znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 300/05-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   senátu   Juraja Babjaka   a   zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a   Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   K.   M., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom pod sp. zn.V-2 9 C 53/92 na neverejnom zasadnutí 11. júla 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 53/92 p o r u š i l základné právo K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania K. M. pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. J., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti K. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením z 3. novembra 2005   č.   k.   III. ÚS 300/05-11   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. M., bytom B. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   J.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 53/92.

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   vo   svojej sťažnosti   z   28. apríla 2005   (doplnenej   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním z 27. septembra 2005)   uviedla,   že   24. februára 1992   bola   Okresnému   súdu   Bratislava   - vidiek   JUDr.   C.   K.   (ďalej   aj   „žalobkyňa   v   I.   rade“),   Ing.   T.   S.   (ďalej   aj   „žalobkyňa v II. rade“) a K. L. (ďalej aj „žalobkyňa v III. rade“) proti žalovanému J., s. d., B. (ďalej aj „žalovaný“ alebo „žalovaný v I. rade“), podaná žaloba na vydanie nehnuteľosti, ktorú 23. marca 1992 žalobkyne rozšírili, a navrhli, aby do konania pristúpili na stranu žalobcov Ing. F. B. ml. a na stranu žalovaných K. M., rod. K. (sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom).

Napriek   tomu,   že   predmetné   konanie trvá   už 13 rokov   a   opakovane v   ňom   bola na okresnom súde podaná sťažnosť na prieťahy v konaní, vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   (právny   nástupca   Okresného   súdu   Bratislava   - vidiek)   nepostupuje   v   uvedenom   konaní   tak,   aby   to   bolo   možné   kvalifikovať   ako rešpektovanie   jej   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   a   prieťahy   v   konaní   nie   sú   súdom dostatočne odôvodnené.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava   III v občianskoprávnej   veci   V-2-9 C 53/92   došlo   k   porušeniu   jej   ústavného   práva na prerokovanie   jej   veci   bez   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky.“

V podaní   zo   17. januára 2006   doručenom   ústavnému   súdu   19. januára 2006 sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámila,   že   súhlasí s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   vo   veci   samej,   a   zároveň   žiadala, aby jej ústavný   súd   priznal   proti   okresnému   súdu   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom vo výške 27 311 Sk.

Na   základe   výziev   ústavného   súdu   z   28. novembra 2005,   12. januára 2006 a 8. marca 2006 predložil okresný súd v prílohe listu z 22. marca 2006 ústavnému súdu spis týkajúci sa sťažovateľkinej veci vedenej pod sp. zn. V-2 9 C 53/92 a uviedol, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej. K tvrdeniam sťažovateľky v sťažnosti   sa   okresný   súd   nevyjadril   (kópia   sťažnosti   bola   okresnému   súdu   za   týmto účelom doručená 2. decembra 2005 spolu s uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobkyne   v   I. rade,   v   II. rade   a   v   III. rade   podali   24. februára 1992   bývalému Okresnému   súdu   Bratislava   -   vidiek   (predchodca   okresného   súdu)   proti   žalovanému J., s. d., B., žalobu, ktorou sa domáhali vydania nehnuteľností v katastrálnom území obce B. podľa § 4 zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 403/1990 Zb.“). Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 53/92.

Žalovaný   sa   k   žalobe   vyjadril   17. marca 1992.   Okresný   súd   Bratislava   -   vidiek pojednával vo veci 18. marca 1992. Žalobkyne v I. rade, v II. rade a v III. rade rozšírili 23. marca 1992   žalobu,   v   ktorej   navrhli   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania, konkrétne Ing. F. B. ml. na strane žalobcov a sťažovateľky ako žalovanej v II. rade.

