znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 3/2012-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., H., Č., a akademickej maliarky a sochárky M. T., B., zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8   C   19/2001 po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   III.   ÚS   103/09-39 z 28. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2001 v období   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. III. ÚS 103/09-39 z 28. júla 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. JUDr. Ing. D. Ď. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Nové   Zámky j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   trovy konania   v   sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti akademickej maliarky a sochárky M. T. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bola 2.   augusta 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.,   H.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“), a akademickej   maliarky   a sochárky   M.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“), pre namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2001 a pre namietané porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 26. novembra 2009 v konaní sp. zn. 8 C 19/2001, uznesením Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 29. apríla 2010 v konaní sp. zn.   5   Co   81/2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 12. mája 2011 v konaní sp. zn. 3 Cdo 45/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na základe žaloby podanej okresnému súdu 13. októbra 1997 domáhali proti JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu   Ž.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „žalovaný   v 1. rade“),   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 8 C 146/97, neskôr pod sp. zn. 8 C 19/2001. Okresný súd v neskoršom štádiu konania uznesením č. k. 8 C 19/2001-618 z 27. marca 2008 rozšíril okruh účastníkov na strane žalovaných (žalovaní v 2., 3., 4. a 5. rade).

Postup   okresného   súdu   v označenom   konaní   napadli   sťažovatelia   sťažnosťou podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   doručenou   ústavnému   súdu   9.   marca   2009.   Ústavný   súd nálezom   č.   k.   III.   ÚS   103/09-39   z 28.   júla   2009   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenie ich práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 19/2001 a súčasne prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.   Nález   ústavného   súdu   na   základe   doručenia   účastníkom   konania   nadobudol právoplatnosť 14. augusta 2009.

V období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sťažovateľka v 2. rade podaním z 25. septembra 2009 adresovaným okresnému súdu vzala svoj žalobný návrh späť. Sťažovateľ v 1. rade podaním z 28. septembra 2009 adresovaným okresnému súdu vzal späť svoju žalobu proti žalovanému v 1. rade, ako aj proti žalovaným v 2., 3. a 5. rade. Zároveň navrhol okresnému súdu zmenu žalobného petitu.

Okresný súd na základe uvedených procesných podaní uznesením č. k. 8 C 19/2001-791   z 26.   novembra   2009   konanie   o návrhu   sťažovateľky   v 2.   rade   zastavil   a zastavil aj konanie o návrhu sťažovateľa v 1. rade proti žalovaným v 1., 2., 3. a 5. rade. Tým istým uznesením okresný súd uložil sťažovateľom povinnosť nahradiť jednotlivým žalovaným trovy   konania.   Žalovaným   v 2.   a 5.   rade   okresný   súd   právo   na   náhradu   trov   konania nepriznal.

Sťažovatelia   prvostupňové   uznesenie   okresného   súdu   vo   výrokoch   o povinnosti nahradiť   trovy   konania   žalovaným   napadli   odvolaním,   v ktorom okrem   iného   uviedli, že uznesenie okresného súdu „je vydané predčasne a to preto, lebo súd bol povinný najskôr rozhodnúť o zmenenom návrhu žalobcu zo dňa podania 28.9.2009...“. Následne vo vzťahu k napadnutým výrokom navrhovali aplikáciu § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   81/2010-802   z 29.   apríla   2010   o odvolaní sťažovateľov rozhodol tak, že „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa   uloženia   povinnosti   navrhovateľom   v 1.   a 2.   rade   zaplatiť   odporcom   v 1.   a 3.   rade náhradu trov konania a v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti navrhovateľke v 2. rade zaplatiť odporkyni v 4. rade náhradu trov konania, potvrdzuje“. Dospel pritom k záveru, že „k späťvzatiu návrhu nedošlo pre správanie sa odporcov, keďže nedošlo k splneniu toho, čoho sa návrhom navrhovatelia domáhali, a preto nie je možné pri rozhodovaní o náhrade trov   konania   postupovať   podľa § 146   ods.   2   druhá   veta   OSP“.   Krajský   súd   nezistil ani dôvody na aplikáciu § 150 OSP na prerokovávaný prípad.

