znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 300/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. G., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Topoľčany   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   177/92,   postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod sp. zn. 20 Co 798/94, sp. zn. 7 Co 12/97, sp. zn. 7 Co 211/99,   sp. zn. 7 Co 127/2004 a sp. zn. 7 Co 59/2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Cdo 164/2005 a sp. zn. 4 Cdo 269/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená   sťažnosť   V.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/92, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 20 Co 798/94, sp. zn. 7 Co 12/97, sp. zn. 7 Co 211/99, sp. zn. 7 Co 127/2004 a sp. zn. 7 Co 59/2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Cdo 164/2005 a sp. zn. 4 Cdo 269/2010.

Sťažovateľka v sťažnosti odcitovala znenie čl. 127 a čl. 48 ústavy a chronologicky opísala úkony označených súdov v konaní o jej návrhu na zaplatenie náhrad podľa zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   229/1991   Zb.“)   a   zákona č. 42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   č.   42/1992 Zb.“).   Z opisu uvedených procesných úkonov všeobecných súdov vyplýva, že v predmetnej veci vydal okresný súd postupne štyri rozsudky (7. októbra 1994, 4. októbra 1996, 23. februára 1999 a 26.   februára   2004).   Krajský   súd   o   jednotlivých   odvolaniach   účastníkov   rozhodoval vo viacerých   konaniach,   v   ktorých   vydal   uznesenie   č.   k.   7   Co   12/97-316 z   29.   apríla   1998,   uznesenie   č.   k.   7   Co   211/99-378   z   10.   mája   2001,   rozsudok 7   Co   127/2004-487   zo   16.   februára   2005   a   napokon   rozsudok   sp.   zn.   7   Co   59/2008 z 13. novembra 2008. Najvyšší súd o dovolaniach účastníkov konania proti rozsudkom krajského   súdu   zase   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   164/2005   z   30.   januára   2008, ako aj uznesením sp. zn. 4 Cdo 269/2010 z 24. mája 2011.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala vydať toto rozhodnutie: „1. Okresný súd Topoľčany, v konaní sp. zn. 11C 177/92-277, sp. zn. 11C 177/92- 307, sp. zn. 11C 177/92-353, sp. zn. 11C 177/92-458, porušil právo V. J., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

2.   Krajský   súd   v Nitre,   v konaní   sp.   zn.   20   Co   798/94,   sp.   zn.   7   Co   12/97-316, sp. zn. 7 Co 211/99-378, sp. zn. 7Co 127/2004-487, sp. zn. 7 Co 59/2008-542 porušil právo V. J., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní:   sp.   zn.   4   Cdo   164/2005,   sp.   zn. 4 Cdo 269/2010, porušil právo V. J., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

4. V. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v zmysle §127 od. 3 Ústavy Slovenskej republiky vo výške 1.327,- €

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. D. G., T., sa priznáva náhrada trov právneho   zastúpenia   za   jeden   úkon   právnej   služby   (podanie   sťažnosti   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky), vo výške 127,16 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   musel vysporiadať v prvom rade s jej petitom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je totiž ústavný   súd   viazaný   návrhom   na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto zákone.

Označenie   konaní   pred   okresným   súdom   a pred   krajským   súdom, v ktorých podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, totiž materiálne zodpovedajú číslu konania v zmysle § 173 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z. z.   o   Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia spisová značka a k nej pripojené číslo listu písomnosti alebo vyhotoveného rozhodnutia tvorí číslo konania. Sťažovateľka zreteľne   v petite   označila   žalované   konania   nie   spisovou   značkou,   ale   číslami   konania identifikujúcimi rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu, ktoré v priebehu konania boli vydané.

Popísaný nedostatok však nepredstavuje prekážku pre ďalší postup ústavného súdu, pretože hodnotenie sťažnostného petitu ako celku zreteľne a bez pochybností vymedzuje zásah [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], ktorým podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva. Sú ním postup okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   11   C   177/92,   postup   krajského   súdu   v odvolacích   konaniach   vedených pod sp. zn. 20 Co 798/94, sp. zn. 7 Co 12/97, sp. zn. 7 Co 211/99, sp. zn. 7 Co 127/2004 a sp. zn. 7 Co 59/2008, ako aj postup najvyššieho súdu v dovolacích konaniach vedených pod sp. zn. 4 Cdo 164/2005 a sp. zn. 4 Cdo 269/2010.

