znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 3/2015-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,všetci ⬛⬛⬛⬛, zastúpení Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., Žriedlová 3,Košice,   v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   Tomáš   Goga,   MBA,   vo vecinamietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základných práv na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívaniesvojho majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v konaní   vedenompod sp. zn. 18 C 620/1999   a jeho   rozsudkom   z 25.   februára   2011   a postupom   Krajskéhosúdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   16/2013   a jeho   rozsudkomz 3. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. decembra 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, všetci ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), doplnená na základe výzvyústavného súdu písomným podaním doručeným 15. apríla 2014, ďalej doplnená písomnýmpodaním   doručeným   10.   a 30.   decembra   2014,   ktorou   namietajú   porušenie   svojhozákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a „čl. 48 ods. 2 ústavy“,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie svojho majetkupodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalejlen „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   620/1999   a jeho   rozsudkomz 25. februára   2011   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 16/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2013 (ďalejlen „napadnutý rozsudok“).

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   vystupovaliako odporcovia v konaní o zaplatenie sumy 7 756,90 € s príslušenstvom a o protinávrhusťažovateľov o zaplatenie sumy 30 145,09 € s príslušenstvom vedenom na okresnom súdepod sp. zn. 18 C 620/1999 z 25. februára 2011. Okresný súd v uvedenej veci rozhodolrozsudkom   z 25.   februára   2011   (ďalej   aj   „rozsudok   súdu   prvého   stupňa“)   tak,   žesťažovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi sumu 3 723,21 € so 17,6 %ročným úrokom z omeškania od 16. februára 1999 do zaplatenia, sumu 43,82 € so 17,6 %ročným   úrokom   z omeškania   od   17.   novembra   1998   do   zaplatenia   a   sumu   3 518,40   €so 17,6   %   ročným   úrokom   z omeškania   od   26.   júna   1999   do   zaplatenia, protinávrhsťažovateľov z 26. apríla 2006 zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárokna náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovateliaodvolanie, o ktorom rozhodol krajský sú napadnutým rozsudkom tak, že výrok o povinnostisťažovateľov plniť žalobcovi potvrdil a zmenil výrok súdu prvého stupňa o trovách konaniatak, že sťažovatelia sú povinní naradiť žalobcovi trovy konania v sume 3 971,20 € na účetprávnej zástupkyni žalobcu.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne   posúdili,   keď   ignorovali   podľa   ich   názoru   rozhodujúce   právne   skutočnostipre posúdenie   ich   nárokov.   V tejto   súvislosti   namietali   a spochybňovali   vznik   nárokužalobcu na zaplatenie zostávajúcej ceny diela, pretože podľa ich názoru dielo už v časeodovzdania   vykazovalo   vady,   následne   si   uplatnili   nároky   z vád   diela   jednak   písomneu žalobcu a jednak na jednotlivých pojednávaniach. V nadväznosti na uvedené považovaliodôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   za nedostatočné,   arbitrárnea z ústavného   hľadiska   neudržateľné,   porušujúce   ich   označené   práva.   Právny   zástupcasťažovateľov v doplneniach sťažnosti sťažovateľov postupne rozširoval právnu argumentáciuv prospech vyslovenia porušenia označených práv, keď poukazoval na to, že odovzdaniea prevzatie   diela   jedným   zo   sťažovateľov   bolo   právne   bezvýznamné,   keďže   dielovykazovalo   v čase   odovzdania   vady,   teda   nebolo   riadne   ukončené.   Právny   zástupcav poslednom   doplnení   sťažnosti   sťažovateľov   ďalej   spochybňoval   uzatvorenie   zmluvy,uzatvorenie dohody o voľbe práva, ako aj samotné prevzatie diela jedným zo sťažovateľov,keď poukázal na to, že ostatní sťažovatelia ho na takýto úkon nesplnomocnili.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodolnálezom v takomto znení:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v znení Protokolu č. 11   sťažovateľov: 1. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛, 2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvalé   bytom: ⬛⬛⬛⬛ a   3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛ postupom a rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 18C/620/1999-497 zo dňa 25.2.2011, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11Co/16/2013-591 zo dňa 3.9.2013; boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho č.k. 11Co/16/2013-591 zo dňa 3.9.2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania vo výške 340,09 Eur vyčíslenia ktoré sú Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   postup   okresného   súdu   a jeho   rozsudok   sp.   zn.18 C 620/1999 z 25. februára 2011, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľačl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ako ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, ženemá   právomoc   preskúmať   označený   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a ani   jehopredchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd,ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutémurozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 620/1999 z 25. februára 2011 a jeho postupu, ktorýmu   predchádzal,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).

2. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a jeho napadnutéhorozsudku predovšetkým namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Podstata ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárnehoodôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľov   týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého   rozsudku   krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súdpodľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečov danom   prípade   mal   žalobca   nárok   na   zaplatenie   zvyšku   diela,   ako   posúdil   nároksťažovateľov   vyplývajúci   z vád   diela   a prečo   bolo   v okolnostiach   prípadu   nevyhnutnézamietnuť uplatnený protinávrh   sťažovateľov. Miera interpretácie dotknutých ustanovenízákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„Obchodný   zákonník“)   vo   väzbe   na   rozhodujúce   skutočnosti   prípadu   je   adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam   (m. m. I. ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybeniev ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Pokiaľ   sťažovatelia   tvrdili,   že   písomná   zmluva   o dielo   bola   doplňovaná   ústnoudohodou,   a preto   súd   nesprávne   túto   časť   dohody   právne   posúdil   ako   ústnu   zmluvuo zhotovení veci, tak k uvedenému ústavný súd dodáva, že tento právny záver súdu plnerešpektuje dohodu strán zaznamenanú v dodatku k zmluve o stavebnom diele č. 3/70/98,ktorá viazala rozsah prác na položky zaznamenané v stavebnom denníku. Ostatné navyšepráce boli dohodnuté ústne a odsúhlasené stranami na základe súpisu vykonaných prác.Z uvedeného   dôvodu   tieto   „navyše“   práce   nebolo   možné   považovať   za   práce   v zmysledodatku zmluvy o stavebnom diele č. 3/70/98, preto sa na ne nevzťahoval režim vzťahujúcisa na zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka. Ďalšou námietkou sťažovateľov bolotvrdenie, že písomné odovzdanie a prevzatie diela je irelevantné z hľadiska uplatnenéhonároku   žalobcu   na   doplatenie   ceny   diela,   pretože   dielo   v čase   odovzdania   nepochybnevykazovalo   vady,   teda   nedošlo   k jeho   riadnemu   ukončeniu   v zmysle   §   554   ods.   1Obchodného   zákonníka,   a preto   žalobcovi   nevznikol   nárok   na   doplatenie   ceny   diela.K uvedenému   argumentu   sťažovateľov   ústavný   súd   uvádza,   že   pri   vadnom   plnenía pri prevzatí   diela   objednávateľom   nedochádza   k   zániku   záväzku.   V   prípade,   keďobjednávateľovi nevzniklo právo odstúpiť od zmluvy alebo ho nevyužil, dochádza k zmenezáväzku   na   nároky   vzniknuté   z   vadného   plnenia   (pozri   Oľga   Ovečková   a kolektív:Bratislava: Obchodný zákonník. Komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. IURAEDITION 2008. s. 489). Je nepochybné, že sťažovateľ Ing. Vinár prevzal dielo aj s vadami,preto záväzok žalobcu sa transformoval do nárokov z vád, ktoré si sťažovatelia písomneuplatnili spolu aj s voľbou nároku, ktoré vo veci konajúce súdy aj vo svojich rozhodnutiachzohľadnili.   Skutočnosť,   že   následne   sťažovatelia   zastúpení   v konaní   pred   všeobecnýmisúdmi   advokátom   na   jednotlivých   súdnych   pojednávaniach   postupne   reklamovalia namietali ďalšie vady diela bez ďalšieho ako súčasť ich právnej argumentácie a až v roku2006 procesne relevantným spôsobom uplatnili nárok z vád vo forme protinávrhu, je možnopripísať taktike ich obrany, za ktorej výsledok nesie zodpovednosť ich právny zástupca,preto súdy nepochybili, keď sťažovateľmi uplatnený návrh zamietli z dôvodu premlčania.

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľov týkajúcim sa nedostatku splnomocneniana uzavretie zmluvy o dielo, na dohodu o voľbe práva, ako aj na nedostatok splnomocneniana prevzatie a odovzdanie diela ústavný súd konštatuje, že tieto námietky nemohol brať doúvahy, pretože táto argumentácia nebola uplatnená v konaní pred všeobecnými súdmi a bolapoužitá prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu tieto námietkysťažovateľov ústavný súd vyhodnotil ako neprípustné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu   považujúc   ho   za   arbitrárne,   odmietol   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu, námietka sťažovateľovbola v tomto smere nekonkrétna, vágna. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje,že v postupe krajského súdu nenašiel nič, čo by indikovalo možné porušenie označenýchpráv sťažovateľov, preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľov z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   žeoznačené práva sú právami hmotnej povahy.

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia týchto   označených   práv   napadnutým rozsudkomkrajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súdzásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotnéhocharakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súdbol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmpostupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, alebez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvorilskutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právnenormy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajskéhosúdu   a jeho   napadnutým   rozsudkom   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušeniesvojho základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva podľa   čl.   1   dodatkovéhoprotokolu bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medziprávami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ichmožného porušenia.

4. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva „na súdnu ochranu... podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ napadnutým   postupom   krajského   súdu   a jeho   napadnutýmrozsudkom. Ústavný súd konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy upravuje viacero základnýchpráv a vzhľadom na nedostatok akejkoľvek argumentácie v sťažnosti súvisiacej s citovanýmčlánkom ústavy nie je možné ani zistiť, ktoré konkrétne parciálne základné právo obsiahnutév predmetnom článku mali sťažovatelia na mysli. Inými slovami, sťažovatelia v sťažnostineodôvodnili   namietané   porušenie   označeného   článku   ústavy   a ani   neidentifikovalizákladné   právo   obsiahnuté   v predmetnom   článku   ústavy,   ktoré   malo   byť   postupomkrajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom porušené.

Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje identifikáciu konkrétneho základného právaobsiahnutého v čl. 48 ods. 2 ústavy ani kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa podstatnézákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona oústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti preto odmietol pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015