Uznesenie   krajského   súdu   i prvostupňové   uznesenie   okresného   súdu   napadli sťažovatelia   dovolaním,   ktorého   prípustnosť   opierali   o   §   239   ods.   2   písm.   a)   OSP a dovolacím dôvodom malo byť nesprávne právne posúdenie veci a porušenie § 94 ods. 3 OSP, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   uznesením   z 12.   mája   2011   v konaní   sp.   zn. 3 Cdo 45/2011 dovolanie sťažovateľov odmietol. Dospel k záveru, že „dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým odvolací súd potvrdil výroku súdu prvého stupňa o náhrade trov.“, pričom „takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O. s. p. zaradené medzi uznesenia, v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. Dovolanie žalobcov by v dôsledku toho mohlo   byť   procesne   prípustné   len   ak   by   v konaní   došlo   k niektorej   z procesných   vád, ktoré sú uvedené v § 237 O. s. p....“. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že sťažovatelia „procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nenamietali; ich existencia v dovolacom konaní nevyšla ani najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia k otázke dĺžky prebiehajúceho konania poukazujúc na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 103/09-39 z 28. júla 2009 uviedli, že okresný súd „nerešpektoval tento nález ÚS a od podania sťažnosti zo dňa 5.3.2009 po dobu 2,5 roka konal nekoncepčne a neefektívne, čím boli spôsobené ďalšie bezdôvodné prieťahy“. Podľa názoru sťažovateľov sa ústavný súd v skoršom náleze zaoberal prieťahmi v postupe   okresného   súdu „nedôsledne,   lebo   tento   spor   nebol   a nieje   sporom   právne a skutkovo mimoriadne náročným vo veci, lebo jeho základ nevyplýva z čias privatizácie jednoducho preto, lebo žalovaný Ž., s. r. o. neexistoval“. Aj pochybenia všeobecných súdov konajúcich v ich veci je možné „charakterizovať ako konania v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy,   teda   konanie   s prieťahmi,   ako   aj   konania   nespravodlivé,   čo   malo   za následok porušenie Čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 3/2012-17 z 17. januára 2012 sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie, a to v časti namietajúcej porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 19/2001 v období po právoplatnosti nálezu ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   103/09-39   z 28.   júla   2009.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľov odmietol.

Ústavný súd 27. januára 2012 vyzval prostredníctvom jeho predsedu okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a na   oznámenie,   či   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti. Predseda okresného súdu 29. februára 2012 ústavný súd informoval, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, avšak vyjadrenie a k sťažnosti a predmetný súdny   spis   bude   možné   zaslať   až   po   jeho   vrátení   z krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval o odvolaní.

Vyjadrenie k vecnej stránke sťažnosti a súdny spis doručil okresný súd ústavnému súdu 30. augusta 2012. Uvádza, že konanie o určenie vlastníckeho práva je spor „náročný na   dokazovanie.   Navrhovatelia   žalovaný   výrok   súdu   v priebehu   konania   menili, k jednotlivým   zmenám   návrhov   sa   zakaždým   odporcovia   písomne   vyjadrovali“.   Priebeh konania   po   14.   auguste   2009   (právoplatnosť   nálezu   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn. III. ÚS 103/09) okresný súd chronologicky rekapituluje:

