znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 300/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletého   Petra   Hartmana,   zastúpeného   zákonným zástupcom RSDr. Jánom Hartmanom, CSc., obaja bytom S., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1, práva   na   účinné   prostriedky   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 10 Co 288/03 z 28. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   maloletého   Petra   Hartmana,   zastúpeného   zákonným   zástupcom RSDr. Jánom Hartmanom, CSc., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2004   doručená   sťažnosť maloletého Petra   Hartmana, zastúpeného zákonným zástupcom RSDr.   Jánom   Hartmanom,   CSc.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   právne zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinné prostriedky nápravy podľa čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Protokol   k dohovoru“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 288/03 z 28. januára 2004.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom a z príloh sťažnosti vyplývajúcom skutkovom stave.

Okresný súd Malacky rozsudkom č. k. 7 C 236/01-63 z 15. mája 2003 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa tento domáhal určenia, že 9 705,93 Sk vybratých odporkyňou E. H. z anonymnej vkladnej knižky s názvom „...“ je jeho majetkom. Dňa 1. septembra 2003 sa novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predĺžila lehota na podanie odvolania   z 15   dní   na   30   dní.   Uvedený   rozsudok   bol   všetkým   účastníkom   konania i právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 22. septembra 2003.

Sťažovateľ napadol uvedený rozsudok 22. októbra 2003 osobne podaným odvolaním. Krajský súd uznesením č. k. 10 Co 288/03-86 z 28. januára 2004 sťažovateľovo odvolanie odmietol   ako   podané   oneskorene,   lebo   podľa   jeho   v odôvodnení   obšírne   vysvetleného právneho   názoru   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   len   v 15-dňovej,   a nie   v 30-dňovej lehote.

Sťažovateľ   tvrdí   a obsiahlo   argumentuje,   že   právny   názor   súdu   je   nesprávny a odvolanie   mohol   podať   v 30-dňovej   lehote.   Uvedeným   postupom   takto   podľa   jeho tvrdenia   súd „...   založil   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom...“.   Napriek   tomu,   že sťažovateľ si je vedomí, že ide o dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, tvrdí,   že v danom   prípade   je   daná   právomoc   ústavného   súdu,   lebo   podľa   §   238   ods.   5   OSP   sú z dovolania vylúčené rozhodnutia odvolacieho súdu   v peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, teda i jeho vec týkajúca sa 9 705,93 Sk.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, či má na prerokovanie sťažnosti právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojho základného práva alebo slobody podľa   ústavy   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý   v súlade   so   všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Prijatie   takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrenej v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (II. ÚS 130/02).

Sťažovateľ zastáva právny názor, že § 238 ods. 5 OSP sa vzťahuje aj na § 237 OSP, čiže aj v prípadoch uvedených v § 237 OSP dovolanie nie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy. S takýmto výkladom   §   237   OSP   v spojení   s   §   238   OSP   nemožno   súhlasiť,   a to   hlavne   z týchto dôvodov.   Ustanovenie   §   237   OSP   začína   formuláciou   „Dovolanie   je   prípustné   proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak...“,   po   ktorej   nasleduje   výpočet   dovolacích dôvodov, v rámci ktorého pod písm. f) je uvedený ten, o ktorý sťažovateľ opiera svoju sťažnosť,   a   to   „účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred súdom...“. Použitie výrazu „každému“ znamená, že na dovolacie dôvody podľa § 237 OSP sa nevzťahujú obmedzenia prípustnosti dovolania uvedené v § 238 ods. 5 OSP. Vyplýva to aj zo systematického zaradenia týchto obmedzení do rámca § 238 OSP, ktorý obsahuje ďalšie samostatné dovolacie dôvody odlišné od dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP. Z obdobného právneho názoru zjavne vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 147/01 z 30. januára 2002 vyslovil: „Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP prichádza do úvahy aj v prípadoch, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 OSP vylúčené....“   Niet dôvodu, aby sa záver o prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP nevzťahoval aj na prípady, kedy je dovolanie vylúčené podľa § 238 ods. 5 OSP. Ústavný súd teda rešpektuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému prislúcha rozhodovať o prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ   teda   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   označených   práv dovolaním podľa § 237 písm. f) OSP, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004