znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 3/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. januára 2007 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika a Ing. F. Z., P., obaja zastúpení advokátom JUDr. M. M., K., ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 60/92 z 30. septembra 2005, rozsudkom Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   Co   441/05   z 11.   apríla   2006   a konaním,   ktoré   im predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z. a Ing. F. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2006 doručená sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika a Ing. F. Z., P. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja zastúpení advokátom JUDr. M. M., K., ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 60/92 z 30. septembra 2005, rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Co   441/05 z 11. apríla 2006 a konaním, ktoré im predchádzalo.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 27. februára 1992 podali okresnému súdu žalobu na   ochranu   svojich   práv   vyplývajúcich   z ich   vlastníctva   k pozemku   parcelné   číslo   293 v katastrálnom území P., zdedenému po ich otcovi. V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 60/92 žiadali o odstránenie cudzej garáže z ich pozemku v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka. V ďalšom priebehu konania sťažovatelia súhlasili, aby táto garáž bola podľa § 135c ods. 2 citovaného zákona prípadne prikázaná do ich vlastníctva. Sťažovatelia v tejto súvislosti zmenili so súhlasom okresného súdu návrh na začatie konania tak, že žiadali, aby okresný súd prikázal do ich vlastníctva predmetnú garáž alebo aby alternatívne rozhodol o odstránení tejto garáže.

Okresný súd na návrh sťažovateľov pripustil, aby do konania na strane žalovanej [spoločnosť P., a. s., P. (ďalej aj „žalovaná v 1. rade“)] vstúpili žalovaní RSDr. Š. O., V. (ďalej aj „žalovaný v 2. rade“), Ing. M. B., P. (ďalej aj „žalovaný v 3. rade“) a Ing. P. T., P. (ďalej aj „žalovaný v 4. rade“). Podľa záverov všeobecných súdov žalovaný v 1. rade stratil postavenie pasívne legitimovaného účastníka konania v prospech žalovaných v 2. až 4. rade, ktorí sa stali počas konania vlastníkmi predmetnej garáže.

Sťažovatelia zdôraznili, že ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 242/04-35 zo 17. marca 2005 už rozhodol o porušení ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   okresným   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 a prikázal mu konať v ňom bez zbytočných prieťahov.

Hoci   okresný   súd   v právnej   veci   sťažovateľov   nakoniec   30.   septembra   2005 rozhodol,   sťažovatelia   namietali,   že   o ich   žalobe bolo   rozhodnuté   len   voči   žalovanému v 1. rade a nie aj žalovaným v 2. až 4. rade, namietali aj tú časť, v ktorej súd rozhodol o zriadení vecného bremena za náhradu (v prospech vlastníka objektu garáže) napriek tomu, že táto skutočnosť nebola predmetom konania.

O odvolaní   podanom   sťažovateľmi   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovatelia   podali   dovolanie.   Jeho prípustnosť   odôvodňovali   ustanovením   §   237   písm.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), pretože súdy rozhodli o zriadení vecného bremena za náhradu bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zriadenie vecného bremena, hoci bol podľa zákona potrebný. O tomto dovolaní nebolo ešte rozhodnuté.

Sťažovatelia tvrdia, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 60/92 z 30. septembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006 došlo k opakovanému porušeniu ich základného práva, aby sa predmetná vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a aby   ich   záležitosť   bola   v primeranej   lehote   prejednaná   súdom. V tejto súvislosti namietajú, že o ich žalobe podanej 27. februára 1992 okresnému súdu nebolo   vo   vzťahu   k žalovanému   vlastníkovi   „načierno“   postavenej   garáže   dodnes právoplatne   rozhodnuté   (vo   vzťahu   ku   všetkým   účastníkom   konania,   voči   ktorým   si sťažovatelia ochranu svojich práv na súde uplatnili) aj napriek tomu, že došlo k vydaniu záverečných rozsudkov v tejto veci. Argumentujúc tým, že po spravodlivom vypočutí súd rozhoduje o právach žalobcu voči všetkým účastníkom konania, voči ktorým si žalobca ochranu   svojich   práv   na   súde   uplatnil,   sťažovatelia   tvrdia,   že   súdy   tak   nepostupovali a uvedenými   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu   došlo   k porušeniu   ich   práva na rovnosť pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 paktu.

