znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 300/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   A.,   spol.   s r.   o.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   H.,   B., pre namietané   porušenie jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo A., spol. s r. o., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 8 Co   486/05-69   z 27.   marca   2007 s a   z r u š u j e   a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť A., spol. s r. o., trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   300/07-14 z 30. októbra   2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.,   spol.   s r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 8 Co   486/05-69 z 27. marca 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ sa podaným návrhom na Okresný súd Bratislava II dňa 30. 1. 2003 domáhal od odporcu Ing. P. B., aby mu zaplatil sumu 2.700,- Sk, ako náhradu nákladov za odtiahnutie   motorového   vozidla.   Svoj   návrh   odôvodnil   nasledovne:   Dňa   12.   6. 2002 v čase o 15.15 hod. navrhovateľ odtiahol na základe rozhodnutia zamestnanca č. 064 Mestskej polície, Okresná stanica B., ktorý tak postupoval v súlade s § 40, zákona NR SR č. 315/1996 Z.   z.   o   premávke   na   pozemných   komunikáciách   v   znení   neskorších   zmien a doplnkov a rozhodol o odstránení vozidla (...), striebornej farby, ktoré patrilo odporcovi. Mestský policajt rozhodol o odstránení predmetného motorového vozidla z dôvodu, že vodič nerešpektoval dopravné značenie, zastavil a stál na chodníku, v B., teda na mieste, kde vozidlo   tvorilo   prekážku   v   cestnej   premávke.   Vodič   týmto   konaním   porušil povinnosti účastníka cestnej premávky vymedzené v § 3, § 24 a § 52 zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. Ako účastník cestnej premávky nedodržal pravidlá cestnej premávky stanovené zákonom, pretože ako vodič nesmel zastaviť a stáť na chodníku. Motorové vozidlo na tomto mieste bránilo plynulému   pohybu   chodcov   a   tvorilo   tak   prekážku   v   cestnej   premávke.   Keďže odporca spôsobil podľa § 40 ods. 1 zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. prekážku cestnej premávky a túto bezodkladne neodstránil, bola na jeho náklady odstránená správcom cesty   -   mestom   B. prostredníctvom   svojho   zmluvného   partnera,   t.   j.   navrhovateľa. Navrhovateľ uzatvoril so správcom komunikácie - Hlavným mestom SR Bratislava dňa 20. 6. 1997 zmluvu o výkone odťahovej služby s dobou platnosti do 31. 5. 2005. V súlade so zmluvou primátor Hlavného mesta SR Bratislavy svojím príkazom č. 5/1997 uložil Mestskej polícii   v B.   plniť   úlohy   správcu   komunikácií   a   zabezpečovať   tak   rozhodovaciu   činnosť o odstraňovaní   vozidiel   podľa   citovaného zákona.   Výkonom   núteného   odtiahnutia motorového vozidla vznikla odporcovi povinnosť náhrady nákladov spojených s výkonom tohto   odtiahnutia   vo   výške   2.700,-   Sk,   za   jedno odtiahnutie.   Cena   za   tieto   činnosti je stanovená   Ministerstvom   financií   SR   v   zmysle   výmeru   č. R-1/1996,   v   znení   výmeru č.   R-2/2000,   ktorým   boli   určené   podmienky   vecného   usmerňovania   pre   tzv.   vynútené výkony. Táto cena je platná od 1. 5. 2002. Dňa 12. 6. 2002 sa na prevádzku spoločnosti navrhovateľa   (A.,   spol.   s.   r.   o.)   dostavil   odporca   (Ing.   P.   B.),   ktorý prehlásil,   že   je oprávnený   vozidlo   prevziať,   čo   doložil   dokladmi   a   kľúčmi   od   vozidla.   Na   základe predložených   dokladov   bolo   dňa   12.   6.   2002   o 16.10   hod.   vozidlo   vydané   odporcovi a to i napriek tomu, že náklady spojené s odtiahnutím vozidla neuhradil. (...)

