znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 30/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   B.,   N., a Ing. T.   B.,   N., zastúpených   advokátom JUDr. P. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 89/05 zo 14. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. B. a Ing. T. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. P. B., N. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), a Ing. T. B., N. (ďalej   len   „sťažovateľ   v druhom   rade“;   obaja   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. P. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   16   Co   89/05   zo 14. apríla 2005.

Porušenie   označeného   práva   vidia   sťažovatelia   v nasledovnom,   nimi   podrobne opísanom skutkovom stave.

Sťažovatelia vystupovali ako právni nástupcovia (manžel a syn) po nebohej M. B., ktorá zomrela...

V sťažnosti uviedli, že M. B. bola dcérou Z. K., zomrelého... Dedičské konanie po ňom   je   vedené   na   Notárskom   úrade   JUDr.   P.   J.,   notára   so   sídlom   v B.,   pod   sp.   zn. 11 D 1771/89,   D not 71/93.   Na   pojednávaní   6.   novembra   1995   konajúci   notár   prerušil dedičské konanie na neurčito a zaviazal M. K., aby v zákonnej lehote podala žalobu na príslušnom súde o určenie otcovstva voči nebohému Z. K.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   príslušný   Okresný   súd   Banská   Bystrica   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 189/96 rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2002 o návrhu M. K. tak, že „určil jej otcovstvo Z. K. z matky A. J.“.

Sťažovateľ   v prvom   rade   ako   vedľajší   účastník   na   strane   odporcu   (ustanovenej opatrovníčky nebohého Z. K.) podal voči uvedenému rozsudku odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 207/02 z 30. júna 2004 odmietol. O podanom dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 201/04 z 27. januára 2005 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolacie konanie prebiehalo následne pod sp. zn. 16 Co 89/05. V tomto odvolacom konaní sa k odvolaniu sťažovateľa v prvom rade pripojil už aj sťažovateľ v druhom rade. Krajský súd nakoniec rozsudkom sp. zn. 16 Co 89//05 zo 14. apríla 2005 potvrdil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovatelia namietajú, že oba konajúce súdy vychádzali pri svojom rozhodovaní v prevažnej miere z pokonávky z 27. júna 1939, ktorú uzavrel Z.   K. s manželkou J. na jednej strane s matkou M. K. A. J. na druhej strane. Uvedená pokonávka bola schválená Okresným   súdom   Zvolen   5.   septembra   1939   v konaní   sp.   zn.   P   150/39/4.   Obsahom uvedenej pokonávky bolo vyplatenie sumy 10 000 Sk na úplné vyrovnanie alimentačných nárokov.

Podľa ich názoru súdy vykonali dokazovanie v minimálnom rozsahu, ktoré možno použiť na vylúčenie otcovstva. Nariadené znalecké dokazovanie metódou analýzy DNA nevykonali   z dôvodu   nezachovania   nevyhnutného   genetického   materiálu.   Žiadne   ďalšie dokazovanie   dostupnými   dôkaznými   prostriedkami   (napríklad   znaleckými   posudkami založenými   na   metódach   vedných   odborov   biológie,   gynekológie,   antropogenetiky, andrológie) však nenariadili. Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý dospel k odborným záverom   vo   vlastnej   kompetencii,   sťažovatelia   považujú   za   chybný.   Podľa   nich   súdy „pokonávke“   pripísali   nesprávny   význam   a nesprávne   určili   aj   jej   účinky,   rovnako k nesprávnym skutkovým zisteniam súdy dospeli aj ohľadne okolností určujúcich počatie navrhovateľky, priebeh tehotenstva a samotný pôrod.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom odvolacieho krajského súdu došlo   podľa   sťažovateľov   tým,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o ich   odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku   nevykonal,   nevyhodnotil   dôkazy   svedčiace   v ich   prospech, najmä ten z nich, že nedošlo k vykonaniu gynekologickej skúšky na základe gynekologicko-pôrodníckej dokumentácie za účasti žijúcej matky M. K. Rozhodovanie súdu, keď si tento súd podľa nich vyberal jednostranne dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové závery, preto sťažovatelia považovali za svojvoľné a neprípustné.

V súvislosti   s uvedeným   taktiež   namietajú,   že   odvolací   súd   v odôvodnení   svojho rozsudku opomína akýmkoľvek spôsobom komentovať ich právnu argumentáciu, ktorou odôvodňovali neplatnosť pokonávky z 27. júna 1939, v čom sťažovatelia vidia porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože všeobecný súd sa ich dôkaznými návrhmi nezaoberal bez toho, že by to akýmkoľvek spôsobom odôvodnil. Preto povrchné a všeobecné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, v ktorom absentuje zdôvodnenie, prečo odmieta alebo pokladá za   nevierohodný   nimi   predkladaný   dôkaz,   nepovažujú   za   súladné   so   zásadami spravodlivého procesu (najmä so zásadou rovnosti zbraní a kontradiktórnosti).

