znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 3/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Jána   Auxta o prijatej   sťažnosti   Ing.   M.   J.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   C.,   T., vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 185/06 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 185/06 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing. M. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   M.   J.   trovy   konania v sume 265,91 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 3/09-7   zo   14.   januára   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 185/06.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   je   žalovaným   účastníkom   konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 76/97, a to na základe žaloby zo 7. januára 1997. Rozsudkom z 21. júna 2005 ho okresný súd zaviazal   k povinnosti   uhradiť   žalobcovi   sumu   116   467   Sk   spolu   s príslušenstvom. Sťažovateľ sa 18. apríla 2006 proti tomuto rozsudku odvolal. Krajský súd ako súd odvolací mu 5. decembra 2006 doručil výzvu na úhradu súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ vzápätí uhradil.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   od   uvedenej   doby   je   krajský   súd   nečinný a o podanom   odvolaní   dosiaľ   nerozhodol.   Sťažovateľ   argumentuje   skutkovou   a právnou nenáročnosťou   predmetu vedeného konania a v doterajšom   postupe krajského súdu   vidí porušenie   svojho   základného   práva   garantovaného   ústavou,   ako   aj   porušenie   práva zaručeného dohovorom.

Sťažovateľ tiež uvádza, že doterajší priebeh konania sa snažil urýchliť žiadosťami o určenie termínu pojednávania (zo 16. mája 2007 a z 26. marca 2008), a keďže tieto ostali bez odozvy, adresoval krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní z 25. apríla 2008, ktorú predsedníčka krajského súdu kvalifikovala ako dôvodnú.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti na ďalšie   konanie   v náleze   vyslovil,   že   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 185/06 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania.

Predsedníčka   krajského   súdu   v liste   sp.   zn.   Spr.   3077/2009   z 23.   februára   2009 doručenom 23. februára 2009 poukázala na okolnosti týkajúce sa pracovnej zaťaženosti zákonnej sudkyne spôsobenej vysokým počtom pridelených vecí. V liste zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho prerokovania veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   krajského   súdu   v   liste doručenom ústavnému súdu 12. marca 2009, v ktorom   vyjadril   názor, že ani okolnosti pracovnej   zaťaženosti   zákonného   sudcu,   na   ktoré   krajský   súd   vo   svojom   stanovisku poukázal,   nie   sú   dôvodom   na   vylúčenie   zodpovednosti   krajského   súdu   za   spôsobené prieťahy   v konaní.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol: „Základné   ústavné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako i základné ľudské právo na prejednanie veci v primeranej lehote vzhľadom na svoj fundamentálny význam v právnom systéme majú objektívnu   povahu,   a preto   ani   uvedené   subjektívne   (a   možno   ľudsky pochopiteľné) prekážky nemôžu odôvodniť odopretie ochrany týchto práv a nezbavujú súd zodpovednosti za ich porušenie.“ V podaní doručenom ústavnému súdu 17. marca 2009 vyjadril sťažovateľ svoj súhlas s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 76/97 z 21. júna 2005 o podanej žalobe tak, že sťažovateľa zaviazal žalobcovi zaplatiť istinu s príslušenstvom.

Sťažovateľ podal 19. apríla 2006 proti rozsudku odvolanie.Okresný   súd   25.   apríla   2006   predložil   spisový   materiál   s podaným   opravným prostriedkom krajskému súdu.

Krajský   súd   vyzval   7.   decembra   2006   sťažovateľa   na úhradu   súdneho   poplatku za podané odvolanie. Sťažovateľ súdny poplatok uhradil 8. decembra 2006.

Krajský súd vyzval 18. januára 2007 právneho zástupcu žalobcu, aby sa vyjadril k podanému   odvolaniu.   Žalobca   predložil   krajskému   súdu   svoje   vyjadrenie   25.   januára 2007.Sťažovateľ   požiadal   21. mája 2007   krajský   súd   o   určenie   termínu   pojednávania, žiadosť zopakoval 28. marca 2008.

