znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 3/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., N., pre   namietané   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   28   S/4/2007-318 z 13. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 28 S/4/2007-318 z 13. augusta 2009.

Sťažovateľ uviedol, že 3. mája 2004 podal žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia   Správy   katastra   N.   č.  ...   z   18.   novembra   2002.   Týmto   rozhodnutím   bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k pozemku č. p...., záhrady, o výmere... m2 a k stavbe – rodinnému domu súp. č...., postavenému na pozemku č. p...., zastavané plochy, o výmere... m2, všetko v katastrálnom území H., obec N., okres N., zapísané na LV č.... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vklad vlastníckeho práva bol povolený v prospech kupujúcich – manželov I. a M. H. Príslušný správny orgán tak rozhodol na základe návrhu zo 17. októbra 2002 podaného JUDr. J. Š., správcom konkurznej podstaty úpadcu – I., N. (ďalej aj „úpadca“). Krajský súd uznesením č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008 konanie zastavil.

Sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu z 12. júna 2008 odvolaním. Najvyšší súd však uznesením č. k. 28 S/4/2007-318 z 13. augusta 2009 (v ďalšom texte označované aj spisovou značkou najvyššieho súdu ako uznesenie sp. zn. 2 Sžo 343/2009 z 13. augusta 2009) odvolanie zamietol a prvostupňové uznesenie krajského súdu č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008 potvrdil. Najvyšší súd v označenom uznesení z 13. augusta 2009 uviedol, že   krajský   súd   rozhodol   správne,   keď   zastavil   konanie   s   poukazom   na   §   250d   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože žalobu podala neoprávnená osoba.

Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   343/2009   z   13.   augusta   2009   bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10 C 162/99-12 z 20. mája 1999, právoplatným od 16. júla 1999, bolo počas trvania   manželstva   zrušené   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov,   sťažovateľa   a jeho manželky I. Š. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „konkurzný súd“) č. k. 8 K/279/00-64 z 19. decembra 2001 bol na majetok manželky sťažovateľa, ktorá podnikala pod obchodným menom I., vyhlásený konkurz. V zmysle § 26 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom v tom čase (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“)   malo   dôjsť   k   vyporiadaniu   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   pričom správca konkurznej podstaty bol oprávnený konať namiesto úpadcu, vrátane podania návrhu na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   súdom.   Správca   konkurznej podstaty   si   túto   povinnosť   nesplnil.   Namiesto   toho   zahrnul   do   konkurznej   podstaty nehnuteľnosti   patriace   pôvodne   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   sťažovateľa   a   jeho manželky   v   celku.   Pretože   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho manželky nebol podaný a nedošlo ani k dohode o jeho vyporiadaní, uplynutím   lehoty   troch   rokov   –   16.   júla   2002,   na   základe   §   149   ods.   3   Občianskeho zákonníka   nadobudli   sťažovateľ   a   jeho   manželka   (úpadca   v   konkurznom   konaní) nehnuteľnosti   do   podielového   spoluvlastníctva   s   rovnakou   výškou   spoluvlastníckych podielov (1/2). Konkurzný súd opatrením č. k. 8 K/279/00-160 z 25. septembra 2002 udelil správcovi konkurznej podstaty súhlas, aby v rámci speňažovania majetku patriaceho do konkurznej podstaty predal nehnuteľnosti úpadcu. Správca konkurznej podstaty previedol predmetné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo 14. októbra 2002 v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcich, manželov I. a M. H., napriek tomu, že boli v čase prevodu v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky. Správca konkurznej podstaty tak previedol   vlastníctvo   spoluvlastníckeho   podielu   sťažovateľa   k   predmetným nehnuteľnostiam, pričom tento spoluvlastnícky podiel sťažovateľa nepatril do konkurznej podstaty.   Rozhodnutie   Správy   katastra   N.   z   18.   novembra   2002   o   povolení   vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo 14. októbra 2002 tak bolo nezákonné, rovnako ako postup správcu konkurznej podstaty v rámci konkurzu na majetok úpadcu (manželky sťažovateľa). Sťažovateľ preto napadol označené rozhodnutie Správy katastra N. z 18. novembra 2002 žalobou podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku namietajúc uvedené   skutočnosti   pred   správnym   súdom.   Krajský   súd   a   najvyšší   súd   (v   rámci odvolacieho   konania)   sa   však   s   argumentáciou   sťažovateľa   nevysporiadali   ústavne akceptovateľným   spôsobom,   naopak,   konanie   zastavili   s   tým,   že   sťažovateľ   nebol účastníkom   konania   o   povolení   vkladu   pred   orgánom   správy   katastra,   nemohol   preto rozhodnutie príslušnej správy katastra napadnúť správnou žalobou.

