SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 3/2015-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,všetci ⬛⬛⬛⬛, zastúpení Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., Žriedlová 3,Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Goga, MBA, vo vecinamietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základných práv na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívaniesvojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenompod sp. zn. 18 C 620/1999 a jeho rozsudkom z 25. februára 2011 a postupom Krajskéhosúdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 16/2013 a jeho rozsudkomz 3. septembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. decembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, všetci ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), doplnená na základe výzvyústavného súdu písomným podaním doručeným 15. apríla 2014, ďalej doplnená písomnýmpodaním doručeným 10. a 30. decembra 2014, ktorou namietajú porušenie svojhozákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a „čl. 48 ods. 2 ústavy“,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie svojho majetkupodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 620/1999 a jeho rozsudkomz 25. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 16/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2013 (ďalejlen „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovaliako odporcovia v konaní o zaplatenie sumy 7 756,90 € s príslušenstvom a o protinávrhusťažovateľov o zaplatenie sumy 30 145,09 € s príslušenstvom vedenom na okresnom súdepod sp. zn. 18 C 620/1999 z 25. februára 2011. Okresný súd v uvedenej veci rozhodolrozsudkom z 25. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“) tak, žesťažovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi sumu 3 723,21 € so 17,6 %ročným úrokom z omeškania od 16. februára 1999 do zaplatenia, sumu 43,82 € so 17,6 %ročným úrokom z omeškania od 17. novembra 1998 do zaplatenia a sumu 3 518,40 €so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 26. júna 1999 do zaplatenia, protinávrhsťažovateľov z 26. apríla 2006 zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárokna náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovateliaodvolanie, o ktorom rozhodol krajský sú napadnutým rozsudkom tak, že výrok o povinnostisťažovateľov plniť žalobcovi potvrdil a zmenil výrok súdu prvého stupňa o trovách konaniatak, že sťažovatelia sú povinní naradiť žalobcovi trovy konania v sume 3 971,20 € na účetprávnej zástupkyni žalobcu.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne posúdili, keď ignorovali podľa ich názoru rozhodujúce právne skutočnostipre posúdenie ich nárokov. V tejto súvislosti namietali a spochybňovali vznik nárokužalobcu na zaplatenie zostávajúcej ceny diela, pretože podľa ich názoru dielo už v časeodovzdania vykazovalo vady, následne si uplatnili nároky z vád diela jednak písomneu žalobcu a jednak na jednotlivých pojednávaniach. V nadväznosti na uvedené považovaliodôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu za nedostatočné, arbitrárnea z ústavného hľadiska neudržateľné, porušujúce ich označené práva. Právny zástupcasťažovateľov v doplneniach sťažnosti sťažovateľov postupne rozširoval právnu argumentáciuv prospech vyslovenia porušenia označených práv, keď poukazoval na to, že odovzdaniea prevzatie diela jedným zo sťažovateľov bolo právne bezvýznamné, keďže dielovykazovalo v čase odovzdania vady, teda nebolo riadne ukončené. Právny zástupcav poslednom doplnení sťažnosti sťažovateľov ďalej spochybňoval uzatvorenie zmluvy,uzatvorenie dohody o voľbe práva, ako aj samotné prevzatie diela jedným zo sťažovateľov,keď poukázal na to, že ostatní sťažovatelia ho na takýto úkon nesplnomocnili.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodolnálezom v takomto znení:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 sťažovateľov: 1. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛, 2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛ a 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛ postupom a rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 18C/620/1999-497 zo dňa 25.2.2011, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11Co/16/2013-591 zo dňa 3.9.2013; boli porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho č.k. 11Co/16/2013-591 zo dňa 3.9.2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania vo výške 340,09 Eur vyčíslenia ktoré sú Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a jeho rozsudok sp. zn.18 C 620/1999 z 25. februára 2011, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľačl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ako ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, ženemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresného súdu a ani jehopredchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd,ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutémurozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 620/1999 z 25. februára 2011 a jeho postupu, ktorýmu predchádzal, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a jeho napadnutéhorozsudku predovšetkým namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Podstata ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárnehoodôvodnenia napadnutého rozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľov týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súdpodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečov danom prípade mal žalobca nárok na zaplatenie zvyšku diela, ako posúdil nároksťažovateľov vyplývajúci