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť pred súdom   podľa   čl.   14   ods.   1   paktu   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   60/92 z 30. septembra 2005, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006 a konaním,   ktoré   im   predchádzalo,   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie na rozhodnutie o žalobe voči všetkým účastníkom konania 9 C 60/92, priznal im primerané finančné   zadosťučinenie   každému   v sume   80   000   Sk,   ktoré   je   im   povinný   vyplatiť z polovice okresný súd a z polovice krajský súd a náhradu trov právneho zastúpenia v zatiaľ nevyčíslenej sume.

Sťažovatelia pritom sú toho názoru, že ich návrh sa netýka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, lebo táto sťažnosť sa týka rozhodnutí všeobecných súdov v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 242/04-35 zo 17. marca 2005.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie veci   v primeranej   lehote,   preto v obsahu týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu (...).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označili   sťažovatelia,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Predmetom   sťažnosti   je   opätovne   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 a krajský súd v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   441/05   o návrhu   sťažovateľov   na prikázanie   garáže postavenej na pozemku parc. č. 293 v katastrálnom území P., a to v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 242/04-35 zo 17. marca 2005.

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej (teda len   postup   a rozhodovanie   okresného   súdu   a krajského   súdu   v dobe   po   vydaní   nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 242/04-35 zo 17. marca 2005).

Ústavný   súd   predmetným   nálezom   rozhodol,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 porušil základné právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom priznal primerané finančné zadosťučinenie každému zvlášť v sume 20 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Predmetný nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 20. apríla 2005.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS   242/04 všeobecné súdy   skončili konania záverečnými rozsudkami, ktorými rozhodli o ich žalobe len proti žalovanému v 1. rade bez toho, aby bolo o ich žalobe proti žalovanému   vlastníkovi   garáže   po   vyše   14   rokoch   rozhodnuté.   Uvedeným   postupom, resp. nečinnosťou tak okresný súd aj krajský súd porušili označené práva sťažovateľov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. I. ÚS   167/03).   Posúdenie   otázky,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).

Z vyžiadaného súdneho spisu sp. zn. 9 C 60/92 ústavný súd zistil, že okresný súd 16. mája   2005   nariadil   termín   pojednávania   vo   veci   na   29.   jún   2005,   taktiež   prípisom požiadal   Správu   katastra   P.   o podanie   správy.   Tá   požadovanú   správu   okresnému   súdu doručila   1.   júna   2005.   Na   pojednávaní   konanom   29.   júna   2005   okresný   súd   vykonal dokazovanie, pričom ho odročil za účelom doplnenia listinných dôkazov na 28. september 2005. Sťažovatelia 31. augusta 2005 doručili okresnému súdu zmenu žalobného návrhu. Okresný   súd   6.   septembra   2005   vydal   pokyn   na   doručenie   vyjadrenia   sťažovateľov žalovaným.   Žalovaní   doručili   vyjadrenie   k zmene   žalobného   návrhu   sťažovateľov 19. septembra 2005. Na pojednávaní 28. septembra 2005 okresný súd uznesením nepripustil zmenu žaloby, ukončil dokazovanie a odročil termín pojednávania na 30. september 2005 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Rozsudkom   sp.   zn.   9   C   60/92   z   30.   septembra   2005   okresný   súd   zriadil   vecné bremeno v prospech vlastníka objektu garáže stojaceho na parcele č. 430/3 v katastrálnom území P. zapísanej na LV č. 12688, nadväzujúceho na prístavbu administratívnej budovy nachádzajúcej sa v katastrálnom území P. č. súpisné 3257 na parcele č. KN 430/1 zapísanej na   LV   č.   7746,   ktorý   má   právo   vstupu   a užívania   parcely   č.   430/3   nachádzajúcej   sa v katastrálnom území P. zapísanej na LV č. 12688. Voči žalovanému v 1. rade žalobu zamietol (z dôvodu straty pasívnej legitimácie predajom garáže žalovaným v 2. až 4. rade), žalovaných   v   2.   až   4.   rade   zaviazal   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľom   ako žalobcom sumu 118 760 Sk a trovy konania 20 760 Sk, ako aj trovy konania štátu vo výške 9 331 Sk.

