znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 30/03-47

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti PhDr. A. N., bytom B., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. N. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 113/01 na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   PhDr.   A.   N.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 113/01   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 29. januára 2003 č. k. III. ÚS 30/03-28 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   PhDr.   A.   N.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   komerčnou   právničkou   JUDr. N.   R.,   K.,   pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 113/01.

V označenom   konaní   sa   sťažovateľka   žalobou   o   ochranu   osobnosti   podanou 13. augusta 2001 domáha súdnej ochrany proti žalovaným V. č. a n., spol. s r. o., B. a J. H., vedúcemu redakcie spoločenského týždenníka Č., ktorého vydavateľom bola v tom čase uvedená spoločnosť.

Podľa   sťažovateľky   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný   bez   toho,   že   by   to   bolo odôvodnené závažnou prekážkou. Porušil ustanovenie § 200i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je súd povinný vo veciach ochrany osobnosti konať o veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby. Okresný súd vytýčil termín prvého   pojednávania   vo   veci   na   11.   marec   2002,   pričom   aj   tento   termín   bol   nakoniec zrušený a pojednávanie bolo odročené na 22. apríl 2002. Okresný súd podľa sťažovateľky „nevykonal takmer žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci“. Od podania žaloby 13. augusta 2001 sa až do 25. októbra 2002 neuskutočnilo žiadne pojednávanie.

Sťažovateľka uviedla, že v dôsledku vyššie uvedených skutočností sa ocitá v stave právnej neistoty. Poukazuje na charakter konania a negatívne dôsledky jeho neprimeranej dĺžky v osobnom a profesijnom živote.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo PhDr. A. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 19 C 113/01 bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 113/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   PhDr.   A.   N.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100.000,-Sk (slovom:   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   porušovateľ   povinný   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Porušovateľ   je   povinný   uhradiť   PhDr.   A.   N.   trovy   konania   pred   Ústavným súdom.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja účastníci   konania,   okresný   súd   vyjadrením   č.   Spr.   3585/02   z 13.   decembra   2002 a sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v stanovisku v prílohe podania zo 6. marca 2002.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky uviedla stručný prehľad úkonov okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 113/01 a v závere konštatovala: „Z uvedených prehľadov procesných úkonov v označenej veci sú prieťahy. Prieťahy objektívneho charakteru sú zapríčinené dlhodobou práceneschopnosťou zákonnej sudkyne od 23. 4. 2002 do 6. 5. 2002 a od 7. 7. 2002 do 3. 8. 2002. Pri komplexnom posúdení veci treba spomenúť aj nesprávny postup pracovníčok tunajšieho súdu (chybné vystavenie výzvy) a nie je zanedbateľná ani nedisciplinovanosť navrhovateľky v jej častej neúčasti na pojednávaniach.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky   sa   v prílohe podania zo 6.   marca   2003 vyjadrila k stanovisku   predsedníčky   okresného   súdu   k sťažnosti,   v ktorom   okrem   iného   uviedla: „predsedníčka okresného súdu Bratislava IV JUDr. M. Č. vo vyjadrení tvrdí, že dňa 20. 8. 2001   bola   sťažovateľka   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vo   výške   17.000,-   Sk. Sťažovateľka v sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky na strane 3 uvádza – Dôkaz č. 1 Výzva na zaplatenie súdneho poplatku – nespĺňa zákonné náležitosti a to:

- nie je uvedený dátum vystavenia výzvy

- suma súdneho poplatku nie je nečitateľná (pozn., správne malo byť je nečitateľná)