Okresný   súd   Bratislava II rozsudkom   zo   dňa   18.   10.   2005,   pod   sp.   zn. 17 C 100/2003-30, návrh zamietol. (...)

Navrhovateľ v ten istý deň vystavil protokol o výdaji vozidla, v ktorom ako dôvod odťahu uviedol státie na chodníku. Odporca si v ten istý deň vozidlo prevzal, pričom bol vyzvaný uhradiť aj cenu za výkon odťahu vozidla, vyúčtovanú v protokole o výdaji vozidla. Navrhovateľ svoju aktívnu legitimáciu v spore opiera o zmluvu o výkone odťahovej služby,   ktorá   bola   dňa   24.   6.   1997   uzavretá   medzi   Hlavným   mestom   SR   Bratislavou, ako splnomocniteľom   a   odporcom,   ako   splnomocnencom.   Touto   zmluvou   splnomocniteľ (Hl. m. SR Bratislava) splnomocnil navrhovateľa, okrem iného, k odstraňovaniu vozidiel tvoriacich prekážku cestnej premávky na náklady jeho prevádzkovateľa, ak to neurobil ten, kto prekážku spôsobil. (...)

Z obsahu vykonaného dokazovania bolo teda zistené, že navrhovateľ odťah vozidla nevykonal ako správca komunikácie, ale ako zmluvne splnomocnený subjekt správcom komunikácie,   t.   j.   Hlavným   mestom   SR   Bratislavou.   Z   vyššie   citovaných   zákonných ustanovení vyplýva, zákon umožňuje vykonať odstránenie vozidla výlučne správcovi cesty, správcom pozemnej komunikácie vo vlastníctve je obec sama (v danom prípade Hlavné mesto SR Bratislava) alebo právnické osoby obcou na tento účel založené alebo zriadené. Takýto právny režim medzi navrhovateľom a Hlavným mestom SR Bratislavou preukázaný ani   tvrdený   nebol, naopak   bolo   preukázané,   že   správca   komunikácie   časť   svojich právomocí v danom prípade odstránenie vozidla tvoriaceho prekážku cestnej premávky, previedol   na   obchodnú   spoločnosť   zmluvou   o   výkone   odťahovej   služby,   čo   však   zákon o pozemných   komunikáciách   neumožňuje.   Uvedená   zmluva   je   tak   v   zmysle   ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná absolútne, preto sa navrhovateľ na základe takto neplatnej zmluvy nemôže domáhať plnenia od odporcu. (...)

Proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava II bolo podané odvolanie dňa 6. 12. 2005, ktoré bolo následne doplnené písomnosťami. (...)

Okrem   iného   bolo   v   odvolaní   poukázané,   v   súvislosti   s   odstraňovaním   vozidla ako prekážky cestnej premávky na ustanovenie § 124 ods. 1 zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných   komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov,   z   ktorého vyplýva, že ak v tomto zákone nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Následne z ustanovenia § 124 ods. 6 písm. a) cit. zákona vyplýva, že všeobecné predpisy o   správnom   konaní   sa   nepoužijú   na   odstránenie   prekážky   cestnej   premávky a vozidla. Podľa tohto ustanovenia je teda odstraňovanie prekážky cestnej premávky a vozidla vyňaté   z   verejnoprávnej   normy,   ktorou   zákon   o   správnom   konaní   (správny poriadok) jednoznačne   je,   a   preto   táto   činnosť   môže   byť   upravovaná   v   zmysle súkromnoprávnej   normy   a   je preto   na   vlastníkovi   komunikácie   -   obci,   akou   formou v zmysle   súkromnoprávnych   noriem,   či už   podľa   Občianskeho   zákonníka   alebo Obchodného zákonníka si upraví zmluvné vzťahy s iným subjektom tak, aby tieto boli samozrejme v súlade aj s inými právnymi predpismi a Ústavou Slovenskej republiky. V ďalšom bolo poukázané na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS   2/01   zo   l6.   októbra   2001.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodoval o návrhu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade Všeobecne záväzného nariadenia č. 4/1999, ktorým sa upravuje státie, parkovanie a odťahovanie motorových vozidiel na území mesta Spišská Nová Ves s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 59 ods. 2 a s čl. 71   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   s   §   6   ods.   1   druhou   vetou   zákona Slovenskej národnej   rady   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   v   znení   neskorších predpisov, s § 1 ods. 1 a s § 2 ods. 1, 3 a 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a s § 22 ods. 1 a s 24 ods. 1 a 2 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   315/1996   Z.   z.   o premávke   na   pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov. (...)