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   16   Co   89/05   zo   14.   apríla   2005,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 16 Co 89/05 zo 14. apríla 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu   povinnosť   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   ich   právnemu   zástupcovi vo výške 9 882 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov ústavný súd zistil, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľov,   v pozícii   vedľajších   účastníkov,   o   porušení   ich   základného   práva   na spravodlivý proces pri hodnotení dôkazov rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co 89/05 zo 14. apríla 2005 v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 189/96 z 27. novembra 2002 o určenie otcovstva.

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil, zrejmé, že otcom navrhovateľky M. K., je nebohý Z. K., ktorý zomrel... Pri rozhodovaní   o určení   otcovstva   prvostupňový   súd   vychádzal   z výsledkov   dokazovania, ktoré preukázali, že menovaný otcovstvo navrhovateľky uznal (súd prvého stupňa zohľadnil najmä   „pokonávku“   uzavretú   v D.   v roku   1939,   v zmysle   ktorej   Z.   K.   poskytol navrhovateľke z titulu jednorazového plnenia vyživovacej povinnosti 10 000 Ks), cítil sa byť jej otcom a takto sa k nej aj správal.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   89/05   zo   14.   apríla   2005   odvolaním sťažovateľa v prvom rade (ako vedľajšieho účastníka) napadnutý rozsudok Okresného súdu Banská   Bystrica   sp.   zn.   13   C   189/96   z   27.   novembra   2002   potvrdil.   Stotožnil   sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a konštatoval, že v konaní neboli preukázané okolnosti, ktoré by vylučovali, že navrhovateľkiným otcom je Z. K.

Medzičasom najvyšší súd vydal 20. októbra 2005 uznesenie sp. zn. 3 Cdo 188/2005, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľov (v pozícii vedľajších účastníkov) ako procesne neprípustné.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej   slobody.   Skutkový   stav   a právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (IV. ÚS 43/04, IV. ÚS 329/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k záveru o všeobecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho krajského súdu   sp.   zn.   16   Co   89/05   zo   14.   apríla   2005,   konfrontovaného   s obsahom   odvolania sťažovateľa v prvom rade z 9. júna 2003, vyplýva, že odvolací súd na každý uplatnený odvolací dôvod uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu   prvého   stupňa   (ako   správne   posúdil   prvostupňovým   súdom   vyhodnotené   zistené dôkazy,   a   to   „pokonávku“   z   27.   júna   1939   a   uznesenie   Okresného   súdu   Zvolen z 5. septembra 1939, zdôvodnil námietku odvolateľa týkajúcu sa donosenosti navrhovateľky v čase   pôrodu   a s   tým   súvisiaceho   oplodnenia   z 27.   augusta   1938,   preskúmal   možnosť doplnenia   dokazovania   vo   veci   určenia   otcovstva   dedičnobiologickou   skúškou,   ako   aj posudkom znalca andrológa, antropogenetika, sexuológa, genetika, ale najmä hematológa, pričom došiel k záverom, že pre vykonanie týchto dôkazov by znalec nemal dostatočné množstvo podkladov (genetického materiálu) z dôvodu úmrtia označeného otca, ako aj jeho dcéry M. B.). Tieto závery netrpia zjavnými vnútornými rozpormi a zaujímajú stanovisko k podstate   dôvodov   uvedených   v odvolaní   v rozsahu,   ktorý   je   porovnateľný   s obsahom odvolania. Tu treba uviesť, že odvolací súd zaujal stanovisko aj k tomu, prečo sa nevykonal dôkaz znalcom a hematológom na báze krvnej skúšky a znalcom na vylúčenie otcovstva expertízou   DNA,   keď   dospel   k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   nemohol   takýto   dôkaz vykonať, pretože pôvodná vedľajšia účastníčka dcéra Z. K. M. B. sa odmietla podrobiť krvnej   skúške   a skúške   na   DNA   a ani   označený   otec   už nežije.   Z hľadiska   nemožnosti vykonať uvedené dokazovanie krajský súd preto posúdil aj správanie pôvodnej vedľajšej účastníčky M. B.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04).

V okolnostiach   prípadu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu určenia otcovstva rozumným spôsobom. Odôvodnenie rozsudku sp. zn. 16 Co 89/05 zo 14. apríla 2005 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ústava   Slovenskej   republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“ (I. ÚS 52/03).

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a ich   vyhodnotení) skutkový   stav   a po   výklade   a použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a   to   za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

V okolnostiach prípadu o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný   súd   nemôže   prijať   záver,   že   by   dôvody   tohto   rozhodnutia   boli   neudržateľné, prípadne   boli   svojvoľné,   tak   aby   to   odôvodňovalo   ich   spojitosť   s možným   porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   krajského   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľov, ktorým sa domáhali zrušenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 89/05 zo 14. apríla 2005, ako aj priznania trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006