znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 300/06-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti JUDr. I. A., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. C. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na primerané   hmotné   zabezpečenie   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004 na neverejnom zasadnutí 4. januára 2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo JUDr.   I. A.   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004 b o l i   p o r u š e n é.

2. Z r u š u j e   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004 a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania JUDr. I. A. v sume 12 234 Sk (slovom dvanásťtisícdvestotridsaťštyri slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. C. K., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. I. A. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 300/06-29 z 21. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. I. A., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. C. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   – ústredie   (ďalej   len   „sociálna   poisťovňa“)   č.   480   527   7330   z 24.   apríla   2003   bol sťažovateľovi   od   27.   mája   2003   v súlade   s ustanovením   §   21   zákona   č.   100/1988   Zb. o sociálnom   zabezpečení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sociálnom zabezpečení“) priznaný starobný dôchodok v sume 8 697 Sk.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   to,   že   rozhodnutím   sociálnej   poisťovne č. 480 527 7330 z 21. júla 2003 mu bol od 22. augusta 2003 v súlade s ustanovením § 21 ods. 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení starobný dôchodok odňatý s odôvodnením, že: „Sociálna poisťovňa – ústredie nárok na starobný dôchodok v súlade s § 173i odst. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 222/2003 Z. z. znovu posúdila   podľa   právnych   predpisov   účinných   po   30.   júni   2003.“ V tejto   súvislosti sťažovateľ namietal, že sociálna poisťovňa mu s prihliadnutím na ustanovenie § 21 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom od 1. júla 2003 odňala priznaný starobný dôchodok,   pretože   neprihliadla   na   dobu   jeho   služobného   pomeru,   ktorý   vykonával v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok.

Proti   rozhodnutiu   sociálnej   poisťovne   č.   480   527   7330   z 21.   júla   2003   podal sťažovateľ   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   súdom.   Na   základe   toho   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom sp.   zn. 5 Sd 152/03 z 9. marca 2004 rozhodnutie sociálnej poisťovne potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. decembra 2004 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   vyjadril   názor,   že   sociálna   poisťovňa   spôsobom,   ktorým   mu   odňala priznaný   starobný   dôchodok,   postupovala   v rozpore   s ustanovením   §   126   zákona o sociálnom zabezpečení. Podľa jeho názoru táto dávka sociálneho zabezpečenia mu mohla byť   odňatá   len   dvoma   spôsobmi,   a to   rozhodnutím   o odňatí   dávky   podľa   ustanovenia § 96 ods.   1   zákona   o sociálnom   zabezpečení,   prípadne   preskúmaním   rozhodnutia   mimo odvolacieho konania podľa ustanovenia § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).

Sťažovateľ   ďalej   argumentoval   následovne: „Právoplatné   pôvodné   Rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie č. 480 527 7330 zo dňa 24. 04. 2003 bolo vydané v súlade so zákonnými normami platnými a účinnými v dobe jeho vydania a napadnuté rozhodnutie č. 480 527 7330 zo dňa 21. 07. 2003, ktorým bolo odňaté podľa zákona priznané právo má jednoznačne retroaktívne účinky... Princíp retroaktivity vo verejnom i súkromnom práve vychádza   zo   zásady,   že   kto   konal   s dôverou   v určitý   zákon,   nemá   byť   v svojej   dôvere sklamaný... Nový zákon nemôže meniť subjektívnu právnu situáciu. Ak by k tomu došlo, mal by retroaktívny účinok. Do minulosti sú však právne situácie individuálne nedotknuteľné“.

Sťažovateľ   je   zároveň   toho   názoru,   že   sociálna   poisťovňa   vydaním   rozhodnutia z 21. júla 2003 porušila aj Občiansky zákonník v jeho ustanovení § 3 ods. 1, keď mu odňala dobromyseľne nadobudnuté právo. Napokon sťažovateľ uviedol, že: „v dokazovaní v rámci súdneho   konania   neboli   vykonané   všetky   dôkazy,   ktoré   by   prispeli   k objektívnemu posúdeniu veci...“

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentoval   aj   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 49/03,   ktorý   podľa   jeho   vyjadrenia   riešil   aj   otázku   právnej   istoty   a zákazu retroaktivity, ako aj nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/05, v ktorom podľa jeho názoru   ústavný   súd   riešil   otázku   retroaktívneho   pôsobenia   právnej   normy   v sociálnom zabezpečení.   Okrem   uvedeného   sťažovateľ   poukázal   aj   na   rozsudky   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 So 141/2004 z 20. júla 2005 a sp. zn. 4 So 25/2005 z 11. apríla 2006, v ktorých podľa jeho udania najvyšší súd v obdobnej právnej veci iných účastníkov konania zmenil rozsudky   krajského súdu   tak, že rozhodnutia   sociálnej poisťovne zrušil   a veci   jej vrátil na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie týkajúce sa potvrdenia   rozhodnutia   sociálnej   poisťovne   o odňatí   priznanej   dávky   sociálneho zabezpečenia, porušil jeho základné práva podľa čl. 39 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004 porušil jeho základné práva podľa čl. 39 ods. 1 a podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   namietané rozhodnutie zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   žiadal, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 23 593 Sk.