- nie je uvedená lehota na zaplatenie

- chýba pečiatka samosudkyne. (...)Súd   takýmto   postupom   hľadal   spôsob,   akým   podaný   návrh   procesnoprávne   znemožniť a konanie zastaviť. Ide o fenomén denegatio justitae – odoprenie spravodlivosti.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   namietala,   že   okresný   súd   zaslal   žalobu   na vyjadrenie   odporcom   až   6.   novembra   2001   po   podaní   sťažnosti   splnomocnenkyňou sťažovateľky u predsedníčky okresného súdu na prieťahy v konaní, resp. na nekonanie súdu v súlade   s ustanovením   §   200i   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   je   súd   povinný   vo   veciach ochrany osobnosti konať vo veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby. Právna zástupkyňa sťažovateľky poukázala na to, že vo veci konajúca sudkyňa stanovila odporcom lehotu   na   vyjadrenie   k žalobe   v dĺžke   14   dní.   Odporcovia   vyjadrenie   predložili   až 18. januára   2002.   Stanovenú   lehotu   tak   prekročili   o dva   mesiace.   Predĺženie   lehoty samosudkyňou spis neobsahuje. Ďalej okrem iného uviedla: „Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV. uvádza ako dôvod zrušenia pojednávania dňa 11. 3. 2002 a odročenie na 22. 4. 2002 práceneschopnosť samosudkyne JUDr. M. L.. V poslednom odstavci vyjadrenia však   tento   termín   práceneschopnosti   samosudkyne   uvedený   nie   je.   (...)   Je   pravdou,   že sťažovateľka sa pojednávaní dňa 22. 4. 2002 nezúčastnila, avšak včas ako to len bolo možné   svoju   neúčasť   písomne   ospravedlnila   z dôležitého   dôvodu   –   náhle   ochorenie s vykonaním   chirurgického   zákroku,   čo   doložila   lekárskym   potvrdením.   Konkrétne predmetné ospravedlnenie bolo príbuznými doručené na Okresný súd Bratislava IV. dňa 22. 4.   2002   o 9:30   a   pojednávanie   bolo   stanovené   na   11:30   hod.   (...)   V súvislosti s pojednávaním stanoveným na deň 22. 4. 2002 považujem za potrebné zdôrazniť, že na pojednávanie neboli prizvaní navrhovaní svedkovia a to dve svedkyne, návrhom zo dňa 10. 4. 2002 a svedok z návrhu zo dňa 10. 8. 2001. (...) Sťažovateľka až po odoslaní sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky obdržala z Okresného súdu Bratislava IV. predvolanie na pojednávanie určené na deň 21. 11. 2002. Predsedníčka okresného súdu Bratislava IV. tvrdí, že „navrhovateľka sa opätovne nedostavila a ospravedlnila sa aj jej zástupkyňa Ing. O.“ Vzhľadom na prieťahy v konaní v uvedenej právnej veci, keď súd bol prevažnú väčšinu času   nečinný,   od   podania   žaloby   uplynulo   16   mesiacov,   zmenili   sa   rodinné   pomery sťažovateľky a jej splnomocnenkyne Ing. V. O.   tak, že splnomocnenkyňa vážne ochorela. Na pojednávanie dňa 21. 11. 2002 sa ospravedlnila listom zo dňa 20. 11. 2002 podaného na súd toho istého dňa 20. 11. 2002 o 13:30 hod. a ochorenie doložila Lekárskym potvrdením (...)   A.   N.   listom   zo   dňa   21.   11.   2002   podaného   na   súd   21.   11.   2002   o 8:25   hod. ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní (...) tým, že jej stará mama žijúca v zahraničí, ktorá ju v detstve vychovávala, utrpela vážny úraz, nachádza sa v stave ohrozenia života, z ktorého dôvodu bolo morálnou povinnosťou sťažovateľky byť s ňou. Napriek včasnému (jeden   deň   vopred)   a opodstatnenému   ospravedlneniu   splnomocnenkyne   ako   aj navrhovateľky, samosudkyňa opätovne iba za prítomnosti právneho zástupcu odporcov 1/ a 2/ pojednávala.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   taktiež   uviedla,   že   prvé   odročené   pojednávanie stanovené na 22.   apríl   2002 samosudkyňa „určila“ až osem   a pol   mesiaca   od   podania žaloby,   pričom   ide   o právnu   vec   týkajúcu   sa   ochrany   osobnosti.   Neúčasť   na   tomto pojednávaní sťažovateľka písomne ospravedlnila „z vážneho dôvodu – akútne ochorenie s nevyhnutným   chirurgickým   zákrokom“ a súčasne   požiadala   o odročenie   pojednávania. Podľa právnej zástupkyne sťažovateľky preto „kvalifikovať náhle vážne ochorenia doložené lekárskymi potvrdeniami a bezodkladne, včas doručené na súd ako „nedisciplinovanosť“ u sťažovateľky a jej splnomocnenkyne a súbežne u samosudkyne práceneschopnosť v prvom prípade 13 dní a v druhom 26 dní ako dlhodobú práceneschopnosť a tým objektívnu príčinu prieťahov v konaní trvajúcom 19 mesiacov je zavádzajúce, účelové a neobjektívne“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní zo 6. marca 2003 v mene svojej klientky žiadala náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške trov právneho zastúpenia, ktorú   vyčíslila   podľa   §   13   ods.   8   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška č. 591/2002 Z. z.“) na 12 938 Sk (za tri úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd, vypracovanie stanoviska 3 x 4 270 Sk a náhradu výdavkov 128 Sk), a oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci, pretože „od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.