2. Vychádzajúc z petitu predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade nemohol opomenúť, že v konaní sp. zn. I. ÚS 40/02 už nálezom č. k. I. ÚS 40/02-46 z 2. júna 2003 vo vzťahu ku konaniu vedenému pred krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 211/99 právoplatne konštatoval   porušenie   sťažovateľkinho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 211/99 pritom sťažovateľka pojala do sťažnostného petitu aj v tu predbežne prerokúvanej sťažnosti.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažnosť sťažovateľky namietajúca postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 211/99 je neprípustná.

3. Vo vzťahu k odvolacím konaniam vedeným pred krajským súdom pod sp. zn. 20 Co 798/94, sp. zn. 7 Co 12/97, sp. zn. 7 Co 127/2004, ako aj vo vzťahu k dovolacím konaniam   vedeným   pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   164/2005   a sp.   zn. 4 Cdo 269/2010   ústavný   súd   poukazuje na   svoju   stabilnú   judikatúru (napr. I. ÚS   34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom a najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Z obsahu   v sťažnosti   rekapitulovanej   chronológie   bez   akýchkoľvek   pochybností vyplýva, že všetky v predchádzajúcom odseku vymedzené konania pred krajským súdom i najvyšším súdom boli už 12. marca 2012 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) právoplatne   ukončené   (časovo   posledné   konanie   –   dovolacie   konanie   vedené pred najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 269/2010 – bolo právoplatne ukončené 19. augusta 2011, pozn.). Ústavný súd by tak v konaní o predloženej sťažnosti za žiadnych okolností už nemohol naplniť definovaný účel základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov. V tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Navyše nemožno opomenúť, že v konkretizovanej časti bola sťažnosť sťažovateľky podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde limitujúcej právo sťažovateľa podať sťažnosť proti inému zásahu (v tomto prípade postupu žalovaných súdov).

4. Pokiaľ ide o konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 59/2008, a tým   aj   o konanie   vedené   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   C   177/92   (vzťah prvostupňového   a odvolacieho   konania),   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné zrekapitulovať najprv časové súvislosti týchto konaní.

4.1 V odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 59/2008 krajský súd rozhodoval o odvolaní   účastníka   konania   (žalovaného   –   P.)   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 11 C 177/92-458 z 26. februára 2004. Rozsudkom č. k. 7 Co 59/2008-542 z 13. novembra 2008 krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku o náhrade za živý a mŕtvy inventár týkajúcom sa sťažovateľky ako žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 3. rade a ďalej ho zmenil tak, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Krajský súd súčasne žalovanému nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Výroky odvolacieho rozsudku krajského súdu nadobudli právoplatnosť. Ústavný súd síce z príloh sťažnosti ani z jej obsahu nezistil presný dátum nadobudnutia právoplatnosti, avšak právoplatnosť nepochybne nastať musela, keďže žalovaný doručil 20. februára 2009 okresnému   súdu   dovolanie   proti   predmetnému   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu, a to v časti o príslušenstve istiny priznanej sťažovateľke a žalobkyni v 3. rade a vo výroku o nepriznaní náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Na základe dovolania žalovaného potom najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp.   zn.   4   Cdo   269/2010   z 24.   mája 2011   odmietol   dovolanie   proti   výroku   odvolacieho rozsudku o príslušenstve prisúdenej istiny a súčasne zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov konania, pretože tento výrok nebol krajským súdom dostatočne odôvodnený. V zrušenej časti bola vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd 12. júna 2012 telefonicky zistil, že krajský súd po vrátení veci ešte v intenciách dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu nerozhodol.

4.2   Na   základe   rekapitulovaných   časových   súvislostí   žalovaných   konaní   možno jednoznačne ustáliť, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu už o veci, ktorá tvorila predmet konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 177/92 a konania vedeného   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 7   Co   59/2008,   bolo   právoplatne rozhodnuté.   Zásadným   časovým   okamihom   v tomto   smere   bol   deň   nadobudnutia právoplatnosti zmeňujúceho výroku odvolacieho rozsudku krajského súdu. Týmto dňom totiž bola nastolená právna istota vo veci sporu o náhrady podľa zákona č. 229/1991 Zb. a podľa zákona č. 42/1992 Zb. Na tejto skutočnosti nič nezmenilo ani dovolanie žalovaného podané proti výroku o príslušenstve istiny prisúdenej sťažovateľke a žalobkyni v 3. rade, pretože v tejto časti dovolanie najvyšší súd odmietol.

