znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 3/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   AGRO   MX,   s.   r.   o.,   Družstevná   36,   Prešov, a AGRIM, s. r. o., Družstevná 36, Prešov, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Ličákom, Záhradná 19/468, Kapušany, vo veci namietaného porušenia   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 20 Co/31/2012 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť AGRO MX, s. r. o., a AGRIM, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2013 doručená   sťažnosť   AGRO   MX,   s.   r.   o.,   Družstevná   36,   Prešov   (ďalej   len   „sťažovateľ v 1. rade“), a AGRIM, s. r. o., Družstevná 36, Prešov (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, alebo aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   20 Co/31/2012 z 31. januára 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že spoločnosť AGRO MX, s. r. o., je nájomcom pozemkov, ktoré susedia s pozemkami, ktorých je žalobkyňa spoluvlastníčkou. Sťažovateľ v 1. rade dal prenajímané pozemky do podnájmu tretím osobám, ktoré využívajú susediaci pozemok navrhovateľky na prístup s nákladnými vozidlami k nehnuteľnostiam, ktoré majú v podnájme.   Sťažovateľ   v 1.   rade   predmetné   nehnuteľnosti   spolu   s   pozemkom v spoluvlastníctve žalobkyne oplotil, zabezpečuje jeho stráženie a spravuje takto vytvorený areál. Proti sťažovateľom ako žalovaným bolo pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) vedené konanie o zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu neoprávneného užívania   nehnuteľnosti,   ktorá   je   v   spoluvlastníctve   navrhovateľky.   Medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 10 C/20/2011 z 25. novembra 2011 okresný súd určil, že za obdobie od 17. decembra 2008 až do 17. decembra 2010 došlo u sťažovateľa v 1. rade (ktorý bol v uvedenom   konaní   žalovaným   v 1.   rade)   k   bezdôvodnému   obohateniu   a užívaniu nehnuteľnosti nad rozsah jeho podielu na úkor navrhovateľky.

Sťažovateľ v 1. rade sa proti uvedenému rozsudku odvolal. V odvolaní poukazoval najmä na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa neho bez právneho titulu užívajú nehnuteľnosť žalobkyne podnájomcovia, ktorí sa na jej úkor obohacujú a ktorí nie sú účastníci sporu. Neboli teda splnené základné predpoklady na bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného v 1. rade. Namietal tiež nesprávne vymedzenie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou   druhého   subjektu.   Ďalšou   odvolacou   námietkou   sťažovateľa   v 1.   rade   bolo nesprávne   zistenie   skutkového   stavu   a   také   uvádzanie   skutkového   stavu,   ktoré   bolo v rozpore s vykonaným dokazovaním. Niektoré tvrdenia súdu sa podľa neho nezakladajú na pravde a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   sp.   zn.   20   Co/31/2012   rozsudkom z 31. januára 2013 potvrdil medzitýmne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže považoval odvolanie sťažovateľa v 1. rade za neopodstatnené.

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu   ich   ústavných   práv.   Pochybenia   odvolacieho   súdu   podľa   nich   spočívajú v týchto skutočnostiach:

«KSPO odôvodnil svoj rozsudok zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.: 20 Co/31/2012, ktorým potvrdil rozsudok OS PO zo dňa 25. novembra 2011, sp. zn.: 10 C/20/2011 tak, že sa obmedzil na konštatovanie, že „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   medzitýmneho   rozsudku,   na   ktoré v ostatnom odkazuje.“

KSPO   sa   v   rozsudku   nevysporiadal   ani   s   jednou   vyššie   uvedenou   odvolacou námietkou,   hoci   sa   podľa   nášho   názoru   jednalo   o   námietky,   ktoré   poukazovali na nesprávnosť   rozhodnutia   OSPO   v   jeho   podstate   (nesprávne   právne   posúdenie   veci, nezrozumiteľnosť   argumentácia,   nesprávne   vyhodnotené   dôkazy),   t.   j.   jednalo   sa o relevantné námietky vo veci samej a takýmito námietkami sa podľa nášho názoru nemôže odvolací súd vyporiadať tým spôsobom, že poukáže na odôvodnenie prvostupňového súdu, ktorého nesprávnosť je týmito námietkami napádaná.

