znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 30/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. R., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 5 CoE 77/06-71 z 5. septembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2006   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 77/06-71 z 5. septembra 2006, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 38 E 3/05-34 z 3. apríla 2006, ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta v sume 2 000 Sk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že uznesením krajského súdu z 10. júna 2003 č.   k.   8   Co   28/03,   8   Co   29/03-466   bolo   zmenené   uznesenie   Okresného   súdu   Pezinok z 12. septembra 2002 pod č. k. 5 C 661/01-265, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie ohľadne   výchovy   maloletých   detí   M.   R.   a M.   R.   Týmto   predbežným   opatrením   boli upravené   práva   a povinnosti   rodičov   oboch   maloletých   detí   do právoplatnosti   úpravy o právach a povinnostiach rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva tak, že maloletý M. bol daný do výchovy sťažovateľa a maloletá M. do výchovy matke.

Okresný   súd   vydal   nové   predbežné   opatrenie   uznesením   zo   7. novembra   2005 pod č. k.   PK   5   C   661/01-1557.   Týmto   predbežným   opatrením   uložil   sťažovateľovi povinnosť   odovzdať   maloletého   M.   R.   do   starostlivosti   jeho matke.   Proti   uzneseniu okresného súdu   zo 7.   novembra 2005 pod č.   k. PK   5 C 661/01-1557 podal sťažovateľ v zákonnej   lehote   odvolanie,   pretože   toto   rozhodnutie   považoval   za   nezákonné. Krajský súd odvolaniu   vyhovel   a uznesenie   okresného   súdu   zo 7.   novembra   2005 pod č. k. PK 5 C 661/01-1557 zrušil a konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil.

Matka maloletých detí ihneď po doručení prvostupňového uznesenia okresného súdu zo 7. novembra 2005 pod č. k. PK 5C 661/01-1557 podala okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia odňatím maloletého M. z výchovy sťažovateľa. Okresný súd akceptoval návrh matky a 3. apríla 2006 vydal uznesenie pod č. k. 38 E 3/05-34, ktorým uložil sťažovateľovi poriadkovú   pokutu   v   sume   2   000   Sk   z dôvodu,   že   sťažovateľ   dobrovoľne   neodovzdal maloletého M. do   výchovy   matke. Proti   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd rozhodol o tomto odvolaní uznesením z 5. septembra 2006 pod č.   k. 5 CoE 77/06-71, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že uložil sťažovateľovi   pokutu   v   sume   2 000   Sk   z dôvodu,   že   sťažovateľ   neodovzdal   matke maloletého M. do jej starostlivosti na základe vykonateľného rozhodnutia. Toto rozhodnutie o odvolaní bolo sťažovateľovi doručené 25. októbra 2006.

Podľa   sťažovateľa bolo uznesením krajského súdu   porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v čase vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu z 5. septembra 2006 neexistovalo   žiadne   vykonateľné   rozhodnutie,   na   základe   ktorého   by   bol   sťažovateľ povinný plniť súdom uloženú povinnosť odovzdať maloletého syna M. do starostlivosti jeho matke.

Sťažovateľ nenavrhuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 5. septembra 2006 pod č. k. 5 CoE 77/06-71 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 5. septembra 2006 č. k. 5CoE 77/06-71 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02).Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   namietanému   právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu   v konaní   o sťažnosti   poskytuje   iba   vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Právo   na   spravodlivý   proces   v sebe   zahŕňa   právo   na   prístup   k súdu   a k nemu sa pripájajú   záruky   ustanovené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu   súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci. Právo na spravodlivý proces implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní s každým   dokladom   alebo   návrhom   predloženým   súdom   druhou   stranou   a možnosť sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp   rovnosti   zbraní   (rozhodnutie   vo   veci   Monnel   a Morris   c.   Spojené   kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A č. 211, s. 27, § 67),   právo   na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   vo   veci   Van   de   Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 77/06-71 z 5. septembra 2006, takéto porušenie ústavný súd nezistil.   V odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sa   uvádza,   že   v prerokúvanej   veci postupoval súd prvého stupňa v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Na základe vykonateľného uznesenia nariadil prvostupňový súd výkon rozhodnutia, ktorým bol maloletý M. R. zverený do starostlivosti matke a otcovi   uložil povinnosť odovzdať maloletého do troch dní do starostlivosti matky. Túto povinnosť si otec dobrovoľne nesplnil, preto mu prvostupňový súd uložil poriadkovú pokutu. Odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa len z toho dôvodu, že súd prvého stupňa zrejme len nedopatrením uviedol, že povinnému ukladá poriadkovú pokutu, pričom nešlo v skutočnosti o poriadkovú pokutu, akú   má   na   mysli   §   53   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   o   pokutu   v zmysle   §   273 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   v napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu č. k. 5 CoE 77/06-71 z 5. septembra 2006 nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   5   CoE   77/06-71   z   5.   septembra   2006,   ktoré sťažovateľ   napadol   svojou   sťažnosťou,   nemá   charakter   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny. Vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2007