Na základe   žiadosti   z 19.   novembra   2002 predložil   okresný   súd ústavnému súdu súdny spis týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 19 C 113/01 a listom z 25. februára 2003   mu   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   prejednania   prijatej   sťažnosti   na verejnom zasadnutí ústavného súdu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn. 19 C 113/01.

Sťažovateľka podala 13. augusta 2001 na okresnom súde proti V. č. a n., spol. s r. o., B. a proti J. H., vedúcemu redakcie spoločenského týždenníka Č. (ďalej len „žalovaní“), žalobu   namietajúc   porušenie   jej   práva   na   ochranu   osobnosti   v zmysle   §   11   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov uverejnením článku pod názvom „Miesto činu – ulica“ v čísle 10 spoločenského týždenníka Č. zo 16. júla 2001, v ktorom bola zverejnená jej fotografia, ako aj komentovaný jej vkus a štýl obliekania. Sťažovateľka   sa   domáhala   uloženia   povinnosti   žalovaným   poskytnúť   jej   primerané zadosťučinenie formou ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pôvodne vo výške 300 000 Sk.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   nariadila   20.   augusta   2001   súdnej   kancelárii   vyzvať sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v lehote   5   dní   (poplatok   bol   zaplatený 4. septembra 2001) a 6. novembra 2001 nariadila zaslať žalobu na vyjadrenie žalovaným v lehote   14   dní.   Právny   zástupca   žalovaných   sa   k žalobe   vyjadril   podaním   doručeným okresnému   súdu   18.   januára   2002.   Okresný   súd   vytýčil   23.   januára   2002   termín pojednávania na 11. marec 2002, no 22. februára 2002 upovedomil účastníkov konania o jeho odročení na 22. apríl 2002.

Sťažovateľka doplnila svoju žalobu podaním doručeným okresnému súdu 10. apríla 2002.   Navrhla   vykonanie   viacerých   dôkazov,   predložila   okresnému   súdu   písomné vyhlásenie   osôb,   ktoré   navrhovala   vypočuť   ako   svedkov,   a zvýšila   čiastku,   ktorú požadovala   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu 15. apríla   2002   sa   sťažovateľka   vyjadrila   k tvrdeniam   právneho   zástupcu   žalovaných obsiahnutým v jeho vyjadrení k žalobe.

Na   pojednávanie   22.   apríla   2002   sa   sťažovateľka   ani   jej   právna   zástupkyňa nedostavili. Sťažovateľka sa ospravedlnila podaním doručeným okresnému súdu v ten istý deň, v prílohe ktorého predložila aj potvrdenie od lekára a odvolanie plnomocenstva pre svoju splnomocnenkyňu vo veci. Zároveň požiadala o odročenie pojednávania. Okresný súd vyzval 25. apríla 2002 sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku (vzhľadom na zmenu žaloby podaním doručeným okresnému súdu 10. apríla 2002) a na vyjadrenie, či na žalobe trvá (vzhľadom na neúčasť na pojednávaní).

Sťažovateľka   súdny   poplatok   uhradila   3.   mája   2002   a podaním   doručeným okresnému súdu 30. apríla 2002 uviedla, že trvá na svojej žalobe v celom rozsahu.