Okresný súd Bratislava - vidiek pojednával vo veci 1. apríla 1992. Na pojednávaní uznesením pripustil pristúpenie sťažovateľky do konania ako žalovanej v II. rade (písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia na č. l. 94 súdneho spisu je však datované 2. júla 1992; pozn.).   Ďalšie   pojednávania   sa   uskutočnili   20. mája 1992   a   10. júla 1992.   Na   tomto pojednávaní (konanom 10. júla 1992) vyhlásil Okresný súd Bratislava - vidiek rozsudok, ktorým zaviazal žalovaného v I. rade vydať žalobkyniam v I. rade, v II. rade a v III. rade sporné nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/6 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Žalobkyňa   v   I. rade   napadla   22. júla 1992   rozsudok   z   10. júla 1992   odvolaním. Vec bola 18. novembra 1992 predložená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), ktorý 30. novembra 1993 (v prílohe listu z 23. novembra 1993) vrátil spis Okresnému súdu Bratislava - vidiek ako predčasne predložený a uložil mu prešetriť okolnosti doručenia prvostupňového rozsudku právnemu zástupcovi žalobkýň v I. rade, v II. rade a v III. rade, ako aj otázku oprávnenia žalobkyne v I. rade konať v mene žalobkýň v II. rade a v III. rade (v súvislosti s podaným odvolaním).

Okresný súd Bratislava - vidiek (po výzvach pošte z januára 1994 a z marca 1994, na ktoré nedostal požadovanú odpoveď) predložil opäť vec krajskému súdu 19. mája 1994. Krajský súd vrátil spis 14. júna 1994 ako predčasne predložený s tým, že napriek jeho listu z 23. novembra 1993 neboli odstránené nedostatky, na ktoré bol Okresný súd Bratislava - vidiek upozornený.

Okresný   súd   Bratislava   -   vidiek   vypočul   30. augusta 1994   na   informatívnom výsluchu žalobkyňu v I. rade a právneho zástupcu žalobkýň v I. rade, v II. rade a v III. rade a 8. septembra 1994   vypočul   právneho   zástupcu   sťažovateľky.   Následne   doručoval rozsudok z 10. júla 1992 žalovanému v I. rade a 12. októbra 1994 predložil spis krajskému súdu.

Krajský   súd   spis   vrátil   22. novembra 1994   (v   prílohe   listu   z   27. októbra 1994) ako predčasne predložený „... pretože spis nie je usporiadaný a údaje v predkladacej správe nezodpovedajú skutočnosti...“. Spis bol po žurnalizácii a vyhotovení novej predkladacej správy predložený krajskému súdu opäť 25. novembra 1994.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   18 Co 488/94-159   z   23. decembra 1994   rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   -   vidiek   z   10. júla 1992   v   napadnutej   časti   -   vo   vzťahu k žalobkyni v I. rade zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Spis bol Okresnému súdu Bratislava - vidiek doručený 10. februára 1995.

Okresný   súd   Bratislava   -   vidiek   obratom   doručoval   uznesenie   krajského   súdu z 23. decembra 1994 účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom. Rozhodnutie bolo doručené 22. februára 1995.

Dňa 30. augusta 1995 požiadal Okresný súd Bratislava - vidiek o zaslanie súdneho spisu   v   súvisiacej   veci   sp. zn.   D 968/90   Obvodný   súd   Bratislava   3.   Odpoveď   mu   bola doručená 13. septembra 1995. Zákonný sudca nariadil 13. októbra 1995 a 18. januára 1996 súdnej kancelárii pripojiť súdny spis Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 7 C 53/92. Podľa úradných záznamov spis nebol pripojený, pretože konanie v predmetnej veci stále prebiehalo.

Zákonný   sudca   nariadil   31. októbra 1996   vo   veci   pojednávanie   na   29. november 1996. Pojednávanie bolo odročené kvôli neúčasti žalobkyne v I. rade a žalovaného v I. rade.

Predmetná vec vedená na Okresnom súde Bratislava - vidiek pod sp. zn. 9 C 53/92 prešla na okresný súd a bola zaevidovaná pod sp. zn. V-2 9 C 53/92.

Listom   z   27. januára 1997   požiadala   žalobkyňa   v   I.   rade   o   stanovenie   termínu pojednávania vo veci na koniec apríla až máj 1997 kvôli služobnému pobytu v zahraničí.

Na základe pokynu zákonného sudcu z 15. júla 1997 zistila súdna kancelária 16. júla 1997 stav konania v súvisiacej veci sp. zn. 7 C 53/92. Dňa 17. júla 1997 nariadil zákonný sudca   predvolať   žalobkyňu   v   I. rade   na   informatívny   výsluch   na   25. september 1997. Žalobkyňa v I. rade sa ospravedlnila z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti.