„Konajúci   sudca...   úpravou   zo   dňa   14.08.2009   určil   termín   pojednávania na 02.10.2009.   Navrhovatelia   faxovým   podaním   doručeným   28.09   a 29.09.2009, ktoré doplnili predložením jeho originálu dňa 01.10.2009 návrh proti odporcom v 1, 2, 3 a 5 rade zobrali späť a okrem toho v tomto podaní zmenili žalovaný výrok súdu. Vzhľadom na uvedené bolo pojednávanie dňa 02.10.2009 odročené s tým, že odporcovia sa k podaniu navrhovateľov   vyjadria   písomne.   Svoje   vyjadrenia   doručili   súdu   postupne   v priebehu mesiaca október 2009, na základe nich súd uznesením 8C 19/01-791 zo dňa 26.11.2009 konanie   o návrhu   navrhovateľky   2   zastavil   a konanie   o návrhu   navrhovateľa   1 voči odporcom 1, 2, 3 a 5 zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania. Voči uvedenému uzneseniu   navrhovatelia   podali   odvolanie   a z toho   dôvodu   bol   spis   úpravou   zo   dňa 22.12.2009   predložený   na   Krajský   súd   Nitra,   ktorý   spis   vrátil   dňa   11.02.2010 ako predčasne   predložený   s tým,   že   odvolanie   nebolo   doručené   ostatným   účastníkom konania.   Po odstránení   vytýkanej   vady   bol   spis   úpravou   zo   dňa   11.03.2010   opätovne predložený   na Krajský   súd   Nitra,   ktorý   uznesením   5Co   81/10-802   zo   dňa   29.04.2010 napadnuté uznesenie potvrdil a spis vrátil tunajšiemu súdu 27.05.2010. Konajúci sudca po doručení   krajského   uznesenia   úpravou   zo   dňa   25.06.2010   určil   vo   veci   termín pojednávania na deň 01.10.2010. Po vydaní termínu pojednávania bolo doručené dovolanie navrhovateľov   dňom   12.07.2010.   Úpravou   zo   dňa   20.07.2010   bol   zrušený   termín pojednávania a spis bol predložený na Najvyšší súd SR, ktorý predmetný spis 09.02.2011 vrátil tunajšiemu súdu ako predčasne predložený vzhľadom na to, že dovolaním napadnuté uznesenie nebolo doručené právnemu zástupcovi odporcov 3 a 4 a okrem toho dovolanie nebolo doručené odporcom 1 – 5. Po odstránení vytýkaného nedostatku bol spis úpravou zo dňa 08.03.2011 opätovne predložený na Najvyšší súd, ktorý uznesením 8Cdo 45/11-826 zo   dňa   12.05.2011   dovolanie   odmietol   a spis   vrátil   tunajšiemu   súdu   17.05.2011. Po doručení predmetného uznesenia úpravou zo dňa 16.06.2011 bol určený vo veci termín pojednávania   na   deň   09.09.2011,   na   ktorom   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   a to   tak, že návrh   zamietol.   Navrhovatelia   podali   voči   rozsudku   v zákonnej   lehote   odvolanie, preto bol spis úpravou zo dňa 22.11.2011 predložený na Krajský súd Nitra. Odvolací súd uznesením   5Co   316/11-854   zo   dňa   31.07.2012   napadnutý   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil na konanie. Vzhľadom na to, že konajúci sudca vo období od 14.08 do 20.08.2012 čerpá riadnu   dovolenku,   po   jeho   návrate   bude   bezodkladne   vo   veci   urobený   procesný   úkon v súlade s odôvodnením druhostupňového rozhodnutia.“

Okresný   súd   je   toho   názoru,   že „v   období   od   14.08.2009   sa   nevyskytli   žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.“ a že v tomto období „zo strany sťažovateľov   neboli   spôsobené   prieťahy   v konaní,   avšak   prieťahy...   v uvedenom   konaní neboli spôsobené ani zo strany súdu, ktorý vykonával jednotlivé úkony promptne a plynule“. Okresný   súd   zdôraznil   časté   zmeny   žalobného   petitu   a okruhu   odporcov   zo   strany sťažovateľov, ktorými bolo poznačené celé konanie. Opätovne vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   3.   septembra   2012   sťažovateľom s možnosťou   zaujať k nemu stanovisko.   Rovnako sťažovateľov požiadal o vyjadrenie sa k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručili 14. septembra 2012 ústavnému súdu svoje stanovisko. Súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a k veci vyjadrujú   nesúhlas   s názorom   okresného   súdu   o náročnosti   konania   o   prerokovávanej určovacej   žalobe,   pretože „o   podobný   určovacích   žalobách   je   množstvo   publikovaných rozhodnutí   –   judikátov   a stanovísk   nie   len   ÚS   SR,   ale   aj   NS   SR.   Základom   celého dlhotrvajúceho sporu je skutočnosť, že súd po podanej žalobe dňa 13.10.1997 nezabezpečil predmet sporu proti scudzovaniu a likvidovaniu (búraním), kedy bol účastníkom konania iba JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty Ž., s.r. o... S. toto pochybenie súdu využil a predmetné nehnuteľnosti odpredal, pričom si nesplnil svoju povinnosť podľa § 101 ods. 1 O.   s.   p.,   aby   pravdivo   informoval   súd,   že   nehnuteľnosti   odpredal   s označením   tých účastníkov, ktorých mal súd pripustiť do konania podľa § 95 ods. 1 s poukazom na § 92 ods. 2 O. s. p... Z uvedeného dôvodu je potom zrejmé, že navrhovatelia museli postupovať podľa § 95 ods. 1 a § 92 ods. 2 O. s. p. a určovať, ktorých účastníkov má súd pripustiť do konania na strane odporcov.“. Sťažovatelia tvrdia aj nesprávnu činnosť okresného súdu, ktorý nevyhovel ich dôkazným návrhom „zásadného významu“ týkajúcim sa nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade. Rovnako poukazujú na opätovné vrátenie spisu vyšším súdom okresnému súdu z dôvodu predčasného predloženia.

