znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 300/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. D., G., toho času vo väzbe, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo/26/2011 z 19. apríla 2011 a Okresnej prokuratúry Galanta zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 277/2011, v ktorom podala návrh na jeho vzatie do väzby, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená   sťažnosť   G.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupmi a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo/26/2011 z 19. apríla 2011 a Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „okresná prokuratúra“) zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 277/2011, v ktorom podala návrh na jeho vzatie do väzby na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“). Súčasťou sťažnosti bola žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 Tp/17/2011 „pre zločin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) d) Tr. zákona“ bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením zo 7. apríla 2011.

Osobná   sloboda   sťažovateľa   bola   obmedzená   4.   apríla   2011   o   18.50   h,   pričom vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   G.   (ďalej len   „vyšetrovateľ“)   ho zadržal 5. apríla 2011 o 00.05 h.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva podľa čl. 8 ods. 3 listiny v tom, že okresná prokuratúra doručila návrh na vzatie sťažovateľa do väzby až 6. apríla 2011 o 18.30 h, teda nedodržala 24-hodinovú lehotu na odovzdanie súdu obvineného, pretože osobná sloboda mu bola obmedzená ešte 4. apríla 2011.

Okrem toho sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   tým,   že   krajský   súd   pri rozhodovaní o jeho sťažnosti porušil ustanovenie § 192 ods. 3 Trestného poriadku, pretože nerozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby zo 7. apríla 2011 v zákonnej 5-dňovej lehote.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiada, aby ho prepustil z väzby na slobodu a zaviazal okresnú prokuratúru a krajský súd priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.  

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 8 ods. 3 listiny malo dôjsť postupom okresnej prokuratúry zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 277/2011, ktorá nedodržala 24-hodinovú lehotu na predloženie návrhu na vzatie do väzby na okresnom súde od jeho zadržania 5. apríla 2011 o 00.05 h (resp. od obmedzenia jeho osobnej slobody 4. apríla 2011 o 18.50 h). Okresná prokuratúra totiž doručila návrh na vzatie sťažovateľa do väzby okresnému súdu až 6. apríla 2011 o18.30 h, ktorý vzal následne sťažovateľa do väzby uznesením zo 7. apríla 2011 sp. zn. 1 Tp/17/2011.

Ústavný súd preskúmal námietku sťažovateľa a konštatuje, že podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, teda i pred listinou.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Ak teda čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje lehotu 48 hodín a čl. 8 ods. 3 listiny pre rovnaké situácie lehotu 24 hodín, tak platí čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín. S týmito otázkami sa ústavný súd už vysporiadal vo svojich viacerých rozhodnutiach napr. č. k. I. ÚS 141/04-37 a č. k. I. ÚS 100/04-76. Obdobné stanoviská zaujal ústavný súd aj v rozhodnutí č. k. III. ÚS 220/04-45 z 30. júna 2004 a najnovšie sp. zn. III. ÚS 199/2011 z 3. mája 2011.

Aj súčasná právna úprava obsiahnutá napr. v § 73, § 85 až § 87 Trestného poriadku vychádza   z   ústavnosti   48-hodinových   lehôt.   Právna   istota,   predvídateľnosť   súdnych rozhodnutí a zásada prednosti ústavne konformného výkladu spolu so zásadou zotrvania na už rozhodnutom, pokiaľ nie sú zvlášť významné dôvody na zmenu judikatúry, teda vedú ústavný súd k tomu, aby aj naďalej pokladal za ústavný postup orgánov verejnej moci rešpektujúci 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 396/06).

Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že nedošlo k porušeniu čl. 17 ods.3 ústavy, a preto uvedené námietky sťažovateľa treba považovať v tejto časti sťažnosti za zjavne neopodstatnené.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/26/2011 z 19. apríla 2011, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp/17/2011   zo 7. apríla 2011 tým, že rozhodol o jeho sťažnosti po zákonom ustanovenej lehote podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku (teda po 5 pracovných dňoch od predloženia spisu).

Podľa tohto ustanovenia Trestného poriadku o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie...

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu 7.   apríla   2011,   ktorú   však   bližšie   neodôvodnil.   Spis   bol   predložený   na   rozhodnutie krajskému súdu 11. apríla 2011 a krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa 19. apríla 2011 tak, že ju zamietol (teda po uplynutí 6 pracovných dní). Rozhodnutie krajského súdu bolo teda vydané s oneskorením jedného dňa od predloženia spisu, tak ako to predpokladá Trestný poriadok.

Ústavný súd však k tomu uvádza, že z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej   lehoty   v   ústavnom   zákone   ani   v   nijakom   inom   právnom   predpise   (Trestnom poriadku)   nie   je   obsiahnutá   právna   úprava   následkov   prekročenia   tejto   lehoty,   t.   j.   jej uplynutie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k   záveru,   že   krajský   súd   môže   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   rozhodnúť   aj   po uplynutí tejto lehoty,   pretože ide   len o   poriadkovú   lehotu, ktorá   má zabezpečiť iba   čo najrýchlejšie rozhodovanie krajských súdov vo väzobných veciach. Následky jej nesplnenia, resp. prekročenia zákon neupravuje a nemôže mať preto za následok prepustenie z väzby, resp. nezákonnosť väzby (m. m. III. ÚS 163/03).

Sťažovateľ navyše namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu vo väzobnej veci,   pričom   podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované najmä v čl.   17 ods.   5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná...

Článok 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahu   a   účel   konania   o   väzbe,   vrátane práva   na urýchlene   konanie,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   (analogicky   napr.   III.   ÚS   68/08,   III.   ÚS   383/09, IV. ÚS 327/07, III. ÚS 304/06, III. ÚS 195/2010).

Z   už uvedeného   vyplýva, že medzi   namietaným porušením   čl.   48   ods.   2   ústavy a napadnutým   postupom   krajského   súdu   nie   je   vzájomná   príčinná   súvislosť,   preto   jeho sťažnosť ústavný súd odmietol v tejto časti tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   k   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   keby   sťažovateľ   namietal prípadne porušenie svojho základného práva   podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, zásah do tohto práva sťažovateľa by nebol takej intenzity, aby ústavný súd mohol sťažnosť prípadne prijať na ďalšie konanie a následne vysloviť jeho porušenie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (predovšetkým   o   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011