Krajský súd v Bratislave dňa 27. 3. 2007, pod sp. zn. 8 Co 486/05-69 rozsudkom rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. (...)

Podľa   názoru   sťažovateľa,   všeobecné   súdy   pri   svojej   rozhodovacej   právomoci porušili ustanovenie čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, keď nerešpektovali Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001. (...) Podľa názoru sťažovateľa tým, že všeobecné súdy v rámci rozhodovania nebrali do úvahy právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001), ktoré je pre ne všeobecne záväzné, konali tak v rozpore s ustanovením čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, a teda bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktoré priamo vyplýva z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   rozhodnutie   Okresného   súdu Bratislava II, zo dňa 18. 10. 2005, sp. zn. 17 C 100/2003-30 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 3. 2007, sp. zn. 8 Co 486/05-69, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 7. 2007 a vykonateľnosť dňa 16. 7. 2007, je v rozpore s ustanovením čl. 125   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   teda   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktoré priamo vyplýva z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných   ľudských   práv   a   slobôd,   ktorý   bol   vyhlásený   v   Zbierke   zákonov   pod č. 209/1992 Zb.

Navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2, zákona   NR   SR   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších zmien zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 18. 10. 2005, sp. zn. 17 C 100/2003-30 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 3. 2007, sp. zn. 8 Co 486/05-69, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 7. 2007 a vykonateľnosť dňa 16. 7. 2007, a v zmysle § 56 ods. 6 vec vrátil na ďalšie konanie.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3748/2007 z 26. novembra   2007   vyjadrila   predsedníčka   krajského   súdu,   v ktorom   sa   uvádza: „... keďže odvolací súd nemá k dispozícii spisový materiál Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17 C 100/2003 (v archíve má iba zberný spis, obsahujúci dva spomínané rozsudky – prvostupňového a odvolacieho súdu), nie je možné sa k veci bližšie vyjadriť. Čo sa týka vydaného rozsudku odvolacieho súdu č. k. 8 Co 486/2005-69 zo dňa 27. 03. 2007, senát 8 Co odvolacieho súdu zotrváva na svojich právnych stanoviskách a odôvodneniach v tomto rozhodnutí uvedených.“

Predsedníčka   krajského   súdu   v podaní   z 26.   novembra   2007   a   právny   zástupca sťažovateľa v podaní z 1. februára 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   na   uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Článok   1   dohovoru   zaväzuje   zmluvné   strany   (aj   Slovenskú   republiku)   priznať každému,   kto   podlieha   ich   jurisdikcii,   práva   a   slobody   uvedené   v   Hlave   I   dohovoru. Slovenská republika prevzala tento záväzok a ústavný súd umožňuje, aby sa sťažovatelia dožadovali   priamo   plnenia   záväzkov   vyplývajúcich   z dohovoru.   Právny   poriadok Slovenskej   republiky   umožňuje,   aby   sa   sťažovatelia   domáhali   priamo   aplikácie medzinárodnej   zmluvy. Táto povinnosť   vyplýva   z prezumpcie   súladnosti   vnútroštátneho právneho poriadku.

Podľa   §   135   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   je viazaný   rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   Súd   je   tiež   viazaný rozhodnutím   ústavného   súdu   alebo Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Podľa   § 2 ods.   3 druhej   vety   zákona č.   385/2000 Z.   z. o sudcoch   a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   právny   názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.

Podľa   § 40 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   315/1996   Z.   z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty.

