znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 300/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. P., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   R.   P.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. H, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2003. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta prieťahy v konaní okresného súdu vedeného   pod   sp.   zn.   13   C   53/2003,   predmetom   ktorého   je   žaloba   o náhradu   mzdy s príslušenstvom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bola táto žaloba okresnému súdu doručená 3.   marca   2003,   pričom   podaním   z 28.   januára   2004   došlo   k úprave   žalobného   petitu. Okresný súd o veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 53/2003 z 3. februára 2006, proti ktorému bolo podané odvolanie. Sťažovateľ namieta, že o odvolaní nebolo ku dňu podania sťažnosti   ústavnému súdu   rozhodnuté a vec dosiaľ   nie je právoplatne skončená. V tejto súvislosti zároveň dodal, že 15. júla 2008 podal sťažnosť na prieťahy v konaní, ale dosiaľ na ňu nedostal žiadnu odpoveď. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieva, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2003 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Základne právo Ing. R. P. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C 53/2003 o zaplatenie náhrady mzdy porušené bolo.

1. Okresnému súdu Trebišov prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

2.   Ing.   R.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   60.000,-   Sk   (slovom: šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trebišov povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia (nálezu).

3. Ing. R. P. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 6.732 Sk ktoré je Okresný súd   Trebišov   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   E.   H.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohoto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa (obdobne III. ÚS 41/07, III. ÚS 248/08).

Aj   vo   vzťahu   k uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   v odôvodnení   sťažnosti sťažovateľ na viacerých miestach uviedol, že konanie, ktoré namieta, je vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 53/2003, avšak v petite sťažnosti uviedol, že namieta konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   53/2003.   Na   zosúladenie   petitu   sťažnosti s jej odôvodnením   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa   listom   č.   k.   Rvp   14896/08-6 z 20. augusta 2008, ktorý jeho právna zástupkyňa prevzala 22. augusta 2008. Aj napriek tomu,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   bola   na   možnosť   odmietnutia   sťažnosti   podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upozornená,   na   túto   výzvu   v stanovenej   lehote nereagovala. Ústavný súd však k vzniknutej situácii nezvolil prísne formalistický prístup a odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ v petite sťažnosti neuviedol správnu spisovú značku namietaného konania (a tento nedostatok ani neodstránil), čo možno za daných okolností považovať za zrejmú chybu v písaní, bolo preňho podstatné zistiť, či porušenie uvedených práv sťažovateľa v rámci označeného konania ešte trvá, a to vzhľadom na jeho zmienku o tom, že spis by sa mal toho času nachádzať na odvolacom súde.

Podľa zistení ústavného súdu namietané konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 53/2003, pričom tamojší súd rozhodol vo veci samej rozsudkom z 3. februára 2006. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, ktoré okresný súd spolu so spisom predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 2. apríla 2007.   Spis   spolu   s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   nebol   dosiaľ   vrátený   súdu   prvého stupňa.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase, keď k namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   okresný   súd   rozhodol   o   veci   rozsudkom   sp.   zn. 13 C 53/2003 z 3. februára 2006, pričom v súvislosti s podaným odvolaním proti tomuto rozsudku predložil spis 2. apríla 2007 na rozhodnutie krajskému súdu, kde sa nachádza aj v súčasnej dobe.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2003 bola ústavnému súdu doručená 24. júla 2008, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť   priebeh   konania,   a teda   ani   porušiť   označené   právo   sťažovateľa,   pretože vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   (3.   februára   2006)   a jeho   doručením   účastníkom konania   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto   štádiu   nemohol   vykonávať,   a preto   bolo   treba   vec   posudzovať   so   zreteľom na čl. 2 ods.   2   ústavy   ako   vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru sa sťažovateľ   mohol   brániť   (do   vydania   prvostupňového   rozhodnutia   okresným   súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (24. júla 2008)   už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, príp. prieťahy v ňom.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu je sťažovateľ v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv. Takýmto účinným právnym prostriedkom   v prípade,   ak   ide   o ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   (ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru),   je   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podaná   v súlade   s   §   62   a násl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), a to v takom čase pred podaním ústavnej sťažnosti, aby bola predsedovi príslušného súdu poskytnutá rozumná lehota na prípadné zjednanie nápravy. Z obsahu sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že sťažovateľ takúto sťažnosť podal okresnému súdu (ani nie jeho predsedovi tak, ako to vyžaduje zákon o súdoch) 15. júla 2008, teda 9 dní pred tým, než podal sťažnosť ústavnému súdu (24. júla 2008). Túto lehotu však nemožno považovať za takú, ktorá by predsedovi súdu poskytla dostatočný priestor na prijatie   opatrení   smerujúcich   k odstráneniu   prípadných   prieťahov   v konaní (obdobne napr. III. ÚS 63/07,   III.   ÚS   217/08).   Uvedenou   skutočnosťou   sa   však už ústavný súd   ako dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   nezaoberal,   pretože   za   daných okolností   by bolo   nelogické   vyslovovať neprípustnosť   tejto   sťažnosti,   keďže   vzhľadom na už   vyslovený   právny   názor   ústavného   súdu   okresný   súd   v danom   štádiu   konania nie je orgánom,   ktorý   by mohol   reálne   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy v ňom.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008