V skratke bola v odvolaní prakticky napádaná (bližšie viď s. 5 - 11) :

- pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade

- fakt, že neboli splnené základné predpoklady pre bezdôvodné obohatenia zo strany žalovaného v 1. rade

- fakt, že chýba bezprostredná príčinná súvislosť medzi bezdôvodným obohatením a užívaním pozemku bez právneho dôvodu

- fakt, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav

- fakt, že súd v odôvodnení uvádza skutkové zistenia, ktoré sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním t. j. dôkazy poukazujú na opak toho, čo tvrdí súd

-   fakt,   že určité tvrdenia súdu,   o ktoré oprel   svoje   rozhodnutie   sa nekladajú   na pravde a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

Odvolacie námietky majú podstatný charakter: S vyššie uvedenými námietkami (ktoré sú podrobne rozobrané vyššie v dôvodoch odvolania s. 5-11) sa odvolací súd vôbec nezaoberal.

Podľa   nášho   názoru   však   v   okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   odvolacie námietky sťažovateľa signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti obrany sťažovateľa, voči žalobcovi.

Uvedené   námietky   majú   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   podľa   nášho   názoru podstatný   charakter,   a   preto   bolo   z   hľadiska   požiadaviek   tvoriacich   integrálnu   súčasť základného právaj na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1.   dohovoru   nevyhnutné,   aby   sa   krajský   súd   s   nimi v odôvodnení namietaného rozsudku vysporiadal,   t.   j.   zaujal k nim jednoznačný právny záver...

Podľa nášho názoru kľúčové pochybenia krajského súdu spočívajú najmä v tom, že:

a)   Krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   v   napadnutom   rozsudku   nevysporiadal s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   hoci   tieto   majú   podstatný   charakter   (v   skratke: chýbajúca   pasívna   legitimácia   žalovaného   v   1.   rade,   fakt,   že   neboli   splnené   základné predpoklady pre bezdôvodné obohatenia zo strany žalovaného v 1. rade, fakt, že chýba bezprostredná príčinná súvislosť medzi bezdôvodným obohatením a užívaním pozemku bez právneho dôvodu, fakt, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, fakt, že súd v odôvodnení uvádza skutkové zistenia, ktoré sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním t. j. dôkazy poukazujú na opak toho, čo tvrdí súd, fakt, že určité tvrdenia súdu, o ktoré oprel svoje rozhodnutie sa nekladajú na pravde a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní - bližšie viď vyššie s. 5 --11),

b) Napadnutý rozsudok krajského súdu, neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd neaplikoval žiadnu právnu normu. KSPO odôvodnil svoj rozsudok tak, že sa obmedzil na konštatovanie, že „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   medzitýmneho   rozsudku,   na   ktoré   v   ostatnom odkazuje.“   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   tak   nedáva   jasné   a   zrozumiteľné odpovede   na   všetky   zásadné   skutkové   a   právne   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany.

c)   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV.   ÚS   77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý   je   v   súlade   s   ústavou,   čo   je   základným   predpokladom   pre   ústavne   konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

V našom prípade ani OSPO ani KSPO nevykonali výklad právnej normy, ktorú pri rozhodovaní   použili   -   vôbec   sa   nezaoberali   základnými   predpokladmi   bezdôvodného obohatenia   -   nikde   ich   nespomínajú   a   už   vôbec   nikde   neuvádzajú   na   základe   akých skutočností a dôkazov ich majú za naplnené.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1.   Základné právo sťažovateľov v 1., 2.,. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   -   ústavný   zákon   23/1991   Zb.   a   základné   právo   sťažovateľov   v   1.,   2.,   rade na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.: 20 Co/31/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 04. 2013, porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   31.   januára   2013,   sp.   zn.: 20 Co/31/20l2, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 04. 2013, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