V prílohe podania doručeného okresnému súdu 7. mája 2002 predložila sťažovateľka svoje   písomné   vyjadrenie   k veci   (písomnú   výpoveď)   a vyjadrenie   ďalšej   osoby,   ktorú navrhovala vypočuť ako svedka.

Vo veci konajúca sudkyňa vytýčila 25. septembra 2002 termín ďalšieho pojednávania na   21.   november   2002.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   20. novembra   2002   sa splnomocnenkyňa   sťažovateľky   (na   základe   plnomocenstva   udeleného   sťažovateľkou 18. novembra 2002) ospravedlnila za neúčasť na pojednávaní stanovenom na 21. november 2002   kvôli   chorobe   a požiadala   o odročenie   jeho   termínu.   Na   pojednávanie   konané 21. novembra 2002 sa nedostavila ani sťažovateľka.

Okresnému súdu bolo 21. novembra 2002 doručené podanie, v ktorom sťažovateľka uvádza, že v žalobe navrhovala ako dôkaz aj svoj výsluch, pričom však svoju písomnú výpoveď   k uvedenej   veci   predložila   okresnému   súdu   v prílohe   podania   doručeného   mu 7. mája 2002. Uviedla tiež, že v súčasnej dobe sa musí zdržiavať u svojej starej mamy, ktorá sa nachádza v stave ohrozenia života (vzhľadom na vážny úraz).

Okresný   súd   pojednávanie   kvôli   neúčasti   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne odročil   na   7.   apríl   2003.   Vo   veci   konajúca   sudkyňa   dala   21.   novembra   2002   súdnej kancelárii   pokyn   predvolať   na   uvedený   termín   (7.   apríl   2003)   sťažovateľku   a jej splnomocnenkyňu.

Na základe výzvy ústavného súdu z 8. apríla 2003 predsedníčka okresného súdu oznámila, že v predmetnom konaní nebolo 7. apríla 2003 rozhodnuté. Sťažovateľka sa na pojednávanie   nedostavila.   Svoju   neúčasť   ospravedlnila.   Sťažovateľka   vzniesla   písomnú námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Spisový materiál bude postúpený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

III.

I. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

Nečinnosť súdu v trvaní štyroch mesiacov nie je prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (II. ÚS 21/2001).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

II.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   judikatúru   ústavný   súd   posudzoval   existenciu namietaných zbytočných prieťahov v označenom konaní podľa troch základných kritérií: procesnej a faktickej zložitosti veci, postupu súdu a správania sťažovateľky ako účastníčky konania.

1. Predmetom posudzovaného konania je sťažovateľkou uplatnené právo na ochranu osobnosti,   poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   podľa ustanovení   §   11   až   16   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov. Z vyjadrení sťažovateľky, okresného súdu ani z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Označené konanie sa teda osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Jeho predmetom je však mimoriadne citlivá otázka ochrany osobnosti,   pri   ktorej   sa   záujem   na   rýchlej   a efektívnej   súdnej   ochrane   prejavuje   aj v osobitnom ustanovení § 200i OSP ustanovujúcom lehotu na začatie procesných úkonov vo veci. Podľa názoru ústavného súdu zakotvenie tejto procesnej lehoty jednoznačne vyjadruje snahu zákonodarcu o čo najrýchlejšie prejednanie a rozhodnutie veci v konaniach tohto druhu, pri ktorých časové hľadisko môže zohrávať významnú úlohu.

2. Pri hodnotení postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 19 C 113/01 ústavný súd posudzoval celú dĺžku konania od podania žaloby o ochranu osobnosti na okresnom súde, t. j. od 13. augusta 2001, do rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom.

V konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 19 C 113/01 z hľadiska hodnotenia zbytočných prieťahov možno rozlíšiť tieto obdobia:

a) prvé obdobie - od podania žaloby o ochranu osobnosti (13. augusta 2001) do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci (22. apríla 2002),

b)   druhé   obdobie   -   od   prvého   pojednávania   vo   veci   (22.   apríla   2002)   až   do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom.