Dňa   7. októbra 1997   nariadil   zákonný   sudca   pripojiť   súdne   spisy   v súvisiacich veciach   sp.   zn.   D   968/90   a   sp.   zn.   D   1248/75.   Spisy   boli   žiadané   11. decembra 1997 a 16. septembra 1998, keď bol vyžiadaný aj spis vo veci sp. zn. 7 C 53/92.

Zákonný sudca nariadil 2. októbra 1998 pojednávanie vo veci na 29. október 1998. Okresný   súd   pojednával   vo   veci.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   1. december 1998. Na pojednávaní 1. decembra 1998 vyhlásil okresný súd rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo zasielané 4. marca 1999.

Dňa   26. marca 1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   proti   rozsudku z 1. decembra 1998,   dôvody   ktorého   doplnil   právny   zástupca   žalobkyne   v   I. rade v podaní z 25. apríla 1999   doručenom   okresnému   súdu   13. mája 1999.   Sťažovateľka sa prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrila   k   odvolaniu   23. augusta 1999. Spis bol predložený krajskému súdu 7. septembra 1999.

Krajský súd vrátil 13. januára 2000 (listom z 30. novembra 1999) spis okresnému súdu ako predčasne predložený s tým, že je potrebné odstrániť vadu doručenia rozsudku okresného súdu z 1. decembra 1998, rozhodnúť o návrhu na pripustenie vstupu žalobcu vo IV. rade   (Ing.   F.   B.   ml.)   do   konania   a objasniť,   či   osoby   podpísané   na odvolaní a následnom   doplňujúcom   podaní   boli   splnomocnené   zastupovať   všetky   osoby,   v mene ktorých bolo odvolanie podané.

Zákonný   sudca   nariadil   12. júna 2000   vo   veci   informatívny   výsluch,   na   ktorom vypočul (29. júna 2000) Ing. F. B. ml. Žalobkyne v I. rade, v II. rade a v III. rade a ich právny zástupca sa nedostavili, preto boli opätovne predvolaní a vypočutí 27. júla 2000 a 28. augusta 2000.

Nová sudkyňa, ktorej bol spis pridelený, predložila vec (v prílohe listu z 27. februára 2001) krajskému súdu podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na rozhodnutie o zaujatosti sudcu. Krajský súd uznesením č. k. 19 Nc 6/01-286 z 30. marca 2001 vylúčil JUDr. V. M. z prejednávania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 20. apríla 2001.

Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní 4. decembra 2001. Krajský súd vrátil 16. apríla 2002 (v prílohe listu z 8. apríla 2002) okresnému súdu spis ako predčasne predložený a uviedol: „... Spis Vám opakovane vraciam bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený.

Ako   z   obsahu   spisu   vyplýva,   súd   prvého   stupňa   sa   doposiaľ   nevysporiadal s procesným pochybením v súvislosti so vstupom do konania navrhovateľa v štvrtom rade Ing. F. B., a to aj napriek upozorneniu odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 23. 12. 1994, č. k. 18 Co 488/94-159 a opakovanému upozorneniu odvolacieho súdu v prípise zo dňa 30. 11. 1999, č. k. 20 Co 346/99-257, teda doposiaľ nerozhodol o návrhu na pristúpenie Ing. F. B. do konania na strane navrhovateľov a to aj napriek jeho samotnému vyjadreniu, ako je uvedené na č. l. 262.

Preto   bude   najprv   potrebné   rozhodnúť   o návrhu   na   pristúpenie   Ing.   F.   B.   do konania a vykonať ďalšie s tým spojené potrebné úkony a až po tom bude možné vec opäť predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.“

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   zo   7. augusta 2002   vyzval   okresný   súd Ing. F. ml. na oznámenie, či súhlasí so vstupom do konania v predmetnej veci na strane žalobcu. Zásielka sa okresnému súdu vrátila 5. septembra 2002 poštou ako nevyzdvihnutá.

Uznesením   č.   k.   V-2 9 C   53/92-312   z   5. decembra 2003   okresný   súd   rozhodol, že pripúšťa pristúpenie Ing. F. B. ml. do konania na strane žalobcov. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo doručované účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom v priebehu januára 2004. Ing. F. B. ml. zásielku súdu neprevzal - pošta ju okresnému súdu vrátila 20. januára 2004   s   oznámením,   že   adresát   zomrel.   Okresný súd   preveroval   tento   údaj vo februári 2004 výzvou Registru obyvateľov Slovenskej republiky, ktorý 26. februára 2004 potvrdil úmrtie Ing. F. B. ml. [deň úmrtia (...)].

Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní 21. apríla 2004.   Krajský   súd   uznesením   č. k.   3 Co 112/04-350   z   24. novembra 2005   napadnutý rozsudok okresného súdu z 1. decembra 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol okresnému súdu vrátený 28. februára 2006. Okresný súd zaslal 13. marca 2006   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   účastníkom   konania.   Zároveň   žiadal   Okresný   súd Bratislava   V   o   oznámenie,   či   pred   ním   prebiehalo   dedičské   konanie   po   právnom predchodcovi žalobkýň F. B. st. a Register obyvateľov Slovenskej republiky o oznámenie dátumu jeho úmrtia.

III.

3.1 Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni. K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t. j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. III. ÚS 28/03).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   garantovať   účastníkom   súdneho   konania   právo   na   prerokovanie ich veci   v primeranej   dobe   (v   zmysle   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd) je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   štátneho   orgánu   v   primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

3.2 Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je konanie   o civilnej   žalobe, ktorou sa žalobkyne v I.   rade, v II.   rade a v III. rade proti J., s. d.,   B. ako žalovanému v I. rade   a   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   v   II. rade   domáhali   vydania   nehnuteľností v katastrálnom území obce B. podľa § 4 zákona č. 403/1990 Zb.

Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že predmetnú vec   možno   považovať   za   skutkovo   aj   právne   zložitú.   Okresný   súd   musel   v   súvislosti s rozhodnutím   v   merite   veci   v   uvedenom   konaní   riešiť   viacero   predbežných   otázok týkajúcich   sa   prechodu   vlastníckeho   práva   k   dotknutým   nehnuteľnostiam   na   základe právnych   úkonov   a ďalších   právnych   skutočností,   predovšetkým   z   obdobia   rokov   1932 až 1962,   ktoré   vyžadovalo   aplikáciu   viacerých   právnych   predpisov,   vrátane   právnych noriem   z   obdobia   pred   rokom   1951   (noriem   tzv.   býv.   uhorského   obyčajového   práva). Objasnenie skutkového stavu   vyžadovalo pritom   vykonanie rozsiahlejšieho   dokazovania zahŕňajúceho vypočutie viacerých svedkov, zadováženie spisov v súvisiacich veciach, veci sa týkajúcich listín a rozhodnutí.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v   konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (obdobne napr. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

Posudzované   konanie   pritom   trvá   viac   ako   štrnásť   rokov.   Sťažovateľka   je   jeho účastníčkou od 1. apríla 1992, teda takmer po celú dobu trvania konania. Krajský súd síce vo svojom uznesení č. k. 3 Co 112/04-350 z 24. novembra 2005, ktorým zrušil napadnutý rozsudok   okresného   súdu   z   1. decembra 1998,   v   odôvodnení   uviedol,   že   vo   vzťahu k sťažovateľke bola žaloba právoplatne zamietnutá rozsudkom bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 9 C 53/92 z 10. júla 1992 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   18 Co 488/94-159   z   23. decembra 1994,   vychádzal   pri   tom   však z predpokladu, že označeným uznesením krajského súdu z 23. decembra 1994 bol rozsudok súdu   prvého   stupňa   z   10. júla 1992   zrušený   v   časti   týkajúcej   sa   žalobkyne   v   I. rade ako aj žalovaného v I. rade (teda vo vzťahu k sťažovateľke ako žalovanej v II. rade bolo zamietnutie žaloby potvrdené), vychádzajúc zo znenia výroku uznesenia krajského súdu z 23. decembra 1994, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa žalovanej 1) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“ Z obsahu súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania však nepochybne vyplýva, že žalobkyne v I. rade, v II. rade a v III. rade sa vydania sporných nehnuteľností [neskôr aj určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam   a   určenia   neplatnosti registrácie dohody o vydaní veci (sporných nehnuteľností v podiele 4/6) uzavretej medzi žalovaným   v   I. rade   a   žalovanou   v   II. rade]   domáhali   tak   proti   žalovanému   v   I. rade ako aj proti sťažovateľke (žalovanej v II. rade). Okresný súd Bratislava - vidiek rozsudkom z 10. júla 1992   zaviazal   žalovaného   v   I. rade   vydať   žalobkyniam   v   I. rade,   v   II. rade a v III. rade sporné nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/6 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa z 10. júla 1992, ktoré podala žalobkyňa   v   I. rade   uvedúc,   že   tak   koná   aj   v   mene   žalobkýň   v   II. rade   a   v   III. rade, smerovalo proti výroku o zamietnutí žaloby, teda aj proti tej časti rozsudku, ktorá sa týkala sťažovateľky   ako   žalovanej   v   II. rade.   Krajský   súd   v   uznesení   z   23. decembra 1994 o podanom   odvolaní   odôvodnil   citovaný   výrok   okrem   iného   takto: „... Odvolací   súd predovšetkým vychádzal z toho, že odvolanie podala len žalobkyňa 1). Totiž podľa § 221, 42 ods. 3,   205   O. s. p.   odvolanie   musí   byť   (vlastnoručne)   podpísané.   Odvolanie v prejednávanej veci je podpísané len žalobkyňou 1). Jej podpis by postačoval na podanie odvolania aj žalobkyňami 2) a 3), ak by... To sa však nestalo...

