znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 30/2015-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňaspravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej   v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,  

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdpostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 Tdo 33/2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdpostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 Tdo 33/2013 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právnehozastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 517,32 € (slovom päťstosedemnásť eur a tridsaťdvacentov) na účet jej advokáta JUDr. Jána Drgonca, DrSc., Peterská 22, Bratislava, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola14. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, toho času vo výkone trestu odňatiaslobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s   čl. 2 ods. 2 ústavy,   ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola obvinená pre trestnýčin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v zneníúčinnom do 30. júna 1998. Skutok, pre ktorý bola sťažovateľka trestne stíhaná, sa stal28. júna 1998, obvinenie proti nej však bolo vznesené až 9. augusta 2011, teda po viac akotrinástich rokoch. Sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 6/2012z 18. mája 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 78/2012z 2. augusta 2012 právoplatne odsúdená za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákonač. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 30. júna 1998.

3. Sťažovateľka podala 15. mája 2013 dovolanie „z dôvodu, že trestnosť činu, za ktorý bola odsúdená, zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola vo vzťahu k súdom zistenému skutkovému stavu a právnej kvalifikácii 10 rokov, a preto bolo povinnosťou súdu trestné stíhanie zastaviť podľa § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a sťažovateľku prepustiť z väzby. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol o prerušení výkonu jej trestu s tým, že po prerušení výkonu trestu nebude vzatá do väzby z dôvodov konkretizovaných v dovolaní.“.

Najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 zvolal na 3. september2013 verejné zasadnutie, na ktorom uskutočnil niekoľko procesných úkonov   a následnepodľa sťažovateľky urobil úkon, ktorý označil za odročenie pojednávania, aby vyčkal narozhodnutie ústavného súdu o súlade § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákonv znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný zákon“) s ústavou a dohovorom.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 10. septembra 2014 rozhodol tak, žedruhá   veta   ustanovenia   § 437   ods. 4   zákona   č. 300/2005   Z. z. Trestný   zákon   v zneníneskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6ústavy.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   nevyhovel.   Nález   ústavného   súdu   vo veci   sp.   zn.PL. ÚS 9/2013 bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 25. septembra 2014v čiastke 83 na strane 1986 pod číslom 260/2014 Z. z.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Najvyššiemu súdu SR v nadväznosti na vyhlásenie nálezu   Ústavného   súdu   SR   č.   260/2014   Z.   z.   vznikla   zákonom   ustanovená   povinnosť pokračovať   v   konaní   o   dovolaní   sťažovateľky   v   zákonom   ustanovenej   lehote   do   dvoch týždňov. Táto lehota uplynula 10. októbra 2014.

Znalosť   platného   právneho   poriadku   v   materiálnom   právnom   štáte   patrí k povinnostiam   súdu   implikovaným   v   zásade   iura   novit   curia.   Z   hľadiska   riadneho fungovania   materiálneho   právneho   štátu   nebolo   povinnosťou   sťažovateľky   upozorniť Najvyšší súd SR na to, že Ústavný súd SR vo veci PL. ÚS 9/2013 rozhodol; že z toho dôvodu odpadol   dôvod,   ktorý   priviedol   Najvyšší   súd   SR   k   rozhodnutiu   odročiť   pojednávanie v konaní o dovolaní; ani na zákonom ustanovenú lehotu pre pokračovanie v dovolacom konaní.   Napriek   tomu   sťažovateľka   dňa   29.   9.   2014   zaslala   Najvyššiemu   súdu   SR oznámenie, v ktorom najvyšší súd na to všetko písomne upozornila.“.

4.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom dovolacomkonaní sťažovateľka tvrdí, že „v konaní o dovolaní podanom sťažovateľkou ide o nápravu justičného omylu, ktorého   sa   dopustil   súd   nižšieho stupňa. Náprava   stavu   navodeného takým rozhodnutím je nepríjemná masmediálne   či politicky, ale sama osebe nezakladá skutkovú ani právnu zložitosť veci. Že v okolnostiach prípadu nejde o zbytočný prieťah v konaní zapríčinený zložitosťou veci, preukazuje povaha súdnych prieťahov. Tie nie sú dôsledkom zložitého zisťovania skutkového stavu, ani vyhľadávania relevantných prameňov práva   či   hľadania   právnej   kvalifikácie   a   argumentov   za   a   proti   nej   najvyšším   súdom. Príčinou zbytočných prieťahov v konaní o sťažovateľkinom dovolaní je nečinnosť senátu Najvyššieho súdu SR, postup uplatňovaný najvyšším súdom v rozpore so zákonom, ktorý mu ukladá povinnosť konať.... senát Najvyššieho súdu SR v konaní o sťažovateľkinom dovolaní dlhodobo vôbec nekoná, a to dokonca ani tam a vtedy nie, kde mu zákon ukladá povinnosť konať.   Pritom   povaha   konania   bezprostredne   súvisí   s   osobnou   slobodou   sťažovateľky obmedzenej rozhodnutím súdu, ktorý nesprávne uplatnil zákon.“.

