdenie pravdivosti zápisnice z verejného zasadnutia“konaného 24. marca 2015 „orgánmi   činnými v trestnom konaní, má podľa sťažovateľa predbežnú povahu k rozhodnutiu o námietke zaujatosti, o ktorej sudca rozhodol uznesením zo   dňa   08. 04. 2015“. Trestné   oznámenie   a   ďalšiu   námietku   zaujatosti   však   sťažovateľpodal, ako to vyplýva z jeho sťažnosti, až 28. apríla 2015 a návrh na prerušenie konania až

12. mája 2015, t. j. všetky skutočnosti, ktoré podľa názoru sťažovateľa bránili okresnémusúdu rozhodnúť o (prvej) námietke zaujatosti (z 24. marca 2015), nastali až po vydanísamotného dotknutého rozhodnutia okresného súdu. Sudca okresného súdu teda nemohol8. apríla   2015   pri   rozhodovaní   o   sťažovateľovej   námietke   z   24.   marca   2015   prihliadaťna okolnosti, o ktorých v tom danom čase nemohol mať žiadnu vedomosť, pretože nastalineskôr.

Odhliadnuc   od   uvedeného,   keďže   za   podstatu   sťažnosti   ústavný   súd   považovaltvrdenie sťažovateľa o povinnosti okresného súdu prerušiť konanie o návrhu na povolenieobnovy konania v jeho trestnej veci po tom, ako tento podal trestné oznámenie v súvislostis úkonmi vykonanými v tomto konaní, ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ ide o základnépráva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd.Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a   slobodám   vo   vzťahuk právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy súprimárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základnýchpráv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci(napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danejveci   nahradzoval   ústavný   súd   svojím   vstupovaním   a   ingerenciou   do   tohto   dosiaľneskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď užostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09). Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci preto skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním, a dospel k záveru, že je vylúčená jeho právomocmeritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušeniaoznačených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu, pretože preskúmavaniejeho postupu je zverené krajskému ako druhostupňovému súdu.

Je nepochybné, že preskúmania všetkých okresnému súdu vytýkaných nedostatkovv jeho postupe, tak ako boli predostreté ústavnému súdu, sa bude môcť sťažovateľ cestouriadnych   opravných   prostriedkov,   či   už   proti   jednotlivým   procesným   rozhodnutiamprvostupňového   súdu   alebo   proti   jeho   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu   o   návrhusťažovateľa na povolenie obnovy konania, domáhať pred krajským ako druhostupňovýmsúdom. Ako sám sťažovateľ uviedol, proti uzneseniu okresného súdu z 8. apríla 2015 podalsťažnosť. Už v rámci tohto sťažnostného konania na súde vyššej inštancie sťažovateľ mámožnosť uplatňovať svoje práva tak, aby jeho základným právam bolo učinené zadosť.

Keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   žeochranu   sťažovateľom   označených   práv   je   oprávnený   poskytnúť   všeobecný   súd,   a   tov konaní   o riadnom   opravnom prostriedku,   rešpektujúc   požiadavku   subsidiarity   plynúcuz čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad   rámec   je   potrebné   uviesť,   že   pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadákonanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovaťaj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudokzo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože konania o povolení obnovykonania alebo v rámci nich vydané rozhodnutia priamo nesúvisia s rozhodnutím o právacha záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia protiadresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.

A pretože v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranučl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čohoabsentuje   vecná   príslušnosť   medzi   namietaným   základným   právom   sťažovateľana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a napadnutými   postupomokresného   súdu,   ústavný   súd   mohol   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákonao ústavnom súde odmietnuť aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významuzaoberať sa jeho ďalšími v sťažnosti uvedenými požiadavkami, ako aj skutočnosťou, žesťažovateľ nepripojil k sťažnosti splnomocnenie o svojom zastúpení advokátom (§ 20 ods. 2zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015