Odvolací   súd   v ďalšom   prejednal   vec   podľa   § 212   ods. 1   len   v   napadnutej (zamietajúcej) časti týkajúcej sa iba žalobkyne 1)...

Súd   prvého   stupňa   však   nezistil   bezpečne   ani   okruh   oprávnených   osôb,   keď nezadovážil spis Obvodného súdu Bratislava III vedený pod sp. zn. D 968/90, predmetom ktorého   má   byť   podľa   tvrdenia   žalobkýň   vyporiadanie   dedičstva   po   poručiteľke   M. S. rod. B. Za účelom určenia okruhu oprávnených osôb podľa § 3 zák. 403/90 Zb. v znení neskorších predpisov je potrebné pripojiť tento spis. V súvislosti s tým súd prvého stupňa vôbec nereagoval na podnet žalobkyne na povolanie Ing. F. B. do konania.

Rozhodnutie   o veci   takto   vyžaduje   doplniť   dokazovanie,   ktoré   ako   rozsiahlejšie a nie bez prieťahov, prekročilo by podľa § 213 ods. 2 O. s. p. rámec odvolacieho konania. Odvolací súd preto podľa § 221 ods. 1 písm. a), c) O. s. p. v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa žalobkyne 1) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 2 O. s. p. na ďalšie konanie...“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu č. k. 18 Co 488/94-159   z   23. decembra 1994   (s   prihliadnutím   na obsah   súdneho   spisu týkajúceho sa predmetnej veci) vyplýva, že vo výroku označeného rozhodnutia [„Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa žalovanej 1) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“] ide o chybu v písaní [namiesto znenia „... v napadnutej časti týkajúcej sa žalovanej 1)...“ malo byť „... v napadnutej časti týkajúcej sa žalobkyne 1)...“]. Túto chybu možno podľa § 164 OSP aj bez návrhu kedykoľvek opraviť. Aj napriek skutočnosti, že sa tak dosiaľ nestalo, postupoval Okresný súd Bratislava - vidiek a neskôr aj okresný súd ako jeho nástupca v ďalšom priebehu posudzovaného konania (po rozhodnutí krajského súdu o odvolaní uznesením č. k. 18 Co 488/94-159 z 23. decembra 1994) voči sťažovateľke   ako   voči   účastníčke   konania.   Ako   s účastníčkou   konania   rokoval so sťažovateľkou napokon aj krajský súd v ďalšom odvolacom konaní sp. zn. 3 Co 112/04 až do vynesenia svojho rozhodnutia - uznesenia č. k. 3 Co 112/04-350 z 24. novembra 2005 (na pojednávaní pred odvolacím súdom sa napr. zúčastnil právny zástupca sťažovateľky ako žalovanej v II. rade).

Prihliadajúc   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   pre   účely konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy o sťažovateľkinej sťažnosti z 28. apríla 2005 je potrebné považovať posudzované konanie za „sťažovateľkinu vec“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu v posudzovanom konaní skúmal ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej sa jurisdikcia ústavného súdu („rationae   temporis“)   vzťahuje   na   obdobie   po   15. februári 1993,   v rámci   posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - však treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na   okresnom   súde   a dobu,   ktorá   v   konaní   uplynula   do   15. februára 1993   (obdobne napr. III. ÚS 18/00, III. ÚS 174/02).