Podľa § 40 ods. 4 citovaného zákona správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je

a) ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané,

b) ponechané na parkovisku vyhradenom pre vozidlá uvedené v § 41 ods. 1 písm. a) a nemá príslušné označenie, c) bez pripevnenej tabuľky s evidenčným číslom a ak podlieha evidenčnej povinnosti alebo je bez čitateľného vyznačenia mena, priezviska a trvalého pobytu, alebo bez názvu a sídla držiteľa na viditeľnom mieste na jeho pravej strane s výnimkou dvojkolesových vozidiel, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky.

Podľa § 40 ods. 5 citovaného zákona ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa.

Podľa § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o   pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“) správu pozemných komunikácií vykonávajú, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce

- obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.

Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 2/01-29 zo 16. októbra 2001 rozhodoval o návrhu generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   začatie   konania   o súlade   všeobecne záväzného nariadenia Mesta S. č. 4/99, ktorým sa upravuje státie, parkovanie a odťahovanie motorových vozidiel na území mesta S. s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 59 ods. 2 a s čl. 71 ods. 2 ústavy, s § 6 ods. 1 druhou vetou zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov,   s   §   1   ods.   1   a s   §   2   ods.   1,   3   a zákona Slovenskej národnej rady   č.   544/1990   Zb.   o   miestnych   poplatkoch   v znení neskorších predpisov a s § 22 ods. 1 a s § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z. (v znení neskorších   predpisov).   V tomto   náleze   ústavný   súd   riešil   okrem   iných   aj   otázku odťahovania motorových vozidiel podnikateľským subjektom. V odôvodnení tohto nálezu ústavného súdu sa uvádza: „Keďže generálny prokurátor vo svojom návrhu neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia VZN nie sú v súlade s ktorými ním vymenovanými ustanoveniami ústavy   a zákonov,   skúmal   ústavný   súd   ústavnosť   a zákonnosť   všetkých   ustanovení   VZN jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ale iba vzhľadom na ustanovenia ústavy a zákonov uvedené v návrhu. (...) Článok 26 VZN umožňuje Mestu S. zabezpečiť odtiahnutie vozidla prostredníctvom   podnikateľského   subjektu.   Nie   je   v rozpore   s ustanoveniami   právnych predpisov uvádzanými v návrhu.“

V odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 8 Co   486/05-69   z 27.   marca   2007 sa uvádza: „(...) Pre posúdenie veci bolo právne významné, či navrhovateľom uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať za odtiahnutie, ktoré vykonala obec (§ 40 ods. 1 a 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách).

V prejednávanej   veci   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   nie   je   právnickou   osobou   obcou (Hlavným   mestom   SR   Bratislava)   pre   tento   účel   založená   alebo   zriadená,   a preto odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý zásah je prípustný len na základe zákona. Pretože právne normy v ust. zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách upravujú spoločenské vzťahy v oblasti   verejného   (správneho)   práva,   nevznikajú   v súvislosti   so   správou   týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom,   alebo   zmluvné   poverenie,   v zmysle   ktorého   by   bol   podnikateľský   subjekt oprávnený   pôsobiť   v oblasti   verejnoprávnych   vzťahov.   Správca   cesty   pri   odstraňovaní vozidla   vystupuje   ako   orgán   verejnej   moci   (správy),   ktorý   nesie   v plnom   rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej   (čo   sa   týka   samotného   výkonu   odtiahnutia   vozidla).   Takéto   oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená. Vozidlo   odporcu   v danom   prípade   nebolo   odtiahnuté   správcom   komunikácie ani subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d   ods.   4   písm.   b)   zákona   č.   135/1961   Zb.   o pozemných   komunikáciách.   Zmluvu „o výkone odťahovej služby“ zo dňa 24.6.1997 je preto potrebné považovať za právny úkon neplatný (§ 39 Obč. zák.), lebo správca komunikácie ňou v rozpore so zákonom previedol na   navrhovateľa   ako   podnikateľský   subjekt   časť   právomoci   verejnej   správy.   Plnenie z neplatného   právneho   úkonu   by   znamenalo   bezdôvodné   obohatenie   (§   451   Obč.   zák.), ktoré sa musí vydať. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi   úspešne   domáhať   náhrady   nákladov   súvisiacich   s odstránením   jeho   vozidla a jeho zabezpečením až po jeho výdaj prevádzkovateľovi.“