Na základe   uvedených skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a jej prerokovaní vo veci samej rozhodol nálezom tohto znenia: „Krajský súd v Nitre vydaním uznesenia č. k. 28 S/4/2007 – 286 zo dňa 12. 06. 2008 porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vydaním uznesenia č. k. 28 S/4/2007 – 318 zo dňa 13. 08. 2009 porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre č. k. 28 S/4/2007 – 286 zo dňa 12. 06. 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 28 S/4/2007 – 318 zo dňa 13. 08. 2009 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Nitre   sú   povinní   zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 1 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania Správy katastra N. v predmetnej veci (ďalej len „zákon č. 162/1995 Z. z.“) kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve   zodpovedajúcom   vecnému   bremenu   a   o   predkupnom   práve,   ak   má   mať   účinky vecného práva, a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej päť rokov (ďalej len „právo k nehnuteľnosti“).

Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. v katastrálnom konaní sa postupuje podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, ak tento zákon alebo iný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 ods.   1 zákona č.   162/1995 Z.   z. práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.

Podľa § 29 zákona č. 162/1995 Z. z. vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra.

Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. účastníkom konania o povolení vkladu je účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti (ďalej len „účastník konania“).

Podľa § 30 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   správa   katastra   preskúma   platnosť zmluvy, a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.Podľa   § 31 ods.   2 zákona č.   162/1995 Z.   z. pri   rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Podľa § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. ak sú podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.

Podľa § 31 ods. 6 zákona č. 162/1995 Z. z. rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda právoplatnosť   dňom   jeho   vyznačenia.   Proti   rozhodnutiu,   ktorým   sa   vklad   povoľuje, nemožno podať opravný prostriedok.

Podľa   §   31   ods.   7   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   správa   katastra   doručí   zmluvu   s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu všetkým účastníkom konania.

Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii   rozhodovať,   či   sú   splnené   podmienky   na   povolenie   zápisu   práv   k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu účastníka konania. V priebehu vkladového   konania   správa   katastra   ako   správny   orgán   posudzuje   podstatné   náležitosti príslušného   zmluvného   typu,   a   to   z   hľadiska   kritérií,   ktoré   sú   príkladmo   uvedené   v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. Znamená to, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe   predložených   písomných   podkladov   posudzuje   komplexne   skutkové   a   právne skutočnosti (podmienky vkladu podľa § 31 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 162/1995 Z. z.), ktoré by mohli   mať   vplyv   na   povolenie   vkladu.   Výsledkom   tohto   rozhodovacieho   procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.

Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   3.   mája   2004   domáhal   preskúmania   rozhodnutia Správy katastra N. č.... z 18. novembra 2002 o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam namietajúc porušenie § 31 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. správnym orgánom,   ktorý   neskúmal náležite   oprávnenie prevodcu   – správcu   konkurznej   podstaty, nakladať   s   dotknutými   nehnuteľnosťami.   Sťažovateľ   pritom   vychádzal   zo   zákonnej povinnosti správy katastra prihliadnuť na všetky skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu (§ 31 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.), a v tomto kontexte rozhodnúť na základe dostatočne a spoľahlivo zisteného stavu veci [§ 3 ods. 4 a § 46   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)].

Krajský súd však uznesením č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008 nerozhodol vo veci meritórne   (zamietnutím   žaloby   alebo   zrušením   preskúmavaného   rozhodnutia   správneho orgánu),   ale   konanie   zastavil   v   zmysle   §   250d   ods.   3   OSP   v   spojení   s   §   103   OSP konštatujúc, že sťažovateľ v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. „... nemal byť a nebol účastníkom správneho konania, a preto podľa § 250 ods. 2 veta druhá O. s. p. nie je osobou oprávnenou na podanie žaloby. Navyše je potrebné uviesť s poukazom na uvedené, že žaloba nemohla byť podaná v zákonnej lehote (§ 250b O. s. p.), keďže žaloba bola podaná dňa 3. 5. 2004 a rozhodnutie správneho orgánu je zo dňa 18. 11. 2002, ktoré žalobcovi   z   dôvodov   uvedených   vyššie   doručované   nebolo,   nakoľko   nešlo   o   situáciu uvedenú v ust. § 250b ods. 2 O. s. p.“. Najvyšší súd sa v rámci odvolacieho konania s názorom krajského súdu stotožnil (krajský súd uznesením č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008 rozhodol v zmysle § 226 OSP v intenciách právneho názoru vysloveného v skoršom zrušujúcom   uznesení   najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci   sp.   zn.   2   Sžo   148/2007-269 z 26. marca   2008).   V   sťažovateľom   napádanom   uznesení   sp.   zn.   2   Sžo   343/2009   z 13. augusta   2009   najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   konštatoval: „V   uvedenej   právnej   veci Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že Krajský súd v Nitre správne rozhodol, keď konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 250d ods. 3 OSP, pretože žalobu podala neoprávnená osoba....