3.3 Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   posudzovaného   konania, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu okresného súdu v rámci tohto konania, teda žiadnu právne významnú skutočnosť,   ktorú   by   v   rámci   posudzovania   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo možné pričítať na jej ťarchu.

3.4 Ústavný súd skúmal existenciu namietaných zbytočných prieťahov v označenom konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu   konajúceho v predmetnej veci.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo konanie začalo, musí v ňom súd postupovať i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   (resp.   jeho   právneho   predchodcu - Okresného   súdu Bratislava - vidiek - ďalej len „okresný súd“) v posudzovanom konaní však nesmeroval efektívne a účinne k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov. V období od 22. februára 1995,   po   doručení   uznesenia   krajského   súdu   z   23. decembra 1994   účastníkom   konania, do 31. októbra 1996,   keď   bolo   nariadené   pojednávanie   vo   veci   na   29. november 1996 (približne dvadsať mesiacov), sa procesná aktivita okresného súdu obmedzila iba na pokus o zadováženie spisu Obvodného súdu Bratislava 3 sp. zn. D 968/90 (žiadosťou z 30. augusta 1995)   a pripojenie   vlastného   súdneho   spisu   vo   veci   sp.   zn.   7 C 53/92   (úkonmi   súdnej kancelárie   z   13. októbra 1995   a   18. januára 1996).   Vzhľadom   na   stav,   v akom sa posudzované konanie v danom období nachádzalo, nemožno takýto postup okresného súdu považovať z hľadiska základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) za dostatočne účinný a efektívny, teda ústavne konformný.

Obdobná   situácia   nastala   v konaní   aj   po   odročení   pojednávania   nariadeného na 29. november 1996 pre neúčasť žalobkyne v I. rade. Od tohto dátumu až do 2. októbra 1998,   keď   bolo   nariadené   pojednávanie   na   29. október 1996   (približne   dvadsaťdva mesiacov), okresný súd preveril stav konania vo veci sp. zn. 7 C 53/92 (úkonom súdnej kancelárie   zo   16. júla 1997),   pokúsil   sa   (neúspešne)   o   vypočutie   žalobkyne   v   I. rade v rámci informatívneho   výsluchu   (25. septembra 1997)   a   o pripojenie   spisov   vo   veciach sp. zn. D 968/90,   sp. zn.   D 1248/75   a   sp. zn.   7 C 53/92   (úkonmi   súdnej   kancelárie z 11. decembra 1997   a   16. septembra 1998).   Množstvo,   povaha,   technická   a   časová náročnosť   uvedených   úkonov   okresného   súdu   nezodpovedá   dĺžke   označeného   obdobia, v ktorom boli tieto úkony realizované, a nie je adekvátna ani stavu posudzovaného konania v danom čase z hľadiska požiadavky na plynulosť a efektívnosť procesného postupu súdu vyplývajúcej   zo základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že žalobkyňa v I. rade požiadala okresný súd listom   27. januára 1997   o   stanovenie   termínu   pojednávania   vo   veci   na   koniec   apríla až máj 1997 kvôli služobnému pobytu v zahraničí. Žalobkyňa v I. rade bola v danom období v   konaní   zastúpená   splnomocneným   právnym   zástupcom   (advokátom)   a   k   predmetu konania už bola okresným súdom osobne vypočutá.

V priebehu   posudzovaného   konania   bol   okresný   súd   viackrát   nečinný   bez   toho, aby jeho nečinnosť opodstatňoval relevantný právny dôvod. Ide o obdobia:

od   13. januára 2000,   keď   mu   bol   krajským   súdom   vrátený   spis   (ako   predčasne predložený   v súvislosti   s odvolaním   žalovanej   v   I. rade   proti   rozsudku   z   1. decembra 1998), do   12. júna 2000,   keď   bol   nariadený   výsluch   žalobkýň   v   I. rade,   v   II. rade a v III. rade, ich právneho zástupcu a Ing. F. B. ml. (obdobie približne piatich mesiacov),od 28. augusta 2000, keď bola vypočutá žalobkyňa v I. rade, do 27. februára 2001, keď bola vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o zaujatosti zákonnej sudkyne (obdobie približne šiestich mesiacov),

od   20. apríla 2001,   keď   bol   po   rozhodnutí   krajského   súdu   o   zaujatosti   zákonnej sudkyne vrátený spis okresnému súdu na ďalšie konanie, do 4. decembra 2004, keď bol spis predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   (obdobie   približne   siedmich mesiacov).