Sťažovateľka sa ďalej vyjadrila, že počas konania sa správa tak, že svojím konanímnedala najvyššiemu súdu zámienku na zbytočné prieťahy, a vo vzťahu k správaniu súduuviedla: «Najvyšší súd SR v dovolacom konaní 5 Tdo 33/2013, ktoré sa začalo doručením dovolania dňa 15. mája 2013, prestal konať 3. septembra 2013. Najvyšší súd SR podľa vyjadrenia   predloženého   Ústavnému   súdu   SR:   „(...)   rozhodol   uznesením   na   verejnom zasadnutí   3.9.2013   o   odročení   verejného   zasadnutia   o   dovolaní.   Ústne   odôvodnil rozhodnutie   s   tým,   že   vyčká   na   rozhodnutie   ÚS   SR   o   návrhu   prvého   námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č. 300/2005 Z. z.) je v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd“.   Najvyšší   súd   SR   sa   týmto   rozhodnutím   dopustil   svojvôle,   lebo existenciu právneho dôvodu na prerušenie dovolacieho konania o dovolaní sťažovateľky si vymyslel, aby sa vyhol meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Sťažovateľka v dovolaní tvrdí, že trestné stíhanie skutku, za ktorý bola odsúdená a momentálne vykonáva trest, bolo a je premlčané. Tento skutok mal byť podľa obžaloby a rozsudku spáchaný v čase účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „predchádzajúci   Trestný   zákon“).   Podľa   čl.   50   ods.   6   Ústavy Slovenskej republiky: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v   čase,   keď   bol   čin   spáchaný.   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   to   pre   páchateľa priaznivejšie.“   Posúdenie   trestnosti   činu   zahŕňa   aj   posúdenie,   či   je   trestné   stíhanie premlčané, nakoľko trestnosť činu zaniká uplynutím príslušnej premlčacej doby.

Obvinenie voči sťažovateľke bolo vznesené viac ako 13 rokov po údajnom spáchaní skutku pre trestný čin podľa § 219 ods. 1 a 2 pôvodného Trestného zákona. V ods. 1 bolo v tom   čase   trestné   stíhanie   už   premlčané   a   v   ods.   2   premlčacia   doba   ešte   plynula. V rovnakom rozsahu bola podaná aj obžaloba, avšak sťažovateľka bola odsúdená len podľa ods. 1, nakoľko kvalifikovaná skutková podstata podľa ods. 2 nebola v súdnom konaní preukázaná,   čo   potvrdil   následne   aj   odvolací   súd,   keď   zamietol   odvolanie   krajskej prokurátorky v Trenčíne smerujúce proti tomuto záveru prvostupňového súdu.

Predmetom posúdenia dovolacím súdom v konaní o sťažovateľkinom dovolaní je teda otázka, či bol porušený zákon tým, že sťažovateľka bola odsúdená za skutkovú podstatu, ktorej   trestné   stíhanie   bolo   premlčané   už   v   čase   vznesenia   obvinenia.   Sťažovateľkino odsúdenie je z tohto dôvodu nezákonné a prvostupňový alebo najneskôr odvolací súd mali pri nepreukázaní naplnenia skutkovej podstaty § 219 ods. 2 pôvodného Trestného zákona jej trestné stíhanie zastaviť podľa § 9 ods. 1 Trestného poriadku.»

Porušovanie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako vyplýva z predloženej sťažnosti, pokračuje aj potom, akoústavný súd právoplatne vo veci súladu § 437 ods. 4 Trestného zákona 10. septembra 2014rozhodol a tento nález bol 25. septembra 2014 publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky.   Podľa   sťažovateľky   v okolnostiach   tejto   veci „neexistuje   zdravým   rozumom identifikovateľný právny dôvod vylučujúci primeraný postup najvyššieho súdu podľa § 298 v spojení s druhou vetou § 277 ods. 1 Trestného poriadku“, t. j. povinnosť nariadiť termínhlavného pojednávania alebo vykonať iný úkon smerujúci k ukončeniu veci bez zbytočnéhoodkladu najneskôr v lehote dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú muselo byťhlavné pojednávanie odročené.

5. Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením základného práva naosobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy uvádza: «V právne štandardných situáciách osoba právoplatne odsúdená pre trestný čin nepožíva privilégiá ochrany osobnej slobody. Právna   ochrana   počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody   sa   zabezpečuje   prostredníctvom ústavného zákazu mučenia, krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 16 ods. 2 či prostredníctvom ochrany korešpondencie väzňov alebo ochrany súkromného a rodinného života implikovanej v základnom práve na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 Ústavy SR. Z tohto štandardného režimu ochrany osôb vo výkone trestu odňatia slobody existujú výnimky pre prípad, že právoplatné rozhodnutie o uložení trestu odňatia slobody odporuje   zákonu,   možno   ho   označiť   za   justičný   omyl.   V   tomto   osobitnom   postavení   z hľadiska   ochrany   osobnej   slobody   sa   ocitla   sťažovateľka...   Ustanovenie   čl.   17   ods.   1 zaručuje osobnú slobodu vo väčšom rozsahu ako ustanovenia čl. 17 ods. 2 až 6 zaručujúce osobnú slobodu vo výslovne upravených životných situáciách, najmä v súvislosti s trestným stíhaním. Ustanovenie čl. 17 ods. 1 je ústavnou normou, ktorá sa musí interpretovať a aplikovať extenzívne, aby zahrnula všetky prípady porušenia osobnej slobody, lebo iba extenzívnym výkladom možno dosiahnuť ochranu osobnej slobody každej fyzickej osoby vo všetkých   právne   významných   situáciách...   V   okolnostiach   sťažovateľkinho   prípadu   súd druhého stupňa rozhodol o zamietnutí odvolania proti rozsudku Okresného súdu Trenčín o uložení trestu odňatia slobody dňa 2. augusta 2012. Sťažovateľka už predtým, 10. augusta 2011, bola vzatá do väzby. V stave obmedzenej osobnej slobody ku dňu napísania tejto sťažnosti sa sťažovateľka nachádza od 10. augusta 2011, teda cca štyri roky a tri mesiace. Najvyšší súd SR „vedie“ konanie o sťažovateľkinom dovolaní od 15. mája 2013, to znamená dlhšie ako jeden kalendárny rok (v čase podania tejto sťažnosti cca 18 mesiacov). Ani jednu z   týchto   dôb   nemožno   označiť   za   súladnú   s požiadavkou   urýchleného   preskúmania dôvodnosti obmedzenia osobnej slobody.»

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza, že nečinnosť najvyššieho súdu v konaní o dovolanísťažovateľky spolu s porušením jej ústavného hmotného práva na nedotknuteľnosť osobnejslobody má za následok aj porušenie jej základného procesného práva na súdnu ochranu.Bez riadnej súdnej ochrany je podľa sťažovateľky vylúčené, aby v okolnostiach danej vecidosiahla znovuobnovenie svojej osobnej slobody.

7.   Porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy   namieta   sťažovateľka   subsidiárne   v spojenís ochranou,   akú   ústava   zaručuje   konkrétnym   základným   právam.   Keď   najvyšší   súdnepostupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, porušil tak základné práva sťažovateľky podľačl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. „S článkom 2 ods. 2 Ústavy SR nezlučiteľné je aj neplnenie   pozitívneho   záväzku   Najvyšším   súdom   SR,   keď   tento   orgán   štátu   na   ujmu základných práv sťažovateľky, resp. na ujmu ochrany, akú sťažovateľka požíva podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ignoruje svoju povinnosť ustanovenú § 277 ods. 1 v spojení s § 298 Trestného poriadku.“

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ľudským právom na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na ochranu osobnej slobody zaručeným čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež v spojení so základným   právom   na   súdnu   ochranu   priznaným   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a na osobnú slobodu primerané finančné zadosťučinenie 5.000,- euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je   povinný   vyplatiť   toto   zadosťučinenie   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   vyhlásenia   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro a 88 centov,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd podľa § 31a zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) v spojení s § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku jej sťažnosťpredbežne prerokoval podľa § 25 zákona o ústavnom súde a aby ju po prijatí na ďalšiekonanie spojil na spoločné konanie so sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 20831/2013.

9. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 30/2015-26 z 21. januára 2015 prijal sťažnosťsťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn.5 Tdo 33/2013 na ďalšie konanie. Vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky, v ktorejnamietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 ústavya čl.   2   ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 Tdo 33/2013 ústavný súd rozhodol tak, že ju odmietol pre neprípustnosť, keďže ústavnýsúd v tej istej veci sťažovateľky už konal pod sp. zn. II. ÚS 703/2014.

10. Odporca sa k prijatiu sťažnosti prostredníctvom predsedu senátu najvyššieho súduJUDr. Milana Karabína vyjadril 9. februára 2015. Vo svojom vyjadrení sa odvolal na obsahsvojho podania sp. zn. KP 3/2014 z 15. novembra 2014, ktorým sa vyjadroval vo vecisťažovateľky   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   703/2014.   Odporca   ďalej   uviedol: „Na   toto vyjadrenie Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje a podotýka, že pokiaľ sťažovateľka argumentuje stavom svojej právnej neistoty, že sťažovateľka po rozhodnutí prvostupňového súdu nenamietala otázku premlčania trestného stíhania a to ani na odvolacom súde. Po právoplatnosti rozhodnutia vyčkala kým neuplynula lehota na podanie dovolania, ktoré v jej neprospech, aj čo do skutkových zistení, mohol podať minister spravodlivosti Slovenskej republiky.

Vzhľadom   na   obmedzujúce   ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.,   o   ktoré sťažovateľka   opierala   svoje   dovolanie,   nemohol   sa   dovolací   súd   zaoberať   tým,   či   išlo o skutok   spáchaný   s   úmyslom   získať   majetkový   prospech,   a   teda   o   prísnejšiu   právnu kvalifikáciu   skutku.   Pri   prísnejšej   právnej   kvalifikácii   skutku,   tak   ako   ho   kvalifikovala obžaloba, trestné stíhanie by nebolo premlčané.

Z rozhodnutí prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa však vôbec nebolo zrejmé, prečo pri právnej kvalifikácii skutku iba podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., v znení účinnom v čase, keď sa žalovaný skutok stal, sa súdy nezaoberali otázkou premlčania trestného stíhania, resp. prečo ho pri danej právnej kvalifikácii nepovažovali za premlčané. Nezaoberali   sa   ani   tým,   či   vôbec   má   nejakú   relevanciu   na   daný   prípad   prechodné ustanovenie   §   437   ods.   4   zák.   č.   300/2005   Z.   z.   a   ako   sa   s   ním   vyrovnali.   Na   toto ustanovenie   na   verejnom   zasadnutí   najvyššieho   súdu   3.   septembra   2013   poukazovala sťažovateľka, že jeho účinnosť bola Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením sp. zn. PL ÚS 9/2013 pozastavená. Senát najvyššieho súdu však chcel poznať definitívny záver Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   nastolenej   otázke   vznesenej   návrhom   prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky k ústavnosti § 437 ods. 4 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z. z.).

O   dovolaní   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ bolo   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky rozhodnuté 11. decembra 2014.

To, že senát najvyššieho súdu vyčkal na definitívne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky a chcel poznať aj dôvody Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 9/2013 z 10. septembra 2014 a rozhodol až po tom, čo bol Najvyššiemu súdu SR doručený tento Nález Ústavného súdu slovenskej republiky, neznamená, že by došlo k zbytočným prieťahom vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013.“

11. K vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľkapodaním   z 26.   februára   2015   doručeným   ústavnému   súdu   4.   marca   2015.   Na   tvrdenieodporcu, že sťažovateľka vyčkávala, kým uplynie dovolacia lehota Ministrovi spravodlivostiSlovenskej   republiky,   sťažovateľka   uviedla: „Každá   osoba   oprávnená   uplatniť   výhodu dovolania, má právo, ktorého intenzita sa nemení plynutím času. V prvý deň aj v posledný deň dovolania má právo na dovolanie rovnakú právnu váhu, vyvoláva rovnaký právny účinok.“

Na poznámku odporcu, že sťažovateľka premlčanie trestného stíhania nenamietala ani na jednom stupni trestného konania, sťažovateľka reagovala takto: „O premlčaní súd nerozhoduje až (a jedine) na návrh účastníka konania. Preskúmanie, či došlo k premlčaniu a rozhodnutie o ňom, zaťažuje trestný súd ex offo, ako podmienka obsiahnutá v zásade iura novit curia. Ak súd nevezme na vedomie túto povinnosť ako sa to v okolnostiach prípadu udialo súdu prvého stupňa a následne aj súdu druhého stupňa, ide o zanedbanie povinnosti súdu, ktoré nezbavuje súd zodpovednosti z dôvodu, že účastník konania neuplatnil svoje právo namietnuť premlčanie.“

