znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 30/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   T.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. W., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods. 3   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo 16. novembra   2009 v   konaní vedenom   pod sp. zn. 4 NcC 25/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC 25/2009-1564 zo 16. novembra 2009.

V odôvodnení predloženej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že vystupuje ako odporca v konaní Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom pod sp. zn. 14 C 565/1998. Navrhovateľom v tomto konaní je Slovenská republika zastúpená L., š. p., a S.

Navrhovatelia   podaním   z   28.   októbra   2009   namietli   zaujatosť   vo   veci   konajúcej sudkyne   a   navrhli   vylúčiť   ju   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci.   Námietka   bola zdôvodnená skutočnosťou, že proti sudkyni sa viedlo disciplinárne konanie, v ktorom ju zastupoval   právny   zástupca   zastupujúci   v   konaní   pred   okresným   súdom   i   sťažovateľa. Z toho   navrhovatelia   vyvodili,   že „medzi   sudkyňou   a  ...   právnym   zástupcom   existuje priateľský vzťah, ktorý môže byť predpokladom toho, že sudkyňa v predmetnej veci nie je nezaujatá... Napriek uvedenej skutočnosti však sudkyňa nekonala v súlade s ustanovením § 15   ods.   1   O.   s.   p.   a   túto   skutočnosť   neoznámila   predsedovi   súdu,   ale   vo   veci   ďalej konala.“. Navrhovatelia zdôraznili, že za poskytnuté právne služby bola sudkyňa povinná právnemu zástupcovi zaplatiť. Svoju námietku tiež zdôvodnili poukazom na skutočnosť, že sudkyňa v ňou prerokúvanej veci už rozhodovala, a to tak, že akceptujúc právny názor právneho zástupcu sťažovateľa predmetné konanie uznesením z 29. júla 2006 zastavila. Toto   rozhodnutia   však   bolo následne   odvolacím   súdom   zrušené z   dôvodu   nesprávneho právneho   názoru   konajúcej   sudkyne.   Napokon   navrhovatelia   uviedli,   že „v   prípade vyjadrenia žalovaného podaného dňa 10.9.2009, v ktorom sám uviedol, že sa oboznámil s nimi novo predloženými listinnými dôkazmi, zostalo sporné, akým spôsobom sa právny zástupca žalovaného s týmito listinnými dôkazmi oboznámil, keďže v spise chýba úradný záznam o nahliadnutí do spisu v tomto období, a teda zo spisu nevyplýva predpísaný spôsob štúdia spisu na konajúcom súde v predpísanej miestnosti“.

Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť vo veci zaujatá. Poprela, že by medzi ňou a právnym zástupcom sťažovateľa bol blízky priateľský vzťah. Zdôraznila, že právny zástupca sťažovateľa už v minulosti zastupoval aj iných   sudcov   v   disciplinárnom   konaní,   pričom   v   jej   prípade   bol   návrh   na   začatie disciplinárneho   konania   vzatý   späť   a   konanie   bolo   zastavené.   Preto   k   ukončeniu disciplinárneho   konania   nedošlo   pričinením   zvoleného   právneho   zástupcu.   Uviedla,   že právneho zástupcu sťažovateľa si váži „ako dobrého odborníka a pri zastupovaní nešlo o žiadnu priateľskú službu, ale spoplatnenú v zmysle advokátskej vyhlášky. Poukázala tiež na to, že JUDr. F. zastupoval a aj zastupuje účastníkov vo viacerých konaniach, ktoré prejednáva a vo viacerých konaniach rozhodla v jeho neprospech. Ak by mala byť zaujatá z namietaného dôvodu, nemohla by prejednávať a rozhodovať ani v jednej veci, v ktorej JUDr. F. zastupuje.“. K otázke nahliadnutia do spisu právnym zástupcom sťažovateľa sa nevedela vyjadriť, „lebo celý spis aj s prílohami a písomnými dôkazmi sa po celú dobu nachádza v civilnej kancelárii, keďže každé pojednávanie je ňou odročené na určitý termín a spis je jej predložený len deň pred pojednávaním na preštudovanie“.

Navrhovatelia   v   reakcii   na   vyjadrenie   sudkyne   zotrvali   na   svojom   pôvodnom stanovisku a návrhu neakceptujúc obsah vyjadrenia sudkyne.

Krajský súd uznesením č. k. 4 NcC 25/2009-1564 zo 16. novembra 2009 rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. Ľ. A. je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 14 C 565/1998.

Podľa názoru krajského súdu tým, že sudkyňa s právnym zástupcom sťažovateľa „uzavrela   dohodu   o   plnomocenstve   na   jej   zastupovanie   v   osobnej   veci   disciplinárneho konania vedeného proti nej..., jej vzťah k právnemu zástupcovi žalovaného nadobudol taký charakter, pre ktorý sa objektívne mohla javiť zaujatá. Napriek tomu uvedenú skutočnosť podľa ust. § 15 ods. 1 prvej vety O. s. p. predsedovi okresného súdu neoznámila.“. K tomu krajský súd zdôraznil, že podľa platnej právnej úpravy na záver o zaujatosti sudcu postačujú pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Existenciu pochybností o nezaujatosti sudkyne podľa krajského súdu dokazovala aj „pochybnosť o spôsobe realizácie práva zástupcu účastníka nazerať do súdneho spisu (§ 44 ods.   1   O.s.p.)   právnym   zástupcom   žalovaného   v   prípade   oboznámenia   sa   s   listinnými dôkazmi predloženými právnou zástupkyňou žalobcov dňa 18.8.2009. Z obsahu spisu... je zrejmé,   že   právny   zástupca   žalovaného   sa   s   obsahom   týchto   listinných   dôkazov   musel oboznámiť nazretím do spisu v čase od 18.8.2009 do 10.9.2009, kedy po oboznámení sa s uvedenými   listinnými   dôkazmi   vyhotovil   písomné   vyjadrenie   vo   veci.   V   spise   sa   však nenachádza žiaden úradný záznam o tomto nazretí do spisu, z čoho vyplýva, že k nazretiu do spisu nedošlo spôsobom predpísaným ust. § 9 vyhl. č. 543/2005 Z. z....“. K uvedenej otázke   krajský   súd   uviedol,   že   z   vyjadrenia   sudkyne „nevyplýva   riešenie   prípadného porušenia povinnosti uloženej asistentovi sudcu, či inému zamestnancovi súdneho oddelenia konať aj v prípade žiadosti účastníka (jeho zástupcu) o nazretie do spisu podľa pokynov sudcu“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodnil tvrdenie o porušení ním označených základných práv dvomi námietkami.