Z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   ku   dňu rozhodovania   o sťažnosti   nie   je   predmetné   konanie   právoplatne   skončené   vo   vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade. Pokiaľ však ide o sťažovateľku v 2. rade, okresný súd uznesením č. k. 8 C 19/2001-791 z 26. novembra 2009 konanie o jej návrhu zastavil, a to na základe späťvzatia žaloby. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2010, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

1. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS   355/2012).   Ústavný   súd   preto   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   sa   poskytuje   ochrana   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Ako   už   bolo   uvedené,   okresný   súd   konanie   o návrhu   sťažovateľky   v 2.   rade právoplatne zastavil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Preto v čase jej doručenia už   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   v 2.   rade   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   ani   k porušovaniu   jej   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   okresným   súdom   v žalovanom   konaní   nemohlo   dochádzať.   Ďalšie meritórne posudzovanie ústavne relevantnej príčinnej súvislosti medzi postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 19/2001 a označeným právami sťažovateľky v 2. rade by tak už za žiadnych   okolností   nemohlo   naplniť   účel   konania   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, pretože poskytnutie účinnej ochrany základnému právu sťažovateľky v 2. rade zaručenému čl.   48   ods.   2   ústavy   i jej   právu   zaručenému   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   v preukázaných skutkových   okolnostiach   (právoplatne   zastavenie   konania   okresného   súdu   o jej   návrhu) vylúčené. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v 2. rade nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   pre   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Ústavný   súd   sa pri posudzovaní tohto kritéria nemal dôvod odchýliť od názoru už vysloveného v náleze v skoršej veci sp. zn. III. ÚS 103/09, kde uviedol, že z právneho i skutkového hľadiska možno čiastočne súhlasiť s názorom, že ide o zložitejšiu vec, na čo poukazuje aj okresný súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti.   Na priebeh   konania   mohli   mať   vplyv   aj okolnosti na strane sťažovateľov, ktorí „podávali vo veci množstvo procesných návrhov, okrem toho menili aj okruh účastníkov“, a tiež to, že ich nárok úzko súvisel s ďalšími majetkovými nárokmi, ktoré boli predmetom iných sporov medzi týmito účastníkmi.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   posudzuje   len   úsek   konania po 14. auguste 2009, považuje za potrebné zdôrazniť, že z priebehu a charakteru procesných úkonov   súdu   a účastníkov   konania   v posudzovanej   fáze   nevyplynuli   také   nové   právne a skutkové   okolnosti,   ktoré   by boli spôsobilé   zásadným   spôsobom   ovplyvniť náročnosť okresným súdom prerokovávanej veci. Okresný súd musel reagovať na podanie sťažovateľa v 1. rade obsahujúce čiastočné späťvzatie žaloby a zmenu jej petitu, pričom jeho procesné rozhodnutie (z 26. novembra 2009) vyvolalo podanie opravných prostriedkov (odvolanie, dovolanie),   pri   vybavovaní   ktorých   sa   činnosť   prvostupňového   súdu   sústredí   výlučne na zabezpečenie podkladov na rozhodnutie vyššieho súdu. Po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní okresný súd nariadil pojednávanie, na ktorom neprebehlo žiadne dokazovanie a na   ktorom   vyhlásil   rozhodnutie   vo   veci.   Následne   bolo   proti   meritórnemu   rozsudku podané odvolanie.