V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia sťažovateľka zdôraznila skutočnosť, že ku dňupodania tejto ústavnej sťažnosti prebiehalo dovolacie konanie sp. zn. 5 Tdo 33/2013 nanajvyššom súde už 18 mesiacov a ani po odpadnutí prekážky, pre ktorú najvyšší súd odročilverejné zasadnutie (t. j. konanie o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov s ústavou vedené na ústavnom súde pod sp. zn.PL. ÚS 9/2013), nepokračoval v konaní bez zbytočných prieťahov. Po uverejnení nálezusp. zn.   PL. ÚS   9/2013   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   10.   septembra   2014,najvyšší súd až po uplynutí zákonom ustanovenej 30-dňovej lehoty, listom z 10. novembra2014 nariadil vo veci sp. zn. 5 Tdo 5/2013 verejné zasadnutie, ktoré vykonal 11. decembra2014. Na verejnom zasadnutí najvyšší súd vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil prvostupňové ajdruhostupňové   rozhodnutie   všeobecných   súdov   v trestnej   veci   sťažovateľky,   vec   vrátilOkresnému súdu Trenčín a prikázal mu vo veci znova konať. Porušenie svojho práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vidí sťažovateľka aj v tom, že najvyšší súdnedodržal ani lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku, ktorý jej bol   Okresným súdomTrenčín doručený až 19. februára 2015.

V závere vyjadrenia sťažovateľka upravila svoj návrh vo vzťahu k uplatnenej náhradetrov právneho zastúpenia na sumu 517,32 eur.

12. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 10. februára 2015 súhlasil s rozhodnutímbez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní z 26. februára2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

13.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   od pojednávania nemožno očakávať   ďalšieobjasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci samej.

II.

14. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

17. Podľa   § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde od ústneho pojednávania môžeústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožnoočakávať ďalšie objasnenie veci.

18. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavnéhozákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

20. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

22.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   namietaným   postupomnajvyššieho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 o dovolaní sťažovateľky,a to najmä jeho nečinnosťou, dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy a práva na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   uvádza,   že   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 Tdo 33/2013, ktoré začalo podaním dovolania 15. mája 2013, prestal konať 3. septembra2013 a do dňa podania jej sťažnosti vo svojej nečinnosti pokračoval. Uvedená nečinnosťnajvyššieho súdu nebola ukončená ani tým, že prekážka, pre ktorú malo dôjsť zo stranynajvyššieho súdu k odročeniu verejného zasadnutia, odpadla, t. j. ústavný súd nálezomsp. zn.   PL. ÚS 9/2013   z 10. septembra   2014,   ktorý   bol   vyhlásený   v Zbierke   zákonovSlovenskej republiky 25. septembra 2014, rozhodol, že ustanovenie § 437 ods. 4 Trestnéhozákona   nie   je   v súlade   s ústavou   a dohovorom.   Najvyšší   súd   vo   veci   nariadil   verejnézasadnutie až listom z 10. novembra 2014 a na verejnom zasadnutí 11. decembra 2014vo veci dovolania sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 rozhodol rozsudkom.Podľa   sťažovateľky   sa   však   prieťahy   v konaní   najvyššieho   súdu   prejavili   aj   po   vydanírozsudku,   a to   pri   jeho   písomnom   vyhotovení,   keď   jej   bol   rozsudok   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Tdo 33/2013 z 11. decembra 2014 doručený až 19. februára 2015.

23. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.   Základnou   povinnosťou   súdua sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôrodstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jehorozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010).

24. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodunemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

25. Z obsahu sťažnosti a vyjadrení oboch účastníkov ústavný súd zistil v dovolacomkonaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013 vedenom na najvyššom súde tento skutkový stav:

Dňa 15. mája 2013 podala sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie.Dňa 3. septembra 2013 sa v dovolacom konaní konalo verejné zasadnutie a najvyššísúd   verejné   zasadnutie   odročil   na   neurčito   s odôvodnením,   že   potrebuje   vyčkať   narozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/2013.

Dňa 10. septembra 2014 ústavný súd rozhodol vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/2013.Dňa   25.   septembra   2014   bol   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/2013publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Dňa 29. septembra 2014 zaslala sťažovateľka najvyššiemu súdu oznámenie o tom, žeústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/2013 rozhodol.