V prvom období mal okresný súd vzhľadom na predmet konania v zmysle § 200i ods. 2 OSP konať vo veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby. Okresný súd bol teda povinný urobiť v rámci tejto lehoty procesný úkon smerujúci k príprave pojednávania podľa § 114 OSP, prípadne nariadiť pojednávanie.

Podľa   §   114   OSP   pojednávanie   pripraví   predseda   senátu   tak,   aby   bolo   možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní (ods. 1).

Za tým účelom predseda senátu

a)   spravidla   zistí   stanovisko   odporcu   a pokúsi   sa   prípadne   predbežne   o zmierne vybavenie prípadu,

b)   skúma,   či   sú   splnené   podmienky   konania,   a dbá   o odstránenie   nedostatkov a neúplností v návrhoch účastníkov,

c) zabezpečí, aby bolo možné na pojednávaní vykonať potrebné dôkazy, a ak je to účelné, môže vykonať dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu,

d) robí iné vhodné opatrenia.

Podľa § 104 ods. 2 prvej vety OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí preto vhodné opatrenia.

Takýto procesný úkon bol zo strany okresného súdu vykonaný už 20. augusta 2001 (sedem dní po podaní žaloby), keď vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku ako jednej   z podmienok   konania.   Uvedený   procesný   nedostatok   podmienok   konania   bol   na základe výzvy okresného súdu odstránený 4. septembra 2001. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že okresný súd splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 200i OSP.

Po   vykonaní   prvého   procesného   úkonu   vo   veci   uložil   okresný   súd   výzvou   zo 6. novembra 2001 žalovaným povinnosť vyjadriť sa k žalobe v lehote 14 dní. Vyjadrenie žalovaných k žalobe mu bolo doručené 18. januára 2002 a následne 23. januára 2002 vytýčil termín pojednávania, ktoré však 22. februára 2002 odročil na 22. apríl 2002.

V uvedenom období teda okresný súd vykonal viacero procesných úkonov. Ústavný súd zohľadnil účelnosť a efektívnosť jeho postupu, ako aj časovú náročnosť a potrebu jeho procesných   úkonov   -   zaslanie   žaloby   na   vyjadrenie   odporcom,   na   ktoré   okresný   súd potreboval takmer tri mesiace, vytýčenie termínu pojednávania po dva a pol mesiaci od zaslania výzvy žalovaným na vyjadrenie sa k žalobe aj napriek pôvodne uloženej lehote 14 dní   na   vyjadrenie,   odročenie   termínu   pojednávania   na   22.   apríl   2002   (viac   ako   tri mesiace   od   doručenia   vyjadrenia   žalovaných   k žalobe).   Okresný   súd   vo   veci   prvýkrát pojednával 22. apríla 2002.

Žiadne   z období   medzi   vyššie   uvedenými   procesnými   úkonmi   okresného   súdu nemožno   považovať   za   také   významné,   aby   založilo   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Postup   súdu smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   a celková   dĺžka,   ako   aj stav posudzovaného konania v súčasnosti je v podstatnej miere dôsledkom okolností na strane sťažovateľky v období od 22. apríla 2002.

Ústavný súd preto postup okresného súdu v období od 13. augusta 2001 do 22. apríla 2002   posúdil   z hľadiska   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za akceptovateľný.

V druhom   období   okresný   súd   reagoval   na   zmenu   žaloby   v podaní   sťažovateľky doručenom mu 10. apríla 2002, ako aj na neúčasť sťažovateľky na pojednávaní konanom 22. apríla 2002. Sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila podaním doručeným okresnému súdu v deň pojednávania, v prílohe ktorého predložila aj lekárske potvrdenie a odvolanie plnomocenstva   pre   svoju   splnomocnenkyňu   Ing.   V.   O.   Zároveň   v ňom   požiadala o odročenie   pojednávania   na   neskorší   termín.   Na   samotnom   pojednávaní   okresný   súd oboznamoval   ostatných   účastníkov   konania   s dôkaznými   prostriedkami   predloženými sťažovateľkou a odročil pojednávanie. Výzvou z 25. apríla 2002 vyzval sťažovateľku na oznámenie, či na žalobe trvá (vzhľadom na jej neúčasť na pojednávaní), a v prípade kladnej odpovede   na   doplatenie   súdneho   poplatku   (vzhľadom   na   zmenu   žaloby).   Po   uhradení súdneho   poplatku   sťažovateľkou   3.   mája   2002   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vytýčila 25. septembra 2002 termín ďalšieho pojednávania vo veci na 21. november 2002.