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach mnohokrát zdôraznil, že nie je oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Takýto postoj ústavného súdu vyplýva z čl. 141 a čl. 142 ústavy.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05,   III.   ÚS   344/06).   Takýto postoj   ústavného súdu má základ v jeho právomociach odvodených z čl. 124 ústavy.

Závery   krajského   súdu   napadnuté   sťažnosťou   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné.

Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   vyložil   §   40   ods.   1   a   4   zákona č. 315/1996 Z. z., ako aj § 3d ods. 5 písm. d) [mylne uvádza § 3d ods. 4 písm. b), ktoré nie je súčasťou právneho poriadku] zákona č. 135/1961 Zb. a s týmto výkladom spája podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť zmluvy o výkone odťahovej služby.

Z oboch právnych úprav vyplýva, kto je správcom cesty, aké sú jeho právomoci, ako aj   to,   čo   tvorí   prekážku   cestnej   premávky   (ide   o časti,   ktoré   krajský   súd   cituje v rozhodnutí).

Z oboch   právnych   úprav   nevyplýva   expressis   verbis   záver,   že   by   správca komunikácie   nemohol   takúto   zmluvu   uzavrieť.   Tvrdenie   krajského   súdu   v napadnutom rozhodnutí   tak   bez   ďalšieho   nemá   reálny   logický   základ,   ktorý   by   mohol   byť   spájaný s následkami   tam   uvedenými,   a to   vyhlásením   zmluvy   o výkone   odťahovej   služby za neplatnú.

Rozhodnutie   krajského   súdu   v tejto   časti   nie   je   náležite   zdôvodnené   (už   aj   tým, že sa odvoláva na neexistujúce ustanovenie zákona), a tým nespĺňa ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   pripomenúť   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001 v spojení s § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jednou   zo   záruk   spravodlivého   súdneho   rozhodnutia   je   aj   právo   na   jeho odôvodnenie.

Nutnosť   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo   verejnom   záujme, lebo je jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolované verejnosťou.

Európsky súd pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torijo v. Španielsko z 9. apríla 1994, (Ac 303-A, § 29), Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997 a iných uviedol, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. Tento príkaz nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument dal súd podrobnú odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia.   Okrem   toho   je   potrebné   vziať   do   úvahy rôznorodosť   prostriedkov,   ktoré   môže   strana   uplatňovať   pred   súdom,   a tiež   rozdiely v zákonoch,   obyčajoch,   názoroch   teórie   a vo   forme   vyhotovení   rozhodnutí   a rozsudkov. Preto   otázku,   či súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie   vyplývajúcu   z čl.   6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd skúmal rozhodnutie krajského súdu aj z hľadiska týchto kritérií, pričom zistil,   že   tvrdenia   obsiahnuté   v odôvodnení   rozhodnutia   krajského   súdu   nemajú opodstatnenie v § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. a v § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb.

Takýto postup krajského súdu zakladá arbitrárnosť.

Nad   rámec   uvedeného   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že   krajský   súd   cituje ustanovenie   §   3d   ods.   4   písm.   b)   zákona   č.   135/1961   Zb.,   ktorý   takéto   ustanovenie ani neobsahuje [správne asi § 3d ods. 5 písm. d) citovaného zákona].

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   rozsudkom   krajského   súdu   v   konaní č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Igorom Hunom. Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 1. februára 2008 uplatnil trovy konania v sume   6   296   Sk. Základom   na výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   v sume   uplatnenej   právnym   zástupcom   sťažovateľa   6   296   Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava   a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti).   Ďalej   ústavný   súd   priznal právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   178   Sk   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Ústavný   súd   vyslovil   povinnosť   krajského   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2008