K podanej   sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   najvyššieho   súdu,   a to listom č. k. KP 8/06-53   z 1.   decembra   2006,   v ktorom   uviedol: „V   danej   veci   bol   na   konanie a rozhodnutie   o návrhu   navrhovateľa   príslušný   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako najvyšší súdny orgán sústavy všeobecného súdnictva. Keďže vec patrila do právomoci iného súdu, ako súdu ústavného, nie je daná právomoc Ústavného súdu konať vo veci. Iný právny záver   o jeho   právomoci   by   znamenal,   že   Ústavný   súd   by konaním   o ústavnej   sťažnosti v skutočnosti   nahradzoval   zrušený   inštitút   sťažnosti   pre porušenie   zákona   vo   veciach, v ktorých všeobecný súd postupuje podľa ustanovení OSP. V konečnom dôsledku by konal ako súd štvrtej inštancie, čo ústava SR zrejme nesleduje... Naviac navrhovateľ nevyužil na ochranu svojich práv všetky dostupné právne prostriedky, keď proti rozsudku odvolacieho súdu nepodal dovolanie v zmysle § 237 OSP.“

Najvyšší   súd   pre   prípad,   ak   by   ústavný   súd   sťažnosť „neodmietol“,   uviedol: „Pre odstránenie   rozdielov   v rozhodovacej   činnosti   súdov   o uvedenej   problematike, kolégium   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   schválilo   na   uverejnenie   rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   odvolacieho   z 30.   mája   2006, č. k. 1 Sdo 10/2005. Vyplýva z neho, že v prípade, ak v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003   Sociálna   poisťovňa   priznala   starobný   dôchodok   príslušníkovi   ozbrojeného   zboru, ktorý   vykonával   profesionálnu   službu   v rozsahu   zakladajúcom   nárok   na   výsluhový dôchodok, môže postupom podľa § 173i zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov vylúčiť zhodnotenie doby služby v ozbrojených zboroch pre nárok na starobný alebo invalidný dôchodok, alebo dôchodok výsluhový v inom systéme dôchodkového poistenia len vtedy, ak účinky ich započítania pre dôchodkové účely zostanú zachované. V ďalšej rozhodovacej činnosti možno preto očakávať, že súdy budú zrejme rešpektovať uvedený názor dovolacieho súdu. Aj s prihliadnutím na uvedenú skutočnosť sa môže   navrhovateľ   domáhať   u odporkyne   spätného   nového   posúdenia   jeho   nárokov a môže sa domáhať vyplatenie dávky neprávom odopretej... Sťažnosť navrhovateľa preto Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nedôvodnú.“

V liste   najvyšší   súd   zároveň   vyjadril   súhlas   s tým,   aby   vec   bola   prejednaná   bez nariadenia ústneho pojednávania.

Podaním   z 20.   decembra   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj   zo   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   So   74/2004   ústavný   súd   zistil   nasledovné skutkové okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí v tejto veci vychádzal.

Rozhodnutím   č.   480   527   7330   z 24.   apríla   2003   sociálna   poisťovňa   priznala sťažovateľovi podľa ustanovenia § 21 zákona o sociálnom zabezpečení starobný dôchodok v sume 8 697 Sk mesačne, a to od 27. mája 2003.

Na základe rozhodnutia sociálnej poisťovne č. 480 527 7330 z 21. júla 2003 bol sťažovateľovi podľa ustanovenia § 21 ods. 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení predtým priznaný starobný dôchodok odňatý, a to od 22. augusta 2003.

Proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne z 21. júla 2003 podal sťažovateľ 13. augusta 2003   krajskému   súdu   návrh   na jeho preskúmanie. Na základe   toho   krajský   súd vyzval sociálnu   poisťovňu   na   vydanie   zmenového   rozhodnutia,   resp.   na   písomné   stanovisko. V písomnom   stanovisku   z   22.   augusta   2003   sociálna   poisťovňa   navrhla   napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Dňa 9. marca 2004 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský súd   vyhlásil   rozsudok   sp.   zn.   5   Sd   152/03,   ktorým   rozhodnutie   sociálnej   poisťovne č. 480 527 7330 z 21. júla 2003 potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

V rozsudku   krajský   súd   konštatoval,   že   rozhodnutím   sociálnej   poisťovne č. 480 527 7330 z 21. júla 2003 bol sťažovateľovi podľa § 21 ods. 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení odňatý starobný dôchodok od 22. augusta 2003 „s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom od 1.   júla   2003   sa   policajtovi   na   nárok   na   starobný   dôchodok   neprihliadne   na   dobu profesionálnej služby, ak túto službu vykonával v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok.   Vzhľadom   na   uvedené   nebolo   možné   zohľadniť   dobu   profesionálnej   služby od 3. 1. 1968 do 31. 12. 1991. Pretože bez uvedenej doby navrhovateľ získal len 15 rokov a 269   dní,   t.   j.   nezískal   aspoň   25   rokov   zamestnania   a z tohto   dôvodu   nesplnil   jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok, preto nárok na starobný dôchodok mu zanikol“.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   aj   argumenty   sťažovateľa obsiahnuté   v návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia   sociálnej   poisťovne   súdom.   V tejto súvislosti   konštatoval: „Navrhovateľ   podal   návrh   na   preskúmanie   tohto   rozhodnutia. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože bolo podľa jeho názoru vydané v rozpore s dobrými   mravmi,   vydané   v rozpore   so   zákonom   z dôvodu,   že   dávka   sociálneho zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná právoplatným rozhodnutím odporkyne zo dňa 24. 4. 2003 nebola odňatá rozhodnutím o odňatí dávky podľa ust. § 96 ods.   1 zákona a teda priznaný nárok nezanikol ani nebol priznaný neprávom. Napadnutým rozhodnutím mu bolo odňaté priznané právo a toto rozhodnutie má jednoznačne retroaktívne účinky.“ Krajský súd zároveň uviedol, že sociálna poisťovňa vo svojom písomnom vyjadrení navrhla, aby krajský súd jej rozhodnutie ako správne potvrdil.

Na   základe   doplnenia   dokazovania   výsluchom   účastníkov   konania,   preskúmaním napadnutého   uznesenia   a   oboznámením   sa   s obsahom   spisu   sociálnej   poisťovne   dospel krajský súd k záveru, že návrh sťažovateľa nie je dôvodný.

Krajský súd v rozsudku okrem iného konštatoval, že sociálna poisťovňa pri odňatí skôr   priznaného   starobného   dôchodku   postupovala   v súlade   s právnymi   predpismi upravujúcimi oblasť sociálneho zabezpečenia účinnými po 30. júni 2003. Na základe toho sťažovateľovi odňala starobný dôchodok z dôvodu, že ako bývalému policajtovi mu bola doba profesionálnej služby zhodnotená v priznanom výsluhovom dôchodku, pričom túto dobu nebolo možné započítať do doby potrebnej pre vznik nároku na starobný dôchodok. Keďže sťažovateľ tým nesplnil podmienku potrebnej doby zamestnania, starobný dôchodok mu bol rozhodnutím sociálnej poisťovne č. 480 527 7330 z 21. júla 2003 odňatý.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 21. apríla 2004 odvolanie, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   So   74/2004   z 23.   septembra   2004   tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   konštatoval,   na   základe   akých právnych   predpisov   a akým   spôsobom   rozhodol   v danej   veci   krajský   súd,   poukázal na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní a stručne uviedol aj vyjadrenie odporcu k dovolaniu   sťažovateľa.   Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   konania,   ktoré mu predchádzalo, dospel najvyšší súd k záveru, že odvolaniu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť.

Keďže   o nároku   sťažovateľa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   do   1.   januára   2004, najvyšší súd konštatoval, že podľa ustanovenia § 259 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sociálnom   poistení“)   bolo potrebné postupovať podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003.

Najvyšší súd ako súd odvolací argumentoval: „K znovu preskúmaniu podmienok potrebných   pre   vznik   nároku   na   starobný   dôchodok   u navrhovateľa   pristúpil   odporca po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 100/1988 Zb. a síce zákona č. 222/2003 Z. z., ktorý v článku II novelizoval aj § 21 ods. 3 a zaviedol tiež nový § 173i, podľa ktorého policajt,   profesionálny   vojak   a vojak   prípravnej   služby,   ktorí   vykonávali   profesionálnu službu v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok alebo ktorým bol priznaný invalidný výsluhový dôchodok a ktorým v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 Sociálna poisťovňa   priznala   starobný   dôchodok   alebo   pomerný   starobný   dôchodok,   Sociálna poisťovňa rozhodne o nároku na starobný dôchodok alebo o nároku na pomerný starobný dôchodok podľa predpisov účinných po 30. júni 2003.“