Krajský   súd   rozhodol   uznesením   z   12. februára 2009   o   podanom   odvolaní   tak, že prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný   súd   považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o náhradu škody z titulu porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o dielo. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že predmetnú vec nemožno hodnotiť ako skutkovo či právne zložitú, čo ústavný   súd   konštatoval   už   vo   svojom   predchádzajúcom   súvisiacom   náleze sp. zn. I. ÚS 247/05 z 15.   februára 2006. Napokon krajský súd k preskúmaniu skutkovej stránky   prerokovávanej   veci   ani   nepristúpil,   pretože   prvostupňový   rozsudok   zrušil   len z dôvodu formálnoprávnych nedostatkov týkajúcich sa odôvodnenia rozsudku.

2. Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisového   materiálu   zistil,   že   sťažovateľ   uhradil poplatok   za   podané odvolanie   až na výzvu   súdu,   a to   napriek   tomu,   že tento   poplatok je splatný   podaním   odvolania.   Omeškaním   s platením   súdneho   poplatku   trvajúcim od podania odvolania (18. apríla 2006) až do jeho zaplatenia (8. decembra 2006) sťažovateľ nepochybne   prispel   k celkovej   dĺžke   posudzovaného   konania.   Na   tom   nič   nemení, že sťažovateľ   rešpektoval   výzvu   krajského   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a bezprostredne   po   jej   doručení   tento   poplatok   uhradil.   Túto   skutočnosť   ústavný   súd zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup krajského súdu.

Konanie   krajského   súdu   vykazuje   obdobia   súvislej   nečinnosti,   keď   krajský   súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ide o nečinnosť v celkovom trvaní 7 mesiacov v období od 25. apríla 2006 (keď bol spisový   materiál   spolu   s opravným   prostriedkom   predložený   krajskému   súdu) do 7. decembra 2006 (keď krajský súd vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku).

Krajský   súd bol viac ako   24   mesiacov   nečinný aj v období   od   25. januára 2007 (keď bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalobcu   k   podanému   odvolaniu) do 12. februára 2009 (keď krajský súd vydal uznesenie o zrušení rozsudku).

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky krajského súdu, ktorá poukázala na pracovnú zaťaženosť zákonného sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu krajského súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu neakceptoval.

Vzhľadom na uvedené obdobia súvislej nečinnosti krajského súdu súhrnne trvajúce dva roky a sedem mesiacov nemožno dobu posudzovaného odvolacieho konania trvajúceho dva roky a osem mesiacov považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Ústavný súd časti návrhu sťažovateľa na prikázanie konať krajskému súdu v konaní sp. zn.   3 Co 185/06   nevyhovel,   pretože   medzičasom   bolo   o odvolaní   sťažovateľa rozhodnuté a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedená skutočnosť však nezbavuje   krajský   súd   v budúcnosti   v možnom   prípade   druhostupňového   konania postupovať   pri   prerokovávaní   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   povinnosti vyplývajúcej z čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 40 000 Sk, ktoré odôvodnil takto: „Mnou požadovaná suma odškodného 40 000,- Sk je podľa môjho názoru primeraným vyjadrením odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie mojich   základných   práv,   a to   ako   z hľadiska   trvania   samotného   poruchového   stavu, tak i z hľadiska   rozhodovacej   praxe   Ústavného   súdu   SR   pri   rozhodovaní   o odškodnení za prieťahy (cca. 20 000,- Sk za rok prieťahov).“

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa, ale zároveň ústavný súd, vychádzajúc zo zásady „bdelému   patrí   právo“,   prihliadol   tiež   na   oneskorené   zaplatenie   súdneho   poplatku sťažovateľom.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom za tri úkony právnej služby, ktoré vyčíslil sumou 412,11 €.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2007,   ktorá   predstavovala sumu 19 056 Sk (632,54 €), a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena v sume 3 176 Sk (105,42 €), k tomu tiež režijný paušál 190 Sk (6,31 €). Za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) prislúcha advokátovi odmena 210,84 € a 2 x 6,31 € režijný paušál, teda 223,46 €, spolu s DPH v sadzbe 19 % (t. j. 42,45 €) v celkovej sume 265,91 €. Za tretí úkon - stanovisko k vyjadreniu krajského súdu doručené ústavnému súdu 12. marca 2009 - ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, pretože tento úkon nepovažoval za taký, ktorý by zásadnejším spôsobom prispel k objasneniu veci.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 265,91 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009