V   prvom   rade   vytkol   krajskému   súdu   jeho   postup   pri   prerokúvaní   námietky navrhovateľov, pretože o námietke bolo rozhodnuté „bez toho, aby sme sa my sami o tejto námietke   a o   jej obsahu dozvedeli   a mohli   k nej,   rovnako   ako ku stanovisku sudkyne, vyjadriť.   Konanie   o   námietke   zaujatosti   preto   nemožno   považovať   za   kontradiktórne. Z rovnakých dôvodov sme boli v porovnaní so žalobkyňou diskriminovaní. V rozpore s čl. 47 ods. 3 Ústavy sme totiž neboli v rovnoprávnom postavení so žalobkyňou. Kým žalobkyňa mala   plný   priestor   pre   vyjadrenie   svojich   stanovísk,   zatiaľ   my   sme   žiaden   priestor nedostali.“.

Druhá námietka sťažovateľa sa týka posúdenia skutočností, ktoré mali preukázať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne konajúcej v predmetnej veci krajským súdom. Podľa názoru   sťažovateľa „právny   názor,   podľa   ktorého   skutočnosť,   že   sudcu   v   nejakej   jeho osobnej veci zastupuje advokát, ktorého si sudca za tým účelom zvolil, má byť považovaná za   okolnosť   vzbudzujúcu   z   objektívneho   hľadiska   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcu,   je neakceptovateľný.... Uvedený názor teda vychádza z predpokladu, že udelenie plnej moci zo strany sudcu sa navonok javí ako akýsi privilegovaný vzťah.

Sudca vo svojom každodennom živote (podobne ako hocikto iný) vstupuje do celého radu viac alebo menej častých právnych vzťahov.   Napríklad nakupuje,   dáva vykonávať opravy,   využíva   zdravotnícke,   kozmetické,   dopravné,   čistiace   ako   aj   mnohé   iné   ďalšie služby. Môže dôjsť aj k tomu, že využíva právne služby..., a to aj napriek tomu, že sám je osobou   s   právnickým   vzdelaním.   Prakticky   všetky   uvedené   služby,   ktoré   využíva,   sú platenými službami...

Ak by mal byť právny názor krajského súdu považovaný za relevantný, potom by mal byť   sudca   považovaný   z   objektívnych   príčin   za   zaujatého   v   každom   jednom   prípade, v ktorom by bol zákonným sudcom v súdnom spore, ktorého účastníkom by bol subjekt poskytujúci   sudcovi   nejakú   platenú   službu.   Sudca   by   pritom   často   nemusel   vedieť,   že účastník konania a službu poskytujúci subjekt sú totožné osoby...

Podľa nášho presvedčenia je zrejmé už na prvý pohľad,   že modelované situácie nemôžu byť považované za zdroj obavy zo zaujatosti v objektívnom zmysle. Nejde totiž o situácie,   keď   by   malo   byť   celkom   zjavné,   že   vzťah   sudcu   ku   právnemu   zástupcovi účastníka konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom a profesijnou etikou ustanoveným povinnostiam nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 NcC 25/2009 porušil základné práva S. s.r.o. na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov konania a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 NcC 25/2009-1564 zo 16.11.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. S. s.r.o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia advokátom.“

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu i odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   charakter   námietok   sťažovateľa   a   sťažovateľom označené   základné   práva,   ktoré   mali   byť   krajským   súdom   porušené,   v   prvom   rade pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy).

Tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   jeho   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov súdneho konania a o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu sa v okolnostiach posudzovaného   prípadu   stretávajú   a   nachádzajú   spoločného   menovateľa   v   ústavou požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci základné   právo   na   súdnu   ochranu.   Inými   slovami,   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu o predloženej sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu. Ak by totiž ústavný súd dospel k záveru o porušení tohto práva z dôvodov   tvrdených   sťažovateľom,   potom   by   bola   založená právomoc   ústavného   súdu konštatovať aj porušenie ostatných sťažovateľom označených základných práv.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09).   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   nemožno   akceptovať,   aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval   ústavný   súd   svojím   vstupovaním   a   ingerenciou   do   tohto   dosiaľ   meritórne neskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický   c.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľovho   prípadu   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je,   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená.

V   spojitosti   s   tým   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietaný   postup   a   uznesenie krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Preto, ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho veci konajúca sudkyňa nemala byť vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné práva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, bude mať možnosť   svoje   výhrady   uplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   mu Občiansky súdny   poriadok   priznáva voči   meritórnemu   rozhodnutiu. Ide   jednak o právo na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Pri   predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   ústavný súd zistil,   že   ochranu sťažovateľom   označeným   základným   právam   na   podklade   ich   možného   porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej. Preto, ústavný súd rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax,   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal návrhom sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010