Najvyšší   súd   zároveň   uviedol,   že   na   základe   rozhodnutia   sociálnej   poisťovne z 24. apríla   2003   bol   sťažovateľ   poberateľom   starobného   dôchodku   od   27.   mája   2003, pričom podľa oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)   zo   16.   júla   2003   sťažovateľ   vykonával   profesionálnu   službu   v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok. Na základe toho zistenia a v zmysle novely zákona o sociálnom zabezpečení bol následne rozhodnutím sociálnej poisťovne z 21. júla 2003 sťažovateľovi odňatý starobný dôchodok, pretože do doby zakladajúcej nárok na jeho priznanie sa nezapočítala doba jeho profesionálnej služby, ktorá naopak znamenala vznik nároku   na   výsluhový   dôchodok.   Keďže   teda   sťažovateľ   nesplnil   jednu   zo   zákonných podmienok pre priznanie starobného dôchodku, a síce dobu zamestnania v trvaní 25 rokov, starobný dôchodok mu bol odňatý, pretože nárok na jeho priznanie mu zanikol.  

Vo   vzťahu   k namietanému   zákazu   retrokaktivity   najvyšší   súd   uviedol: „O retroaktivitu   ktorú   namieta   navrhovateľ   v odvolaní   by   sa   jednalo   v prípade,   keby v dôsledku   prijatej   novely   zákona   odporca   rozhodol   o spätnom   odňatí   už   vyplatených dávok,   ktoré   by   potom   musel   navrhovateľ   vrátiť,   lebo   podľa   novšieho   zákona   nespĺňa podmienky na jeho vyplatenie“.

Na   základe   uvedeného   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie sociálnej   poisťovne   bolo   vydané   v súlade   so   zákonom   o sociálnom   zabezpečení, ako aj v súlade so zákonom č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval: „Navrhovateľov názor, že napadnuté rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky neobstojí, nakoľko tento článok sa vzťahuje len na trestné konanie vo vzťahu k trestnosti páchateľovho činu. Čo sa týka čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky, ten v ods. 1 hovorí o práve občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a v ods. 3 odkazuje na podrobnejšiu právnu úpravu, ktorá bude ustanovená v zákone. V tomto prípade správny orgán postupoval v súlade s príslušným zákonom.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00).

Ústavný   súd   zistil,   čo   napokon   vyplýva   aj   zo   samotnej   sťažnosti   a   jej   príloh, že najvyšší   súd   v obdobnej   právnej   veci   iného   účastníka   konania,   zastúpeného sťažovateľom ako advokátom, a teda v rozsudku sp. zn. 4 So 141/2004 z 20. júla 2005 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne zrušil a vec   jej   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Aj   v danom   prípade   išlo   o situáciu,   keď   sociálna poisťovňa podľa ustanovenia § 21 ods. 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení odňala účastníkovi konania starobný dôchodok. Svoje rozhodnutie aj v danom prípade   odôvodnila   tým,   že   nárok   účastníka   konania   na   starobný   dôchodok   v súlade s ustanovením   §   173i   ods.   1   zákona   o sociálnom   zabezpečení   znovu   posúdila   podľa právnych predpisov účinných po 30. júni 2003, pričom poukázala na to, že účastník konania nesplnil jednu z podmienok pre priznanie starobného dôchodku, a síce dobu zamestnania v trvaní   25   rokov.   V tejto   súvislosti   prihliadla   na   ustanovenie   §   21   ods.   3   zákona o sociálnom zabezpečení účinné od 1. júla 2003,   podľa   ktorého sa   policajtovi do   doby zakladajúcej   nárok   na   starobný   dôchodok   nezapočítava   doba   profesionálnej   služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 So 141/2004 z 20. júla 2005 okrem iného konštatoval: „V ďalšom konaní odporkyňa trvanie nároku navrhovateľa na starobný dôchodok, resp. možnosť jeho odňatia posúdi aj z toho hľadiska, či uplatneniu postupu ustanovenému v § 173i ods. 1 zsz nebráni tak ustanovenie čl. VII ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a najmä ustanovenia čl. 17 až 19   III.   Časti   Dohovoru   o invalidných,   starobných   a pozostalostných   dávkach   č.   128 (zák. č.   416/1991   Zb.)   v spojení   s článkom   30   Dohovoru,   podľa   ktorého   vnútroštátne zákonodárstvo   zabezpečí   za   predpísaných   podmienok   zachovanie   nadobúdaných   práv na príspevkové starobné, dôchodky“.