Sťažovateľka a jej splnomocnenkyňa sa nezúčastnili ani na pojednávaní konanom 21.   novembra   2002.   Splnomocnenkyňa   Ing.   V.   O.   20.   novembra   2002   svoju   neúčasť ospravedlnila zdravotnými dôvodmi a zároveň požiadala o odročenie pojednávania (§ 101 OSP).   Sťažovateľka   sa   ospravedlnila   listom   v deň   pojednávania   uvádzajúc   ako   dôvod potrebu   poskytovania   opatery   jej   starej   mame,   ktorá   sa   v dôsledku   závažného   úrazu nachádza v stave ohrozenia života. Okresný súd vytýčil termín ďalšieho pojednávania na 7. apríl 2003.

Postup   okresného   súdu   na   pojednávaní   22.   apríla   2002   a bezprostredne   po   ňom rešpektoval záujem na čo najrýchlejšom prejednaní a rozhodnutí sporu za súčasnej ochrany práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Ani   vytýčenie   termínu   ďalšieho pojednávania v septembri 2002 (po štyroch mesiacoch) stanoveného okresným súdom na 21.   november   2002   a následné   odročenie   pojednávania   na   7.   apríl   2003   (o   štyri   a   pol mesiaca) vzhľadom na závažnosť dôvodov, ktorými sťažovateľka zdôvodnila svoju neúčasť na pojednávaniach (zdravotné dôvody   a potreba poskytnutia opatery vážne chorej starej matke),   nemožno   považovať   za   zjavne   neprimerané,   ak   navyše   ani   podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu nečinnosť súdu v trvaní štyroch mesiacov nie je prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (II. ÚS 21/01).

3.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   možno   z hľadiska   povinnosti označiť dôkazné prostriedky a poskytovať okresnému súdu súčinnosť (pokiaľ ide o reakcie na jeho výzvy) kvalifikovať ako aktívne.

K celkovej dĺžke konania však sťažovateľka významne prispela svojou neúčasťou na pojednávaniach konaných v dňoch 22. apríla 2002 a 21. novembra 2002. Neúčasť na prvom z uvedených pojednávaní ospravedlnila listom doručeným okresnému súdu v deň konania pojednávania, v ktorom   zároveň   odvolala plnú moc udelenú pôvodne Ing.   V. O. na jej zastupovanie   v konaní   a súčasne   v ňom   požiadala   o odročenie   pojednávania.   Pokiaľ   ide o druhé   z uvedených   pojednávaní,   splnomocnenkyňa   sťažovateľky   (splnomocnená sťažovateľkou opätovne 18. novembra 2002) listom z 20. novembra 2002 ospravedlnila svoju   neúčasť   a zároveň   v ňom   požiadala   o odročenie   pojednávania.   Sťažovateľka   sa ospravedlnila písomne, a to opäť až v deň konania pojednávania. Postup sťažovateľky a jej splnomocnenkyne (doručenie ospravedlnenia okresnému súdu deň pred pojednávaním alebo v deň pojednávania vrátane žiadosti o odročenie pojednávania) neumožnil okresnému súdu včas   a   primeraným   spôsobom   v ďalšom   postupe   zohľadniť   prekážky   brániace   účasti sťažovateľky na pojednávaniach, príp. rozhodnúť vec v neprítomnosti sťažovateľky, resp. jej splnomocnenkyne.

V období po 22. apríli 2002 preto postup okresného súdu v uvedenej veci nemožno kvalifikovať ako   nesúladný   s ústavným   právom   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.   Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   žiadala   popri   vyslovení   porušenia   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov aj rozhodnutie o tom, aby ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť konať vo veci sp. zn. 19 C 113/01 bez zbytočných prieťahov, a zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal proti okresnému súdu 100 000 Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľka domáhala, sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo,   ktorého   porušenie sťažovateľka namieta, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003