z vád diela a prečo bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutnézamietnuť uplatnený protinávrh sťažovateľov. Miera interpretácie dotknutých ustanovenízákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len„Obchodný zákonník“) vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybeniev ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že písomná zmluva o dielo bola doplňovaná ústnoudohodou, a preto súd nesprávne túto časť dohody právne posúdil ako ústnu zmluvuo zhotovení veci, tak k uvedenému ústavný súd dodáva, že tento právny záver súdu plnerešpektuje dohodu strán zaznamenanú v dodatku k zmluve o stavebnom diele č. 3/70/98,ktorá viazala rozsah prác na položky zaznamenané v stavebnom denníku. Ostatné navyšepráce boli dohodnuté ústne a odsúhlasené stranami na základe súpisu vykonaných prác.Z uvedeného dôvodu tieto „navyše“ práce nebolo možné považovať za práce v zmysledodatku zmluvy o stavebnom diele č. 3/70/98, preto sa na ne nevzťahoval režim vzťahujúcisa na zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka. Ďalšou námietkou sťažovateľov bolotvrdenie, že písomné odovzdanie a prevzatie diela je irelevantné z hľadiska uplatnenéhonároku žalobcu na doplatenie ceny diela, pretože dielo v čase odovzdania nepochybnevykazovalo vady, teda nedošlo k jeho riadnemu ukončeniu v zmysle § 554 ods. 1Obchodného zákonníka, a preto žalobcovi nevznikol nárok na doplatenie ceny diela.K uvedenému argumentu sťažovateľov ústavný súd uvádza, že pri vadnom plnenía pri prevzatí diela objednávateľom nedochádza k zániku záväzku. V prípade, keďobjednávateľovi nevzniklo právo odstúpiť od zmluvy alebo ho nevyužil, dochádza k zmenezáväzku na nároky vzniknuté z vadného plnenia (pozri Oľga Ovečková a kolektív:Bratislava: Obchodný zákonník. Komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. IURAEDITION 2008. s. 489). Je nepochybné, že sťažovateľ Ing. Vinár prevzal dielo aj s vadami,preto záväzok žalobcu sa transformoval do nárokov z vád, ktoré si sťažovatelia písomneuplatnili spolu aj s voľbou nároku, ktoré vo veci konajúce súdy aj vo svojich rozhodnutiachzohľadnili. Skutočnosť, že následne sťažovatelia zastúpení v konaní pred všeobecnýmisúdmi advokátom na jednotlivých súdnych pojednávaniach postupne reklamovalia namietali ďalšie vady diela bez ďalšieho ako súčasť ich právnej argumentácie a až v roku2006 procesne relevantným spôsobom uplatnili nárok z vád vo forme protinávrhu, je možnopripísať taktike ich obrany, za ktorej výsledok nesie zodpovednosť ich právny zástupca,preto súdy nepochybili, keď sťažovateľmi uplatnený návrh zamietli z dôvodu premlčania.
Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľov týkajúcim sa nedostatku splnomocneniana uzavretie zmluvy o dielo, na dohodu o voľbe práva, ako aj na nedostatok splnomocneniana prevzatie a odovzdanie diela ústavný súd konštatuje, že tieto námietky nemohol brať doúvahy, pretože táto argumentácia nebola uplatnená v konaní pred všeobecnými súdmi a bolapoužitá prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu tieto námietkysťažovateľov ústavný súd vyhodnotil ako neprípustné.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu, námietka sťažovateľovbola v tomto smere nekonkrétna, vágna. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje,že v postupe krajského súdu nenašiel nič, čo by indikovalo možné porušenie označenýchpráv sťažovateľov, preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľov z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, žeoznačené práva sú právami hmotnej povahy.
Vo vzťahu k námietke porušenia týchto označených práv napadnutým rozsudkomkrajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súdzásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotnéhocharakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súdbol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochranyústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmpostupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, alebez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvorilskutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právnenormy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajskéhosúdu a jeho napadnutým rozsudkom odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušeniesvojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medziprávami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ichmožného porušenia.
4. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva „na súdnu ochranu... podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ napadnutým postupom krajského súdu a jeho napadnutýmrozsudkom. Ústavný súd konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy upravuje viacero základnýchpráv a vzhľadom na nedostatok akejkoľvek argumentácie v sťažnosti súvisiacej s citovanýmčlánkom ústavy nie je možné ani zistiť, ktoré konkrétne parciálne základné právo obsiahnutév predmetnom článku mali sťažovatelia na mysli. Inými slovami, sťažovatelia v sťažnostineodôvodnili namietané porušenie označeného článku ústavy a ani neidentifikovalizákladné právo obsiahnuté v predmetnom článku ústavy, ktoré malo byť postupomkrajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom porušené.
Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje identifikáciu konkrétneho základného právaobsiahnutého v čl. 48 ods. 2 ústavy ani kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa podstatnézákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona oústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti preto odmietol pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015