K predĺženiu celkovej doby prerokovania predmetnej veci prispel aj nesústredený postup   okresného   súdu   v konaní,   prejavujúci   sa   rôznymi   procesnými   pochybeniami. Okresný súd vo veci rozhodol dvakrát (rozsudkami z 10. júla 1992 a z 1. decembra 1998). V oboch   prípadoch   bol   rozsudok   napadnutý   odvolaním,   pričom   okresným   súdom predložený   spis   krajský   súd   opakovane   vrátil   ako   predčasne   predložený   (päťkrát: 30. novembra 1993, 14. júna 1994, 22. novembra 1994, 13. januára 2000 a 16. apríla 2002) kvôli   nevysporiadaniu   sa   s niektorými   procesnými   návrhmi   účastníkov   konania,   kvôli nedostatkom   v súvislosti   s   doručovaním   rozsudkov   a náležitým   objasnením   okolností týkajúcich sa uplatnenia opravných prostriedkov účastníkmi konania, kvôli nedostatkom, pokiaľ ide o žurnalizáciu spisu atď.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, predovšetkým na celkovú dĺžku posudzovaného konania (viac ako štrnásť rokov) a označené obdobia neefektívnej činnosti a nečinnosti okresného súdu v uvedenej veci (spolu približne päť rokov), dospel ústavný súd k záveru, že základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov (čl. 48 ods. 2   ústavy)   bolo   postupom   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   porušené (bod 1 výroku nálezu).

3.5 Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí   obsahovať   (...),   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ domáha (...). Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Výroky   v zmysle   čl. 127   ods. 2   ústavy,   nadväzujúce   na   vyslovenie   porušenia základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom a na zrušenie takéhoto rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu (pokiaľ je zrušenie vzhľadom na okolnosti daného prípadu možné), ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, predstavujú fakultatívne prostriedky nápravy porušenia ústavnosti zisteného a vysloveného meritórnym rozhodnutím (nálezom) ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pri rozhodovaní o nich vychádza ústavný súd z viazanosti návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 140 ústavy), ktorá sa v konaní podľa čl. 127 ústavy prejavuje predovšetkým viazanosťou   návrhom   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   od   ústavného   súdu   domáha (petitom sťažnosti).

V danom prípade sa sťažovateľka žiadneho opatrenia zo strany ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ani priznania primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3   ústavy   nedomáhala.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nerozhodol   o príkaze okresnému súdu konať vo veci v ďalšom priebehu posudzovaného konania bez zbytočných prieťahov (čo však nezbavuje okresný súd tejto ústavnej povinnosti vyplývajúcej mu priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy) a nerozhodol ani o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľke   aj   napriek   tomu,   že   sťažnosti   v merite   veci   vyhovel   a vyslovil   porušenie základného   práva   sťažovateľky,   ktorého   sa   prostredníctvom   splnomocneného   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom domáhala.

3.6 Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní   vo   výške   27 311 Sk.   Výšku   uplatnenej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky špecifikoval právny zástupca sťažovateľky ako odmenu za tri úkony právnej služby   po   7 500 Sk   podľa   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 14c vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), režijný paušál 3 x 150 Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a 19 % DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s tým, že predmet konania pred ústavným   súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade   nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo s hodnotou predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi (...).

Vychádzajúc z tejto výšky sadzby tarifnej odmeny priznal ústavný súd sťažovateľke náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   vo   výške   2 501 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby   -   výška priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2004 predstavuje 15 008 Sk) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Odmenu   za   písomné   podanie   (doplnenie   sťažnosti)   z   27. septembra 2005   ústavný   súd nepriznal, pretože išlo o odstraňovanie nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu z 19. septembra 2005. Náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 5 302 Sk. Keďže advokát - právny zástupca sťažovateľky - je platcom   DPH,   vyššie   uvedená   suma   sa   zvyšuje   o 19 %.   Trovy   právneho   zastúpenia vrátane započítania DPH boli priznané v celkovej sume 6 309 Sk (bod 2 výroku nálezu). Vo zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   konania   nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006