znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 30/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo 4. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 14. novembra   2007   a poštou   16.   novembra   2007   doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora Ing. Mgr.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo 4. júla 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Dňa 12. 5. 2005 podala oprávnená S., pobočka K. podnet na zastavenie exekúcie. Listom   zo   dňa   30.   6.   2005   podal   sťažovateľ   na   Okresný   súd   Košice II návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. Er 2931/99, Ex 842/99 zo dňa 16. 1. 2007 exekúciu zastavil   a   oprávnenému   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   - sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 3.753,- Sk.

Dňa 30. 1. 2007 podal proti tomuto uzneseniu sťažovateľ odvolanie. Dňa   20.   9.   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo dňa 4. 7. 2007, ktorým potvrdil uznesenie súdu I. stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie a účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. (...)

K porušeniu práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru:

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   ako   odvolacieho   súdu   potvrdilo rozhodnutie okresného   súdu,   ktorým   tento   nepriznal   odmenu   súdnemu   exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie   a   nepriznať   exekútorovi   trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods.   1   písm.   a/   za počet   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu   považovať   súčet všetkých účelne vynaložených hodín, bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Sťažovateľ je toho názoru, že súd je orgánom, ktorý je   oprávnený   vykladať   a   aplikovať   zákon,   ale toto   jeho   právo   podlieha   určitým obmedzeniam, spočívajúcim v tom, že výklad a aplikácia zákonov musí byť v súlade s ich obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   konal   v   rozpore   s   obsahom,   zmyslom   a   účelom   zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14. Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona 5. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 M Cdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z   citovaného § 14 ods.   2   prvá   vety   vyhlášky   možno   jeho   jazykovým (gramatickým) výkladom   vyvodiť,   že   odmena   patrí   exekútorovi   aj   vtedy,   ak   úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu, že odmena m určuje za jednotlivé úkony a preto sčítame času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením. "(...)

Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006:

„Podľa   dovolacieho   súdu,   z   ostatne   citovanej   právnej   normy   možno   jej jazykovým   (gramatickým)   výkladom   vyvodiť   iba   to,   že   základná   hodinová   sadzba odmeny exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena   súdneho   exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony;   sčítanie   času   trvania jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu, je   v   rozpore   s citovanými právnymi normami."

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok jeho interpretácie a aplikácie právnych predpisov je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR. (...)»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy,

- na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru, bolo   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo dňa 4. 7. 2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo dňa 4. 7. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   práv   zaručených v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského   súdu   sp.   zn. 3 CoE 53/2007   zo   4.   júla   2007,   ktorým   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa vo výroku o trovách exekúcie a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Z predloženého rovnopisu uznesenia Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 2931/99 zo 16. januára 2007 bolo zistené, že okresný súd rozhodol o podaní oprávneného, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku, tak, že exekúciu zastavil, pričom priznal sťažovateľovi náhradu trov konania iba v sume 3 753 Sk, a   nie   v sume   4 755 Sk,   ktorú   požadoval   sťažovateľ.   Krajský   súd   na   základe   odvolania sťažovateľa rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,   aby   nahradil trovy exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravuje   predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania od oprávneného, patrí do výlučnej právomoci všeobecného   súdu. Podľa   §   203   Exekučného   poriadku   ak dôjde   k zastaveniu   exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi priznal, ale v inej výške ako požadoval sťažovateľ.

Krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ohľadom   výroku   o náhrade   trov   exekúcie   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   3   CoE   53/2007 zo 4. júla 2007 uviedol:

„ Súd   nepriznal   súdnemu   exekútorovi   ním   vyčíslenú   odmenu   podľa   počtu   hodín účelne vynaložených na exekúciu vo výške 2.200,- Sk, ale len 1.400,- Sk, pretože podľa ním vyhotovenej   a   predloženej   časovej   špecifikácie   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti vynaložil účelne na exekúciu celkom 400 minút, teda patrí mu podľa § 14 ods. 1 písm. a) ods.   2   vyhl.   288/1995   Z.   z.   odmena   celkom   7   x   200,-   Sk   a   nie   viac.   Súd   nepriznal exekútorovi ani nim vyčíslené DPH, keďže toto DPH vypočítal iba zo sumy priznanej a nie zo   sumy   ako   ju vypočítal   súdny   exekútor.   Taktiež   súd   nepriznal   exekútorovi   náhradu za bežný režijný kancelársky materiál vo výške 50,- Sk, pretože náhrada za všetky náklady na administratívne práce je zahrnutá v odmene súdneho exekútora.

Proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal súdny exekútor Ing. Mgr. K. M. Zotrval na svojom   vyčíslení   trov   exekúcie.   Mal   za   to,   že   v   priebehu   exekúcie   bolo   účelne vynaložených 11 začatých hodín a preto nie je jasné na základe akého právneho podkladu súd priznal exekútorovi odmenu len za 7 začatých hodín exekučnej činnosti. Má za to, že súd pochybil ak spočítal časy úkonov, ktoré boli vykonané v rôzne dni čo možno vyvodiť z postupu súdu. Tvrdí, že tieto úkony sú nespochybniteľné a boli vykonané v rôzne dni a preto súd nemohol rozhodnúť inak ako tak, že ide o 11 začatých hodín. Uviedol, že súd nemá oprávnenie krátiť odmenu vyčíslenú súdnym exekútorom. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že mu nepatrí náhrada za poštovné a kancelársky materiál, keďže má za to, že tieto náklady v jeho odmene nie sú zahrnuté.

Správne   výstižné   a   presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   uznesenia,   na   ktoré v celom rozsahu poukazuj e aj odvolací súd.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že súd je oprávnený preskúmavať výšku odmeny exekútora tak ako to vykonal súd prvého stupňa a stotožňuje sa aj   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   exekútorovi   patri   odmena   len   za   účelne vynaložený čas na jednotlivé úkony a preto správne súd prvého stupňa postupoval, keď jednotlivé hodiny pri vykonávaní exekučnej činnosti spočítal. Správny je záver súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o náhradu DPH, ako aj ohľadom nepriznania hotových výdavkov za poštovné a kancelársky materiál,   keďže zo žiadneho predpisu nevyplýva, že by súdny exekútor mal právo aj na tieto náklady.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. (...)“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   interpretácia   a   aplikácia   §   203   Exekučného   poriadku a súvisiacej vyhlášky okresným súdom a krajským súdom nie je zásadne v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať, resp. priznať i v inej výške, ako to uplatnil sťažovateľ. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť voľnej úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného a využíva rozsah na voľnú úvahu, a nie je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 Exekučného poriadku, aj keď všeobecné súdy (aj najvyšší súd) nemajú k veci jednotný výklad. Nie je však úlohou ústavného súdu zjednocovať výklad a stanoviská všeobecných súdov k uplatňovaniu citovaných právnych predpisov, je to predovšetkým povinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práv   sťažovateľa   ústavný   súd pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   primerane   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie označených práv   sťažovateľa,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo 4. júla 2007, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Uznesenie krajského súdu je riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008