znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 30/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná advokáta konateľ ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/155/2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 4 C/155/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ doručil 4. septembra 2013okresnému súdu návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Spolu s podanímnávrhu zaplatil sťažovateľ kolkovými známkami poplatok vo výške 16,50 €. Okresný súdvýzvou z 15. januára 2014 vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku vo výške83 € do 15 dní od doručenia výzvy pod hrozbou zastavenia konania. Sťažovateľ zaplatil5. februára 2014 na účet súdu poplatok len vo výške 33 €. Pretože sťažovateľ v súdomstanovenej lehote nezaplatil súdny poplatok v určenej výške, okresný súd uznesenímč. k. 4 C/155/2013-20 z 20. februára 2014 konanie zastavil. Uznesenie okresného súdu bolosťažovateľovi doručené 3. marca 2014.

Sťažovateľ zaplatil zvyšnú sumu súdneho poplatku 18. marca 2014, v posledný deňlehoty určenej na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení súdneho konania,a očakával postup okresného súdu v zmysle § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), podľa ktorého súduznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zruší, ak poplatník zaplatísúdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania. Okresný súd však vo vecisťažovateľa ďalej nekonal, preto sťažovateľ listom z 1. decembra 2014 vyzval okresný súdna ďalší postup v konaní.

Keďže okresný súd nereagoval na podanie sťažovateľa, sťažovateľ sa sťažnosťouna prieťahy v konaní podanou 27. februára 2015 obrátil na predsedu okresného súdua žiadal ho o prešetrenie postupu súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosťsťažovateľa sp. zn. Spr. 1008/15 zo 4. marca 2015 vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa akoneopodstatnenú a oznámil mu, že vec vedená pod sp. zn. 4 C 155/2013 bola právoplatneskončená uznesením z 20. februára 2014 právoplatným 19. marca 2014.

K postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza:«Podľa sťažovateľa došlo zo strany okresného súdu k takému postupu, ktorý mu v konečnom dôsledku zamedzil prístup k súdu a to z týchto dôvodov.

V prvom rade, sťažovateľ bol upovedomený o možnosti zaplatiť súdny poplatok, resp. doplatiť jeho zvyšok, v lehote určenej na podanie odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu. Sťažovateľ tento doplatok súdneho poplatku zaplatil v posledný deň tejto lehoty (18. marec 2014), no okresný súd vychádzal z toho, že poplatok bol zaplatený až dňom jeho pripísania na účet okresného súdu.

Takýto výklad považuje sťažovateľa za príliš formalistický, ktorý nenapĺňa zmysel čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom aj z komparatívneho hľadiska (viď vyššie cit. nález Ústavného súdu ČR z 1.4.2003, sp. zn. II. ÚS 560/2001), aj zo systematického hľadiska je potrebné lehoty upravené v zákone o súdnych poplatkoch považovať za lehoty procesnoprávne, nie hmotnoprávne, pričom v rámci lehoty procesnej treba považovať za úkon (v tomto prípade poukázanie platby súdneho poplatku okresnému súdu) za vykonaný v čas, ak je vykonaný v posledný deň tejto lehoty. Podľa sťažovateľa nemôže byť pripísané jemu na vrub skutočnosť, že medzibankový prevod a samotné spárovanie platieb v pokladni okresného súdu trvá niekoľko dní, pričom účastník konania nemôže vopred predvídať, koľko dní tento proces môže trvať. Má za to, že súdny poplatok (resp. jeho zvyšok) doplatil okresnému súdu včas podľa poučenia zo zastavujúceho uznesenia v posledný deň lehoty na podanie odvolania, no ten formalistický uvedené vyhodnotil tak, že poplatok zaplatil oneskorene. Druhou skutočnosťou je, že v nadväznosti na tento právny názor okresného súdu, okresný súd takpovediac „nechce“ rozhodnúť (nerozhodne) o zrušení zastavujúceho uznesenia. Tým v konečnom dôsledku je bránené sťažovateľovi v práve na prístup k súdu, nakoľko bez tohto zrušenia nebude a nemôže okresný súd v konanie vo veci samej pokračovať a sťažovateľ sa nemôže domôcť ochrany svojich vlastníckych práv (spor vo veci samej sa týkal platnosti kúpnej zmluvy k časti nehnuteľnosti).

Sťažovateľ si je vedomý toho, že môže iniciovať nové súdne konanie, no v takom by nebol úspešný. Totiž, sťažovateľ si v danom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4C/155/2013 uplatňuje nároky titulom dôvodov relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka, v prípade ktorej sa vyžaduje, aby boli tieto dôvody relatívnej neplatnosti právneho úkonu uplatnené najneskôr do lehoty troch rokov, od kedy k úkonu došlo. Podanie nového návrhu preto sťažovateľovi by nevyriešilo ochranu jeho nárokov, nakoľko v takomto prípadnom nanovo iniciovanom súdnom konaní by nebol úspešný už len z dôvodu premlčania možnosti dovolávať sa dôvodov relatívnej neplatnosti (inak povedané, podal by ju po uplynutí lehoty troch rokov odkedy k namietanému právnemu úkonu a prevodu majetku došlo).

V skratke, namietaným postupom okresný súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na prístup k súdu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnostivydal tento nález:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky, spočívajúcom v odmietnutí rozhodnúť o zrušení uznesenia zo dňa 20. februára 2014, č. k. 4C/155/2013-20, porušené boli.

2. Okresnému súdu Malacky sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/155/2013 rozhodol vo veci uznesenia o zastavení konania podľa príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 EUR (slovom tisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Malacky povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Malacky je povinný uhradiť sťažovateľovi, ⬛⬛⬛⬛, náhradu trov právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdu, ktorý nekonal, ajkeď v zmysle § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch konať mal, a tým mu zamedzilprístup k súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch prvostupňový súd zruší uznesenieo zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatokdo konca lehoty na podanie odvolania. Prvostupňový súd zruší uznesenie o zastaveníkonania pre nezaplatenie súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľaosobitného predpisu a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka.

Uvedené ustanovenie upravuje možnosť v odvolacej lehote zaplatiť súdny poplatoks následkom zrušenia uznesenia o zastavení konania v prípade, ak proti rozhodnutiuo zastavení konania je odvolanie prípustné. V sťažovateľovom prípade bolo proti uzneseniuo zastavení konania odvolanie prípustné do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, čosťažovateľ využil a v posledný deň lehoty na podanie odvolania zvyšok nezaplatenej častisúdneho poplatku doplatil. Konajúci súd na základe tejto skutočnosti mal rozhodnúťo zrušení rozhodnutia o zastavení konania a ďalej vo veci konať, keďže bola naplnenáskutková podstata predpokladaná citovaným ustanovením zákona o súdnych poplatkoch.

Sťažovateľ namietal nečinnosť okresného súdu sťažnosťou na prieťahy v konanípodľa § 62 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho sťažnosťvyhodnotil predseda okresného súdu ako neopodstatnenú z dôvodu, že vec bola právoplatneskončená.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádza ako dôvod porušenia nímoznačených práv skutočnosť, že okresný súd v jeho veci nekoná, avšak v samotnom textesvojej sťažnosti ani v jej petite sa nedožaduje ochrany základného práva na konanie bezprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Z uvedeného dôvoduústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorýchvyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým postupomokresného súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie moholreálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovanísťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016