V tejto súvislosti pokiaľ sa jedná o námietky žalobcu uvedené v odvolaní... odvolací súd opakovane udáva, že žalobca nemohol byť účastníkom súdneho konania, nakoľko nebol účastníkom   správneho   konania   o   povolení   vkladu   do   katastra   nehnuteľností.   Pokiaľ   sa jedná o namietané porušenie ustanovenia § 250 ods. 1 veta druhá OSP, podľa ktorého súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho   rozhodnutia   dotknuté,   sa   o   daný   prípad jednoznačne nejedná, nakoľko z citovaného ustanovenia vyplýva, že musí ísť o účastníka správneho konania.

Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu, že v prípade vkladového konania má správny orgán pri posudzovaní okruhu účastníkov konania postupovať v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení odvolací súd udáva, že   katastrálne   konanie   je   osobitne   upravené   vo   štvrtej   časti   katastrálneho   zákona (ustanovenia §§ 22 – 64). Vzťah k správnemu poriadku je vyjadrený v ustanovení § 22 ods. 4 katastrálneho zákona (v katastrálnom konaní sa postupuje podľa všeobecných predpisov o   správnom   konaní,   ak   tento   zákon   alebo   iný   zákon   neustanovuje   inak)   a   §   1   ods.   1 Správneho poriadku (tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak).

Z uvedeného vyplýva, že vzťah medzi Správnym poriadkom a katastrálnym zákonom je   postavený   na   báze   všeobecný   –   osobitný   právny   predpis,   kde   všeobecným   právnym predpisom   je   Správny   poriadok   a   osobitným,   resp.   špeciálnym   právnym   predpisom   je katastrálny zákon. Preto sa tu uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenia).

Katastrálny   zákon   v   ustanovení   §   30   ods.   1   obsahuje   špeciálnu   úpravu   okruhu účastníkov   v katastrálnom   konaní   –   účastníkom   konania   o   povolení   vkladu   je   účastník právneho   úkonu,   na   ktorého   základe   má   vzniknúť,   zmeniť   sa   alebo   zaniknúť   právo   k nehnuteľnosti.   Z   tohoto   dôvodu   sa   nepožijú   ustanovenia   §   14   Správneho   poriadku definujúce účastníkov správneho konania vo všeobecnosti.

Účastníkmi katastrálneho konania v predmetnej veci boli účastníci právneho úkonu, t. j. kúpnej zmluvy – správca konkurznej podstaty JUDr. Š. a I. a M. H. Odporca preto správne postupoval v súlade s katastrálnym zákonom, keď v katastrálnom konaní konal len s uvedenými účastníkmi a nie s manželom úpadkyne... ktorý nebol účastníkom právneho úkonu, t. j. kúpnej zmluvy. “

V zmysle § 250 ods. 1 a 2 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu   uznesením   priberie   do   konania   účastníka   správneho   konania,   ktorého   práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Žalobcom je fyzická alebo   právnická   osoba,   ktorá   o   sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu   ukrátená   na   svojich   právach.   Podať   žalobu môže   aj   fyzická   alebo právnická   osoba,   s   ktorou   sa   v   správnom   konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Krajský súd a najvyšší súd aplikovali v sťažovateľovom prípade ustanovenie § 250d OSP   vychádzajúc   z   právneho   názoru,   že   výslovná   osobitná   právna   úprava   okruhu účastníkov   vkladového   konania   obsiahnutá   v   §   30   ods.   1   zákona   č.   162/1995   Z.   z. (účastníkom konania o povolení vkladu je účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti) vylučuje vzhľadom na § 22 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. (v katastrálnom konaní sa postupuje podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, ak tento zákon alebo iný zákon neustanovuje inak) uplatnenie všeobecnej úpravy účastníctva v správnom konaní v zmysle § 14 Správneho poriadku a s ohľadom na znenie § 250 OSP neumožňovala sťažovateľovi napadnúť rozhodnutie Správy katastra N. č.... z 18. novembra 2002 o povolení vkladu žalobou v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Uvedený výklad a použitie právnych predpisov najvyšším súdom (rozhodujúcim v poslednom stupni) by bolo možné kvalifikovať ako arbitrárny, ak by zjavne popieral účel a zmysel   právnej   úpravy   katastrálneho   konania   a   zároveň   by   mal   za   následok   odňatie možnosti   sťažovateľa,   ktorý   namietal   porušenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam dotknutým   prevodom,   domáhať   sa   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   pred   súdom. V posudzovanej veci však nejde o takýto prípad.