V čase   doručenia   sťažnosti   nebolo   v uvedených   konaniach   (sp.   zn.   11   C   177/92 a sp. zn. 7 Co 59/2008) v dôsledku zrušovacieho výroku dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu   rozhodnuté   už   len   o trovách   konania,   ktoré   vznikli   účastníkom   konania v prvostupňovom i odvolacom konaní.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že 12. marca 2012 sa už sťažovateľka nemohla nachádzať   v stave   právnej   neistoty   v otázke   sporu,   ktorý   tvoril   predmet   konania pred okresným súdom a krajským súdom. Od momentu právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 59/2008-542 z 13. novembra 2008, ktorý musel nastať v časovom intervale medzi 13. novembrom 2008 a 20. februárom 2009, totiž sťažovateľka nadobudla právnu istotu,   že   žalovaný je povinný jej zaplatiť ako náhradu   za živý   a mŕtvy   inventár   sumu 50 095   Sk   s 19,5   %   úrokom   z omeškania   od   3.   novembra   1995   do   zaplatenia a že voči žalovanému nemá nárok na žiadne ďalšie náhrady. Identifikovaná právna istota nijako   neutrpela   následným   rozhodovaním   najvyššieho   súdu   o dovolaní   žalovaného. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená. Súčasne je aj oneskorene podaná (§ 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   vzhľadom   na   už   uvedený   časový   interval, počas ktorého   zmeňujúci   výrok   odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť.

5.   Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   závažný   nedostatok predloženej sťažnosti, ktorým je úplná absencia jej odôvodnenia. Sťažovateľka v sťažnosti iba   popísala   chronologický   priebeh   napadnutých   konaní   a sformulovala   petit   bez   toho, aby ho   akokoľvek   odôvodnila.   Odôvodnený   je   iba   návrh   na priznanie   finančného zadosťučinenia.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie.

Nedostatok   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   bráni   ústavnému   súdu   pristúpiť k posúdeniu jej opodstatnenosti. Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z   podania   sťažovateľky   nie   je   ústavný   súd   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

V tejto súvislosti neušiel pozornosti ústavného súdu fakt, že sťažovateľka sa skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. februára 2012 domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom a v konaniach pred krajským súdom a najvyšším súdom. Túto jej sťažnosť ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 80/2012-11 z 21. februára 2012 odmietol pre nesplnenie predpísaných náležitostí, a to z dôvodu nekonkrétne formulovaného petitu, absencie odôvodnenia navrhovanej sumy finančného   zadosťučinenia   a   absencie   potrebných   formálnych   náležitostí   sťažnosti (nepodpísaná sťažnosť).

Ústavný súd konštatuje, že v tu predbežne prerokúvanej sťažnosti už sťažovateľka uvedené   nedostatky   predchádzajúcej   sťažnosti   odstránila,   čo   ale   nič   nemení   na   už konštatovanom absolútnom nedostatku odôvodnenia sťažnostného petitu. Ústavný súd je povinný rešpektovať dispozičnú zásadu viažucu sa na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá znamená, že navrhovateľ (sťažovateľ) je oprávnený dať svojmu návrhu konkrétny obsah, ale súčasne nesie aj zodpovednosť za obsahovú kvalitu návrhu. V reláciách sťažnosti sťažovateľky preto nemožno od ústavného súdu očakávať akési „domýšľanie“ dôvodov jej sťažnosti len na základe chronológie namietaných konaní v spojení s petitom sťažnosti. Ústavný súd totiž v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   stabilne nehodnotí   iba   postup   všeobecného   súdu   v žalovanom   konaní,   ale aj   právnu   a skutkovú zložitosť prerokúvanej veci a správanie účastníkov konania, ktorého charakter z chronológie procesných   úkonov   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   v označených konaniach nemožno v potrebnej miere ustáliť.

Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   predložená   sťažnosť   taktiež   nespĺňa   predpísané náležitosti.

6.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími   návrhmi   prednesenými   sťažovateľkou   v jej   návrhu   na   rozhodnutie   (finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012