V prípade,   ak bude sťažnosti   vyhovené,   sťažovatelia v 1.,   2.   rade navrhujú,   aby ústavný súd vydal toto uznesenie:

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi v 1. rade trovy právneho zastúpenia   vzniknuté   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   vo   výške   spolu   118,52   €, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2 x (51,45 € + 7,81 €) a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi v 2. rade trovy právneho zastúpenia   vzniknuté   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   vo   výške   spolu   118,52   €, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2 x (51,45 € + 7,81 €), a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavnému súdu bolo 19. júla 2013 doručené doplnenie podania, v ktorom právny zástupca sťažovateľov uvádza:

„Dňa 3. júla 2013 mi konateľ žalovaného v 1. a 2. rade Ing. M. oznámil, že sa pri rozhovore so svojim známym dňa 3. 7. 2013 dozvedel, že sudca JUDr. Baran, ktorý o veci rozhodoval na súde 1. stupňa je rovnako ako navrhovateľka rodákom z N. a že býva cca. 500 m od navrhovateľky, že sú prakticky susedia a že sa určite poznajú. Ing. M. ako konateľ žalovaného v 1. a 2. rade trval na tom, aby som túto skutočnosť uviedol v doplnení sťažnosti a aby som namietol zaujatosť sudcu JUDr. Barana pre jeho pomer k navrhovateľke. Na podnet klienta tak činím.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

  Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o tom, že sa odvolací súd nevysporiadal s ich odvolacími námietkami. Podľa nich je možné vysporiadať sa v podstate s nesprávnym rozhodnutím prvostupňového súdu tým spôsobom, že sa poukáže na odôvodnenie súdu, ktorého   nesprávnosť   je   odvolacími   námietkami   napádaná.   Odvolací   súd   nerešpektoval podľa   sťažovateľov   ustanovenie   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“) ani relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Rozsudok krajského súdu tak neobsahuje žiadne odôvodnenie. Sťažovatelia tiež namietajú, že všeobecné súdy nevykonali výklad právnej normy, ktorú pri rozhodovaní použili. Ústavný súd k námietkam sťažovateľov vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Ústavný súd sa vo vzťahu k napadnutému rozsudku zameral najmä na posúdenie skutočnosti, či v posudzovanom prípade boli splnené podmienky na postup   odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd je viazaný čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého práva uvedeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať len v medziach zákonov. Ústavný súd preto musel preskúmať postup   všeobecného   súdu   podľa   príslušnej   právnej   normy,   t. j. Občianskeho   súdneho poriadku.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, podobne judikatúra ESĽP vyjadruje, že právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994).  

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia   bez toho,   aby zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (napr. II. ÚS 44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05).   Povinnosť   odôvodňovať   rozhodnutie   však nemôže   byť   ponímaná   v   takom   zmysle,   že   je   potrebné   vysporiadať   sa   s   každým argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle   v.   Fínsko   (sťažnosť   č.   20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym   vyjadrením   zmyslu   uvedeného   rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Helle v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 OSP.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   zameral na posúdenie   otázky,   či   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   možno   badať   známky prípadného nedostatočného odôvodnenia.