Správe   katastra   N.   bola   spolu   s   návrhom   na   povolenie   vkladu   k   dotknutým nehnuteľnostiam   predložená   kúpna   zmluva   zo   14.   októbra   2002   medzi   správcom konkurznej podstaty a nadobúdateľmi, z obsahu ktorej je zrejmé, že správca konkurznej podstaty zaradil do súpisu podstaty dotknuté nehnuteľnosti v celku odvolávajúc sa na § 14 ods.   1   písm.   k)   zákona   č.   328/1991   Zb.   Zároveň   bolo   označenému   správnemu   orgánu predložené opatrenie konkurzného súdu č. k. 8 K/279/00-160 z 25. septembra 2002, ktorým: „Súd vyslovuje súhlas s tým, aby správca konkurznej podstaty... predal nehnuteľný majetok úpadcu zapísaný na LV č...., k. ú. H. a to rodinný dom s. č.... nachádzajúci sa na parc. č.... o výmere... m2, druh zastavané plochy a záhrada parc. č.... o výmere... m2 priamym predajom, ktorý sa uskutoční za týchto podmienok...“. Podstatou sporu v danom prípade je sťažovateľova   argumentácia,   že   správca   konkurznej   podstaty   previedol   predmetné nehnuteľnosti   kúpnou   zmluvou   zo   14.   októbra   2002   v   celosti   do   bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcich, manželov I. a M. H., napriek tomu, že boli v čase prevodu v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky. Správca konkurznej podstaty tak previedol   vlastníctvo   spoluvlastníckeho   podielu   sťažovateľa   k   predmetným nehnuteľnostiam, pričom tento spoluvlastnícky podiel sťažovateľa nepatril do konkurznej podstaty.

Prerokovávanie   a   rozhodovanie   sporov   týkajúcich   sa   vlastníckeho   práva   patrí   vo všeobecnosti   do   právomoci   súdov,   a nie do   právomoci   správnych   orgánov. Vlastník sa ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   môže   domáhať   napríklad   žalobou   o   vydanie   veci, zapieracou žalobou alebo žalobou o určenie vlastníckeho práva.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   jemu   patrí   spoluvlastnícky   podiel   na   dotknutých nehnuteľnostiach, ktorý nemal byť zahrnutý do konkurznej podstaty, mohol a mal uplatniť svoje základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) podaním žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. V odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ pripúšťa, že mal vedomosť o súpise (§ 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb.) tvrdiac, že „po celú dobu trvania konkurzného konania i následnej písomnej a ústnej komunikácie so súdom dobromyseľne vychádzal z toho, že aj keď   boli   predmetné   nehnuteľnosti   zahrnuté   do   súpisu   majetku   podstaty,   ide   výlučne   o nehnuteľnosti patriace do vlastníctva úpadcu“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základné právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim zo všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Fyzické osoby a právnické osoby, ktoré sa mienia o súdnu ochranu uchádzať, tak musia urobiť spôsobom a za podmienok ustanovených zákonom (zákonom ustanoveným postupom) a musia počítať s tým, že uvedené zákonné podmienky budú aj v ich prípade aplikované.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva   požiadavka   rešpektovania   zásady „iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“ („práva sú dané v prospech bdelých, a nie spiacich, t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“), ako aj zásady „ingoratia iuris cuique nocet“ („neznalosť práva neospravedlňuje“), takže nevyužitie právneho prostriedku ochrany vlastníckeho práva, o ktorom má právomoc rozhodovať všeobecný súd v súlade s čl. 142 ods.   1   ústavy,   nemožno   nahrádzať   právomocou   orgánov   správy   katastra   nehnuteľností, a napokon   ani   právomocou   ústavného   súdu   rozhodovať   o   porušení   základných   práv   a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z citovaných ústavných kritérií dospel ústavný súd k názoru, že závery najvyššieho   súdu   v   sťažovateľom   napádanom   uznesení   z   13.   augusta   2009   možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Výklad a použitie právnych predpisov najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 2 Sžo 343/2009 z 13. augusta 2009 nemohol mať za následok odňatie možnosti sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva pred súdom. Ústavný súd sa nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľovými základnými právami na ochranu vlastníctva (čl. 20 ods. 1 ústavy) a na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). Ústavný súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde v časti týkajúcej sa uznesenia najvyššieho súdu z 13. augusta 2009 č. k. 28 S/4/2007-318 (resp. sp. zn. 2 Sžo 343/2009) ako zjavne neopodstatnenú.

V časti, v rámci ktorej namietal sťažovateľ porušenie svojich základných práv na ochranu   vlastníctva   (čl.   20   ods.   1   ústavy)   a   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy) uznesením krajského súdu č. k. 28 S/4/2007-286 z 12. júna 2008, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy), keďže vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv   domáhať prostredníctvom   odvolania   (§   250d   ods.   3   OSP)   pred   najvyšším   súdom, čo sťažovateľ napokon aj urobil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010