Dňa 10. novembra 2014 najvyšší súd nariadil verejné zasadnutie na 11. december2014.Dňa   11.   decembra   2014   sa   na   najvyššom   súde   uskutočnilo   verejné   zasadnutiev konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013, na ktorom najvyšší súd vyhlásil rozsudok.

Dňa 11. decembra 2014 bola sťažovateľka príkazom predsedu senátu najvyššiehosúdu prepustená na slobodu.

Dňa   5.   februára   2015   podala   sťažovateľka   na   najvyšší   súd   sťažnosť   pre   prieťahyv konaní.

Dňa 17. februára 2015 sa predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyjadrilk sťažnosti na prieťahy v konaní, pričom konštatoval, že k prieťahom v konaní nedošlo.Dňa   19.   februára   2015   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   33/2013doručený sťažovateľke.

26. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípadebolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súdprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05).

27.   Pokiaľ   ide   o   význam   veci   pre   sťažovateľa,   vo   všeobecnosti   platí,   že   dobatrestného konania sa posudzuje prísnejšie, než doba konania v občianskoprávnych veciach,a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd,vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v.Taliansko z 25. 6. 1987)].

28.   Ústavný   súd   upozorňuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   v konaní   o dovolanísťažovateľky vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 bol predmetom rozhodovania ústavnéhosúdu vo veci sp. zn. II. ÚS 703/2014. V označenej veci sa sťažovateľka v petite svojejsťažnosti v súvislosti s postupom najvyššieho súdu domáhala, aby ústavný súd nálezomvyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy,   a preto   namietané   porušenie   základného   právasťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktoré   sťažovateľkav odôvodnení svojej sťažnosti uvádzala, musel ústavný súd, súc viazaný petitom, považovaťlen za súčasť jej argumentácie.

V konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 703/2014 ústavný súd nálezom z 18. februára2015 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ku ktorému došlo v súvislosti s postupom najvyššieho súdu v dovolacomkonaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013 aj tým, že najvyšší súd odročil verejné zasadnutie z dôvodu,ktorý aj podľa záveru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. II. ÚS 703/2014, nebolv danej právnej veci sťažovateľky relevantný.

29. Z prehľadu právnych úkonov v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013, ktoré ústavný súdzistil z obsahu sťažnosti, jej príloh a vyjadrení oboch účastníkov, je zrejmé, že dovolaniebolo najvyššiemu súdu doručené 17. júna 2013 a najvyšší súd v konaní rozhodol rozsudkomaž 11. decembra 2014, pričom   rozsudok bol sťažovateľke doručený 19. februára 2015.Vzhľadom na celkovú dĺžku trvania konania o dovolaní na najvyššom súde (rok a pol)a vzhľadom na skutočnosť, že išlo o dovolanie v trestnom konaní, v ktorom bola „v stávke“osobná sloboda sťažovateľky, ústavný súd nepovažoval za potrebné postup najvyššieho súdupodľa   svojej   už   citovanej   ustálenej   judikatúry   podrobnejšie   rozoberať   z   pohľadu   trochzákladných kritérií, akými sú: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu.Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdua jeho nečinnosťou došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).

IV.

30. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,aj primerané finančné zadosťučinenie (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka sav petite   svojej   sťažnosti   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   zaporušenie jej základných práv postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013vo výške 5 000 €.

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 703/2014 nálezom z 18. februára2015 priznal sťažovateľke v súvislosti s porušením jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súduv konaní   sp. zn.   5   Tdo   33/2013   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3 000   €.Sťažovateľke bola táto suma finančného zadosťučinenia priznaná aj v súvislosti s postupoma nečinnosťou najvyššieho súdu, ktorú opakovane namietala aj v tejto sťažnosti.

Vzhľadom na okolnosti danej veci preto ústavný súd sťažovateľke primerané finančnézadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku).

31. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeo úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnymzastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trovkonania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 517,32 € za tri úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2014, vyjadreniek vyjadreniu odporcu v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a)a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   zneníneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku2014 predstavuje sumu 134 € a režijný paušál 8,04 €, odmena za jeden právny úkon v roku2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Za tri úkony právnej služby by takodmena právneho zástupcu predstavovala sumu 432,26 € a po prirátaní 20 % DPH sumu518,71 €. Keďže si sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 26. februára 2015 uplatnila náhradutrov právneho zastúpenia len v sume 517,32 € s DPH, ústavný súd priznal sťažovateľkenáhradu trov právneho zastúpenia len v ňou uplatnenej výške (bod 2 výroku).

32. Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcusťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdnehoporiadku).

33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu.

P o u č e n i e :   Proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 24. marca 2015