znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 30/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., v ktorých namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom vo veciach o zaplatenie peňažnej istiny podaných 31. marca 2006 a 26. júla 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 12912/08 až 14000/08 a Rvp 15501/08 až Rvp 15670/08   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. Rvp 12912/08.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. februára 2008 a 11. februára 2008 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   F.,   ktorými   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaniach,   v ktorých   si   sťažovateľka   na   okresnom   súde   uplatňovala finančnú   pohľadávku   s príslušenstvom   voči   jednotlivým   dlžníkom   a navrhovala,   aby okresný súd vydal platobný rozkaz.

Zo sťažností ďalej vyplýva, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania   o jej   veciach   doručených   okresnému   súdu   31.   marca   2006   a   26.   júla   2006 prostredníctvom kuriéra právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal vo veciach žiaden relevantný procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.). V zásade je v konaniach nečinný. Doba konaní v jej veciach je neprimeraná vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní.

Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky   osvedčenej   listinami   prostredníctvom   návrhu na vydanie platobného rozkazu). Sťažovateľka je (podľa jej tvrdenia) aktívna a poskytuje okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Súčasne   žiadala, aby jej ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (t.   j.   663,88   €) v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný   súd   sťažovateľku   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   uvedeného   zákona   je však   možné   v konaní   o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12912/08 až 14000/08 a Rvp 15501/08 až Rvp 15670/08, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v prvom   bode   výroku   tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažnosti sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať aj tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným   súdom,   pre   ktoré   je   typické,   že   zodpovednosť   za   riadne   začatie,   priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

V takýchto typoch konaní, ktoré sťažovateľka napadla na ústavnom súde, je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov   opodstatnenosti   jeho   nárokov   (§   6,   §   79   a   §   120   ods.   1   OSP).   V nich žalobcovi   vyplýva   povinnosť   bezo   zvyšku   splniť   aj   ostatné   zákonom   ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby, a to vrátane zaplatenia súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti úkonov, považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).

Z obsahu sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka v konaniach, v ktorých si na okresnom súde uplatňovala finančnú pohľadávku s príslušenstvom voči jednotlivým dlžníkom   a   navrhovala,   aby   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz,   nezaplatila   súdny poplatok s tým, že splnenie poplatkovej povinnosti, tak ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľka podmieňuje výzvou   okresného   súdu,   keď   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza: „Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej nečinnosti porušovateľa obstojí aj preto, že prvotným úkonom, ktorý súd z dôvodu hospodárnosti po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva na zaplatenie súdneho poplatku... Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie   súdneho   poplatku...   Okresný   súd   jednoduchý   úkon   spočívajúci   vo výzve na zaplatenie   súdneho   poplatku   nevykonal   ani   po   roku   a pol   od   podania   návrhu,   hoci je to procesná   podmienka,   ktorej   nedostatok   sa   musí   odstrániť   z úradnej   moci (§ 103 OSP).“

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ,   odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   jednoznačne   vyplýva, že je predovšetkým   primárnou   povinnosťou   žalobcu   splniť všetky   zákonné predpoklady, a teda aj poplatkovú povinnosť, tak, aby sa konanie vôbec mohlo začať, a potom ďalej plynulo pokračovať.

V danej súvislosti neobstojí ani táto argumentácia sťažovateľky: „Keďže sťažovateľ realizoval svoje podanie elektronickými prostriedkami nebolo možné, aby zaplatil súdny poplatok   s podaním   návrhu   kolkovými   známkami   a jeho   jedinou   možnosťou   je   počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom.“.

Je   základnou   povinnosťou   sťažovateľky   ako   účastníka   konania,   v danom   prípade žalobcu spor iniciujúceho, starať sa o stav a priebeh daného konania, povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   nevynímajúc.   Sťažovateľka,   tak   ako   to   vyplýva   z obsahu   sťažností, po podaní návrhov na začatie jednotlivých konaní s okresným súdom komunikovala, je teda zrejmé, že mohla, mala možnosť a v danej súvislosti aj mala okresný súd požiadať aj o oznámenie platobných údajov, na základe ktorých by si mohla splniť svoju poplatkovú povinnosť v lehote a za podmienok ustanovených zákonom o súdnych poplatkoch. Tento názor ústavného súdu podporuje aj skutočnosť, že vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb   podaných   okresnému   súdu   v krátkom   časovom   úseku   za   sebou   nebolo   technicky možné   od   okresného   súdu   očakávať,   že   v každej   jednotlivej   veci   iniciatívne   vyzve sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   bez   akejkoľvek   aktívnej   a efektívnej ingerencie zo strany samotnej sťažovateľky.

Z uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľka   postupovala   od   začiatku   konania   v daných veciach až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jej náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Jej podiel na spomalení konania v daných veciach bráni záveru, že v predmetných konaniach došlo k zbytočným prieťahom napriek tomu, že od podania žalôb uplynulo jeden a pol roka.

Sťažovateľka si mala byť vedomá toho, koľko návrhov podala okresnému súdu, čím na okresnom súde vytvorila objektívne atypickú situáciu, a za daných okolností bolo jej primárnou povinnosťou splniť si svoju poplatkovú povinnosť bez toho, aby okresnému súdu posielala žiadosti o doručenie výziev na zaplatenie súdneho poplatku, a mala tento poplatok aj bez takýchto výziev zaplatiť buď v kolkových známkach, alebo v hotovosti do pokladne okresného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na zbytočné prieťahy v občianskom sporovom konaní a procesnú nečinnosť sťažovateľky vo vzťahu   k splneniu   si   poplatkovej   povinnosti   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Súčasne   treba   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   niektoré   sťažnosti   sťažovateľky nespĺňali zákonnom ustanovené náležitosti, konkrétne splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľky nebolo podpísané (sp. zn. Rvp 13315/08 a sp. zn. Rvp 13714/08) a sťažnosť sťažovateľky   nebola   podpísaná   (sp.   zn.   Rvp   13103/08,   Rvp   13187/08,   Rvp   13361/08, Rvp 13639/08, Rvp 13885/08 a sp. zn. Rvp 13921/08 ).

Vzhľadom   na to,   že   sťažovateľka   nesplnila   základné   povinnosti   konania   pred okresným súdom, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími skutočnosťami tvrdenými v sťažnosti.

V prípade, že okresný súd v predmetných veciach nebude vo veci vykonávať úkony smerujúce   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   a k právoplatnému   skončeniu   veci sťažovateľke   nebude   nič   brániť,   aby   na   prípadné   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 ústavy podala sťažnosť na ústavnom súde i v budúcnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku tohto konania dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená. Z uvedeného   dôvodu   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v   druhom   bode   výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009