Predmetom sporu medzi sťažovateľom v 1. rade (spoločnosťou AGRO MX, s. r. o.) a žalobkyňou v konaní sp. zn. 10 C/20/2011 bola povinnosť sťažovateľov zaplatiť žalobkyni požadovanú   sumu   s   príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   a   užívania nehnuteľnosti   nad rozsah   podielu. Súd medzitýmnym rozsudkom   z 25.   novembra   2011 rozhodoval najprv o základe nároku, v ktorom konštatoval, že na strane odporcu v 1. rade došlo   v   stanovenom   období   k   bezdôvodnému   obohateniu   a užívaniu   nehnuteľnosti   nad rozsah   jeho   podielu.   Sťažovateľ   v 2.   rade   AGRIM, s. r. o.,   Prešov,   nemal   uložené rozsudkom okresného súdu žiadne povinnosti a účasť tejto spoločnosti v konaní krajský súd vysvetlil   takto: „V tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   navrhovateľka   sa žalobou podanou na prvostupňový súd dňa 17. 12. 2010 domáhala od odporcu v 1. rade zaplatenia žalovanej istiny spolu s príslušenstvom. Potom nemá žiaden relevantný vplyv návrh navrhovateľky o pripustenie vstupu účastníka do konania ako odporcu v 2. rade a prípadné pripustenie zmeny petitu žaloby dňa 25. 11. 2011. Totiž žalobkyňa od podania žaloby sa domáha zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom práve od odporcu v 1. rade, a preto aj pristúpením ďalšieho žalovaného do konania nič nemení na včasnom uplatnení jej práva. Z uvedeného dôvodu sú námietky odvolateľa v tomto smere neopodstatnené.“  

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu   aj v   nadväznosti   na §   219   ods.   2   OSP ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (III. ÚS   264/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   popisuje   vykonané   dokazovanie, v ďalšej   časti   vymedzuje   právnu   stránku   veci   a   cituje   právne   normy,   ktoré   aplikoval na zistený skutkový stav, a napokon uvádza dôvody, ktoré boli relevantné pri rozhodovaní o základe uplatneného nároku:

„Z vykonaného dokazovanie mal súd preukázané, že predmetné pozemky sú v areáli, ktorý spravuje odporca v 1. rade. Táto skutočnosť je zrejmá z výpovede konateľa odporcu v 1. rade, napriek skutočnosti, že budovu v tomto areáli, ako aj niektoré pozemky, vlastní jeho dcéra. Následne sú však uzavreté medzi ňou a odporcom v 1. rade nájomné zmluvy, v zmysle   ktorých   hospodári   s   týmito   nehnuteľnosťami   odporca   v   1.   rade.   Tento   aj zabezpečuje   stráženie   areálu,   ktorý   je   oplotený   a   nie   je   možné   sa   do   neho   dostať   bež súhlasu   vrátnika,   ktorý   plní   pokyny   odporcu   v 1.   rade.   Navrhovateľka   nevyužíva   svoje nehnuteľnosti, ktorých je podielovou   spoluvlastníčkou približne v podiele ½-ice, pričom v týchto nehnuteľnostiach má nepatrný podiel aj   odporca v 1. rade, pričom prebiehajú konania o určenie neplatnosti nadobudnutia podielov v týchto nehnuteľnostiach od iných podielových   spoluvlastníkov   z   dôvodu   neponúknutia   týchto   podielov   podielovým spoluvlastníkom. Reálne tieto nehnuteľnosti sú využívané na podnikateľské účely a to tým spôsobom,   že   cez   ne   prechádzajú   nákladné   motorové   vozidla,   ktoré   vykonávajú podnikateľskú   činnosť   podnájomcov   užívajúcich   nehnuteľnosti   patriace   L.   M.   alebo odporcovi v 1. rade, ktorý im ich prenechal do podnájmu. Z jednaní medzi účastníkmi konania, teda medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade, bolo nepochybné, že medzi nimi nedošlo   k   dohode   ohľadom   užívania   nehnuteľnosti   a   navrhovateľka   vyzvala   odporcu v 1. rade na zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah stanovený jeho podielom. Odporca v 1. rade nadobudol spoluvlastnícky podiel na parc... na základe kúpnej zmluvy z r. 2009 ako aj na parcele... Navrhovateľka uplatnila právo na zaplatenie peňažnej náhrady za obdobie od 17. 12. 2008 do 17. 12. 2010. Z uvedeného je zrejmé, že na začiatku tejto doby odporca v 1. rade nebol podielovým spoluvlastníkom ani jednej z týchto nehnuteľností, preto súd   má za to, že užívanie týchto nehnuteľností do okamihu, kedy odporca v 1. rade sa stal podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností, treba   posúdiť   podľa   ustanovení   OZ   o   bezdôvodnom   obohatení   a   po   nadobudnutí podielového spoluvlastníctva podľa ustanovení OZ o podielovom spoluvlastníctve. V tejto súvislosti   súd   poukazuje   na   to,   že   pokiaľ   doposiaľ   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o žalobách navrhovateľky ohľadom neplatnosti   prevodu podielového spoluvlastníctva,   súd vychádzal zo stavu v čase vyhlásenia tohto rozsudku, teda považoval odporcu v 1. rade za podielového spoluvlastníka týchto nehnuteľností. V danom prípade sa však jedná len o rozdielne právne posúdenie nároku, pričom podstata oboch nárokov je v podstate totožná. Súd má za to, že pokiaľ odporca v 1. rade na základe podnájomných zmlúv prenechal do užívania podnájomníkom iné parcely, na ktoré nie je možné sa dostať inak, len cez parcely navrhovateľky, pričom napriek jej výzve jej neposkytol za to žiadnu náhradu, vzniklo mu bezdôvodné   obohatenie   na   jej   úkor   do   doby,   pokiaľ   nebol   podielovým   spoluvlastníkom týchto nehnuteľností. Po nadobudnutí podielu na týchto nehnuteľnostiach podľa názoru súdu ide o užívame spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah jeho podielového spoluvlastníctva, čím opäť vzniká navrhovateľke právo na zaplatenie finančnej náhrady za takéto užívanie. Súd   považoval   argumenty   odporcu   v   1.   rade   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie za nedôvodné. Bolo nepochybne preukázané, že on spravuje celý areál, ktorý je strážený, tento zamestnanec plní jeho pokyny, iný prístup na nehnuteľnosti neexistuje a pokiaľ on prenechal   na   základe   podnájomnej   zmluvy   tieto   priestory   tretím   osobám,   je   pasívne legitimovaný v tomto konaní. Nemožno rozumne vyžadovať od vlastníka nehnuteľnosti, aby sa akýmkoľvek spôsobom pokúšal zistiť, kto je podnájomníkom v areáli, ktorý spravuje odporca v 1. rade. Týmto dôkazným bremenom nemožno zaťažiť vlastníka, ktorý sa domáha svojich práv odvodených od jeho vlastníckych práv.   Ani skutočnosť,   že fyzicky nebráni odporca   v   1.   rade   navrhovateľke   užívať   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   v   jej   podielovom spoluvlastníctve, nie je vo veci relevantná. Vzhľadom na charakter prevádzky, ktorá je tam vykonávaná – prejazd motorových vozidiel s drevom a polohu nehnuteľnosti je zrejmé, že navrhovateľka   reálne   nemôže   využiť   svoje   vlastnícke   práva   k   týmto,   nehnuteľnostiam na nejaké iné účely, naviac s poukazom na skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú v   oplotenom   a   stráženom   areáli.   Naviac   nákladné   motorové   vozidlá   prechádzajú po viacerých miestach tejto nehnuteľnosti.

Z týchto dôvodov súd považoval za právne dôvodné rozhodnúť tak ako je to uvedené vo výrokovej časti   medzitýmneho rozsudku,   pričom   v konaní   neboli   predložené dôkazy, ktoré   by   preukazovali   akúkoľvek   spojitosť   odporcu   v   2.   rade   s   užívaním   nehnuteľnosti navrhovateľky.