Ústavný súd konštatuje,   že   ako nezávislému súdnemu   orgánu ochrany ústavnosti mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   (v   danom   prípade   všeobecného   súdu).   V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov,   ktoré   spĺňajú   atribúty   zákonnosti   a ústavnosti.   Kontrola   ústavného   súdu sa obmedzuje len na posúdenie, či zo skutkových a právnych záverov všeobecného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by znamenala popretie ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly ústavného súdu, ale len za predpokladu, že sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   majú   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Avšak   v prípade,   ak   ústavný   súd   zistí, že skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   obstoja   v konfrontácii   s ústavou, medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   či   právnymi predpismi nižšej právnej sily, nemá dôvod   doň zasahovať (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 77/05).

Vzhľadom   na   to,   že   oblasť   sociálneho   zabezpečenia   je   citlivou   záležitosťou a významnou mierou ovplyvňuje kvalitu života každého občana Slovenskej republiky, je potrebné, aby súdy (v posudzovanom prípade najvyšší súd) pristupovali k riešeniu danej problematiky   s náležitou   starostlivosťou   pri   rešpektovaní   princípu   právnej   istoty zakotveného v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sa ústavný súd domnieva, že závery najvyššieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené, pretože súd sa v nich obmedzil len strohé konštatovanie o tom, že sociálna poisťovňa rozhodla v súlade s platnými právnymi predpismi. Zároveň najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s konkrétnou námietkou sťažovateľa o tom,   že   rozhodnutie   sociálnej   poisťovne   nebolo   vydané   v súlade   so   zákonom,   keďže nebolo vydané podľa § 96 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, respektíve, že nebolo preskúmané   mimo   odvolacieho   konania   podľa   §   65   ods.   1   správneho   poriadku. Z uvedeného dôvodu možno rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť aj ako nepreskúmateľný.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že najvyšší súd mal zohľadniť všetky okolnosti a špecifiká konkrétneho prípadu, mal vykonať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu   a vyvodenia   správneho   právneho   záveru   a v neposlednom   rade   bol   povinný prihliadnuť aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 ods. 5 ústavy majú prednosť pred zákonmi.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So   74/2004   z 23.   septembra   2004   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v obdobných veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   protichodné   právne   závery   vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   zistenie,   že   najvyšší   súd   v analogickej   veci   iného účastníka   konania   rozhodol   odlišným   spôsobom,   ovplyvnilo   jeho   záver   o porušení označených   práv,   pretože   táto   skutočnosť   do   istej   miery   spochybňuje   objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 74/2004 z 23. septembra 2004 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   V rámci   tohto   konania   bude   podľa   názoru ústavného   súdu   priestor   na   to,   aby   sa   najvyšší   súd   sám   (aj   v súčinnosti   s účastníkmi konania)   vyrovnal   s ochranou   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy,   ktoré má hmotný   charakter.   Navyše   v tomto   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   záväzným právnym názorom ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy nevyhovel (bod 4 výroku nálezu), uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom   (obdobne napr. III. ÚS 335/06).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   So   74/2004   z 23.   septembra   2004,   toto   rozhodnutie   zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší   súd   bude   v danom   prípade   v súlade   s ustanovením   §   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk z dôvodu straty právnej istoty v právny poriadok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu výrok ústavného súdu deklarujúci porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj následné zrušenie rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým   došlo   k porušeniu   týchto   práv,   a vrátenie   veci najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   tejto   časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslila právna zástupkyňa sťažovateľa v liste z 20. decembra 2006 sumou 23 593 Sk [dva úkony právnej služby (2 x 4 788 Sk) – prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie   ústavnej   sťažnosti,   doplnenie   podania   (1   x   2   501   Sk),   doplnenie   podania (3 x 2 879 Sk), zaslanie vyjadrenia (1 x 2 879 Sk)].

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   rozhodol   v súlade   s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vychádzal   jednak   z   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“),   a to   pri posudzovaní   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané v roku   2004   vrátane   režijného   paušálu,   ako   aj   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) pri posudzovaní náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 vrátane režijného paušálu.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktoré upravuje výšku odmeny   za   zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden takýto úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.   z.   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2003   bola   13   602   Sk a za prvý polrok 2005 16 381 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vrátane   režijného   paušálu vykonané v roku   2004   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom a podanie   ústavnej   sťažnosti)   a za   jeden úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2006 (podanie z 11. septembra 2006) v sume 12 234 Sk [(2 x 4 534 Sk) + (2 x 136 Sk) + 2 730 Sk + 164 Sk].

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   uložil   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľa   na účet   jeho právnej zástupkyne v sume 12 234 Sk (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa nevyhovel.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007