Voči predmetnému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 18. novembra 2005 odvolanie.   Okresný   súd   následne   29.   novembra   2005   odstúpil   celý   spisový   materiál krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Krajský súd 27. februára 2006 nariadil termín odvolacieho pojednávania na 11. apríl 2006. Rozsudkom sp. zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006 odvolací súd nepripustil zmenu žaloby   sťažovateľov   a rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Rozsudok   nadobudol právoplatnosť 15. mája 2006.

Dňa 6. júna 2006 sťažovatelia doručili okresnému súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu. Okresný súd 6. júna 2006 vydal pokyn na doručenie dovolania žalovaným, ktorí svoje vyjadrenie okresnému súdu doručili 7. júla 2006 a následne 16. augusta 2006 vyzval   sťažovateľov   na   doplatok   súdneho   poplatku   a odstúpil   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorému bol spis na rozhodnutie o dovolaní doručený 13. septembra 2006.

V okolnostiach prípadu ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní vedenom pod   sp.   zn.   9   C   60/92   v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   (vzhľadom na doterajšiu neúmernú dĺžku konania) je potrebné postup okresného súdu a krajského súdu ako súdu odvolacieho hodnotiť prísnejšie.

Napriek   tomu   počet   v zásade   účelných   úkonov   okresného   súdu   a krajského   súdu a doba od vydania nálezu ústavného súdu do právoplatného rozhodnutia veci (12 mesiacov) vylučujú,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   60/92   a v odvolacom   konaní sp. zn. 3 Co 441/05   došlo   ku   zbytočným   prieťahom   znamenajúcim   porušenie   práv sťažovateľov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu rozhodnutí prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   tieto   súdy   rozhodli   vo   veci dlhotrvajúceho   sporu   o usporiadanie   pomerov   a vzájomných   vzťahov   medzi   vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby komplexne voči všetkým účastníkom konania. Predložením veci   dovolaciemu   súdu   sa   splnili   procesné   povinnosti   prvostupňového   súdu   v rámci konkrétneho   dovolacieho   konania,   preto   je   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia   v ďalšej   časti   sťažnosti   namietali,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 9 C 60/9 z 30. septembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006 došlo aj k porušeniu ich práva na rovnosť pred súdom zaručeného v čl. 14 ods. 1 paktu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že na konanie o sťažnosti v tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva v citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

O ochrane práva sťažovateľov, ktorého porušenie namietajú, vo vzťahu k rozsudku okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažovatelia   podali   odvolanie,   rozhodoval   v odvolacom konaní krajský súd (rozsudkom sp. zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006).

Voči   rozsudku   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   3   Co   441/05   z 11.   apríla   2006   podali sťažovatelia   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa   §   236   a   nasl.   OSP. Za účelom rozhodnutia o podanom dovolaní bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu 13. septembra 2006. O dovolaní zaevidovanom pod sp. zn. 2 Cdo 242/2006 najvyšší súd ešte nerozhodol.

V okolnostiach prípadu sťažovatelia považujú právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu za zmätočné a podanie dovolania odôvodňujú ustanovením § 237 písm. e) OSP.

Ústavný súd rešpektuje právny názor sťažovateľov, že v ich prípade je prípustné dovolanie, ktorý sťažovatelia prejavili jeho podaním. Dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP je nesporne   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   prípadného   porušenia   označeného práva sťažovateľov.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti namietajúcej porušenie ich označeného práva rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 60/92 z 30. septembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 441/05 z 11. apríla 2006 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   ďalších   nárokoch sťažovateľov uvedených v ich sťažnosti by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich označených práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007