Súd v zmysle § 132 O. s. p, zhodnotil dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na ustanovenie § 3 OZ, t. j. o dobrých mravoch, nakoľko je nepochybné že v danom   prípade   sa   jedná   o   prípad,   ktorý   má   svoje   korene   v   histórii,   kedy poľnohospodárske družstvá postavili svoje areály na pozemkoch, ktoré vlastnícky patrili jednotlivým fyzickým osobám bez ich vyporiadania, následne tieto budovy boli rozpredané bez   vyriešenia   vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnostiam   tak   ako   to   namietal   odporca. Vzhľadom však na skutočnosť, že odporca už v roku 1999 odkúpil predmetnú budovu, súd má za to, že uplynulo dostatočne dlhé časové obdobie na to, aby mohlo dôjsť k reálnemu usporiadaniu   vzťahov   medzi   vlastníkom   budovy   a   vlastníkmi   nehnuteľnosti,   ktoré   sa nachádzajú v tomto areáli. Podľa názoru súdu je v rozpore s ústavnými právami vlastníkov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v tomto areáli to, aby tieto boli užívané len vlastníkom budovy bez poskytnutia reálnej finančnej náhrady týmto osobám. Postavenie navrhovateľky nepochybne sťažené v tomto konaní aj situáciou, ktorú vytvoril konateľ odporcov v 1. a 2. rade a to tým, že jednotlivé nehnuteľnosti v tomto areáli sú vlastnené buď ním ako fyzickou osobou alebo jeho dcérou, prípadne spoločnosťami, ktorých je konateľom a spoločníkom a následne medzi týmito subjektmi sú pouzatvárané zmluvné vzťahy, predmetom ktorých sú tieto nehnuteľnosti, čím reálne majú vlastníci pozemkov v tomto areáli sťaženú možnosť zistenia skutočnosti, kto v konečnom dôsledku užíva tieto nehnuteľnosti. Vzhľadom však k zistenému skutkovému stavu súd má za to, že za túto náhradu zodpovedá odporca v 1. rade, ktorý tým, že ponechal tieto nehnuteľnosti do podnájmu iným osobám, sa v žiadnom prípade nemôže zbaviť zodpovednosti za zaplatenie finančných náhrad navrhovateľke.“  

Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd dostatočne zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy pri posudzovaní základu uplatneného nároku. Jeho spôsob aplikácie ustanovení § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov   o bezdôvodnom   obohatení a spoluvlastníctve   je ústavne konformné,   primárne zohľadňujúce ochranu vlastníckeho práva účastníkov konania. Prvostupňový súd citoval relevantné   právne   normy,   ktoré   na   zistený   skutkový   stav   aplikoval,   a   zodpovedal   aj podstatnú   námietku odporcu v 1. rade o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom okresného súdu plne stotožnil, nebolo podľa názoru ústavného súdu prekážky na využitie postupu podľa § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého sa krajský   súd   obmedzil   len   na   zopakovanie   odôvodnenia   súdu   prvého   stupňa a na skonštatovanie jeho správnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade krajský súd rešpektoval účel   §   219   ods.   2   OSP   a   jeho   postup   nevykazuje   ani   známky   možnej   ústavne neakceptovateľnej   konfrontácie   so   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a s jeho právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú by bolo potrebné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Niet preto dostatočne ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami sťažovateľov.

K námietke zaujatosti uvádzanej v doplnení sťažnosti ústavný súd uvádza, že nie je oprávnený sa ňou zaoberať, keďže rozhodovanie o zaujatosti sudcu všeobecného súdu je primárne   v   právomoci   všeobecných   súdov.   V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmieta z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   vo   veci   zároveň   konštatuje,   že   z   obsahu   podanej   sťažnosti   ani z napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov nie je zrejmý vzťah sťažovateľa v 2. rade k tvrdenému   zásahu   všeobecných   súdov   do   jeho   základných   práv   a   slobôd.   Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti ani bližšie neuviedol svoj právny záujem na podanie návrhu, a keďže je ústavný   súd   viazaný   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   návrhom   na   začatie konania, sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie   (i   základného   práva   na   súdnu   ochranu)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. III. ÚS 198/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014