Správanie   sťažovateľa   v 1.   rade   ako   druhé   kritérium   významné   pre   posúdenie možného   porušenia   jeho   označených   práv   hodnotí   ústavný   súd   ako   dostatočne   aktívne a súčinnostné. Ústavný súd sa však po preštudovaní súdneho spisu stotožňuje s tvrdením okresného   súdu   o procesných   návrhoch   sťažovateľa   v 1.   rade   (a   napokon   aj   o ním podávaných opravných prostriedkoch), ktoré mali za následok predĺženie konania. V tejto súvislosti   ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že využitie   možností   daných   sťažovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako postup, ktorého dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   V takomto   prípade   však zodpovednosť nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Pokiaľ   ide   o tretie   kritérium   spočívajúce   v postupe   okresného   súdu,   ústavný   súd z vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   okresný   súd   na   jednotlivé   procesné   podania účastníkov   konania   reagoval   dostatočne   rýchlo.   Obdobia   súvislejšej   nečinnosti   sa   teda v postupe okresného súdu po 14. auguste 2009 nevyskytli.

K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však môže dôjsť nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   (II. ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   nepostupoval správne   pri   zabezpečovaní   podkladov   na   rozhodovanie   vyšších   súdov   o podaných opravných prostriedkoch účastníkov konania.

Po   podaní   odvolania   sťažovateľov   proti   uzneseniu   č.   k.   8   C   19/01-791 z 26. novembra   2009   okresný   súd   predložil   22.   decembra   2009   vec   krajskému   súdu na rozhodnutie   o odvolaní.   Krajský   súd   vrátil   11.   februára   2010   spis   okresnému   súdu ako „predčasne   predložený“,   pretože   okresný   súd   nerešpektoval   §   209a   ods.   1   OSP, podľa ktorého ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (procesné prekážky brániace   meritórnemu   prerokovaniu   odvolania,   pozn.),   doručí   súd   prvého   stupňa bezodkladne   odvolanie   ostatným   účastníkom,   a ak odvolanie smeruje   proti   rozhodnutiu vo veci   samej,   vyzve   účastníkov,   aby   sa   k   odvolaniu   vyjadrili.   Okresný   súd   musel po vrátení   spisu   svoje   procesné   pochybenie   napraviť   a až   následne,   11.   marca   2010, predložil vec opätovne krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Rovnako   aj   po   podaní   dovolania   sťažovateľov   proti   odvolaciemu   uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 81/10-802 z 29. apríla 2010 okresný súd predložil 20. júla 2010 spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní. Najvyšší súd však 9. februára 2011 vrátil spis okresnému súdu ako „predčasne predložený, lebo 1/ dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nebolo dosiaľ doručené právnemu zástupcovi žalovaných 3/ a 4/..., takže nie je právoplatné, 2/ dovolanie nebolo doručené žalovaným 1/ až 5/, v dôsledku čoho im nebola vytvorená procesná možnosť vyjadriť sa k tomuto opravnému prostriedku“.

Napokon za nesprávny postup okresného súdu, ktorý zapríčinil spomalenie postupu v žalovanom konaní, treba považovať aj opomenutie okresného súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľa v 1. rade z 28. septembra 2009 na zmenu žalobného petitu (zúženie rozsahu nehnuteľností,   vo   vzťahu   ku   ktorým   navrhoval   určenie   vlastníckeho   práva,   rozšírenie o návrh na vydanie nehnuteľných vecí). Toto pochybenie viedlo k zrušeniu meritórneho rozsudku   okresného   súdu   č. k.   8   C   19/2001-842   z 9. septembra   2011,   a to   uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 316/11-854 z 31. júla 2012. Krajský súd v odôvodnení svojho zrušovacieho   uznesenia   konštatoval,   že „hoci   prvý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   bol zrušený pre viaceré procesné pochybenia, súd prvého stupňa sa v konaní opätovne dopustil procesných   pochybení,   ktoré   viedli   odvolací   súd   k opätovnému   zrušeniu   rozsudku   súdu prvého stupňa a vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom vecne sa návrhom   navrhovateľa   potom   ani   nezaoberal...   Súd   prvého   stupňa   odstráni   procesné pochybenia   a následne   vo   veci   rozhodne...“.   Ústavný   súd   pritom   považuje   za potrebné podotknúť,   že   i samotný   sťažovateľ   v 1.   rade   na konštatovaný   nedostatok   okresný   súd upozorňoval   v odvolaní   podanom   proti   jeho   uzneseniu   č. k.   8   C   19/2001-791 z 26. novembra   2009.   Okresný   súd   sa   v tomto   prípade   rozhodujúcou   mierou   podieľal na spomalení priebehu konania v období od 9. septembra 2011 do 10. augusta 2012, keď mu bol   spis   z krajského   súdu   po   rozhodnutí   o odvolaní   vrátený.   Navyše,   po   zrušujúcom uznesení krajského súdu bude teda povinnosťou okresného súdu v ďalšom priebehu konania odstrániť procesné pochybenie rozhodnutím o návrhu na zmenu petitu žaloby, a až následne bude môcť rozhodnúť v merite, čo spôsobí ďalšie predĺženie konania.

Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   hoci   k predĺženiu   konania   v období po 14. auguste 2009 prispel aj sťažovateľ čiastočným späťvzatím žaloby, podaním návrhu na zmenu žalobného petitu, ako aj podávaním opravných prostriedkov, nesprávny postup okresného   súdu   pri   vybavovaní   týchto   podaní   má   v konečnom   dôsledku   za   následok, že žalované   konanie   stále   nie   je   právoplatne   ukončené.   Využívanie   procesných   práv sťažovateľom   v 1.   rade   teda   viedlo   k predĺženiu   konania,   ak   by   však   na   tieto   podania okresný   súd   reagoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   OSP,   s veľkou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že v merite by už v súčasnosti bolo právoplatne rozhodnuté.

Pri   komplexnom   posúdení   hodnotenej   fázy   konania   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 19/2001 ústavný súd nemohol opomenúť skutočnosť, že porušenie základného práva sťažovateľa v 1. rade zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   v konaní   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   19/2001   už   nálezom   v konaní   sp.   zn. III. ÚS 103/09   bolo   právoplatne   konštatované.   Súčasne   v uvedenom   náleze   ústavný   súd prikázal okresnému súdu postupovať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov.

Na   podklade   všetkých   rekapitulovaných   a hodnotených   zistených   skutočností ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanej fáze konania nerešpektoval dôsledne §   6   OSP,   podľa   ktorého   v   konaní   postupuje   súd   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V úseku konania po 14. auguste 2009 tak   neboli   naplnené   požiadavky   plynúce   zo   základného   práva   sťažovateľa   v 1.   rade na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a z jeho práva na prejednanie veci v primeranej   lehote.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   o porušení   týchto   práv   sťažovateľa v 1. rade (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo   veci konal [podobne aj § 56 ods.   3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde]. Vo veci sp. zn. III. ÚS 103/09 už ústavný súd okresnému súdu autoritatívne adresoval príkaz na konanie bez prieťahov, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci všeobecnými súdmi. Preto nebolo potrebné opätovne prikázať okresnému súdu konať v žalovanom konaní bezprieťahovo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného práva   sťažovateľa   v 1.   rade garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa v 1. rade, jeho správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci opakovane zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľ   v 1.   rade   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 5 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu sumu 1 000 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   v 1.   rade   požadoval   náhradu   trov   konania   v sume   468,95   €,   pričom navrhovanú sumu bližšie nešpecifikoval.

Sťažovateľovi   v 1.   rade   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom   JUDr.   J.   H.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Pokiaľ ide o stanovisko k vyjadreniu okresného   súdu,   ktoré   sťažovateľ   v 1.   rade   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu doručil 14. septembra 2012, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu nepriznal, pretože   predmetné   stanovisko   nevnieslo   do   prípadu   žiadne   rozhodujúce   nové   skutkové okolnosti, prípadne zásadnú novú právnu argumentáciu, ktorá by na posúdenie sťažnosti mala vplyv.

Obidva uznané úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   3   vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 741 € pre úkony v roku 2011), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011 odmenu vo výške 123,50 €. K tejto sume ústavný súd pripočítal režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, a to dvakrát 7,41 €. Trovy právneho   zastúpenia   teda   dosiahli   výšku   261,82   €.   Keďže   advokát   je platiteľom   dane z pridanej hodnoty, priznal mu ústavný súd k tejto sume 20 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   tak   spolu   predstavuje   314,18   € (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012