znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 3/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. januára 2003 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. K. a H.   K.,   obaja bytom K.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, V. Š., pre namietané porušenie ich vlastníckeho práva rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-8 z 26. septembra 1996, doplňujúcim   rozsudkom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   č.   k.   6   C   99/95-181 z 12. septembra   2000   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4   Co   111/02 z 15. apríla 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a H. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2002 doručená sťažnosť J. K. a H. K., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, V. Š.

Sťažovatelia   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   namietali porušenie svojho vlastníckeho práva rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-8 z 26. septembra 1996, doplňujúcim rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-181 z 12. septembra 2000 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.   zn.   4   Co   111/02   z 15.   apríla   2002   z dôvodu,   že   Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou rozsudkami z 26. septembra 1996 a z 12. septembra 2000 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou   sa   voči   žalovanému   (Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky,   zastúpenému Okresným úradom vo V. n. T.) domáhali na základe ustanovenia § 6 ods. 1 písm. g) zákona č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   zaplatenia rozdielu kúpnej ceny (ktorá im nebola vyplatená) za nehnuteľnosti, ktoré predali kúpnou zmluvou z 15. mája 1961, a kúpnej ceny vyplatenej za tie isté nehnuteľnosti na základe zmluvy   z 22.   februára   1965,   ktorú   boli   neskôr   nútení   uzavrieť   (v tiesni   za   nápadne nevýhodných podmienok). Sťažovatelia sa uvedenou žalobou domáhali taktiež náhrady za inú nehnuteľnosť (pozemok), ktorá im mala byť odňatá bez náhrady. Krajský súd v Prešove následne rozsudkom sp. zn. 4 Co 111/02 z 15. apríla 2002 zamietol odvolanie sťažovateľov v uvedenej právnej veci a potvrdil napadnuté rozsudky Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-8 z 26. septembra 1996 a č. k. 6 C 99/95-181 z 12. septembra 2000.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   žiadali:   „aby   Ústavný   súd   SR   preskúmal   obidva rozsudky t. j. rozsudok Okresného súdu vo Vranove č. k. 6 C 99/95 zo dňa 26. 9. 1996 a zo dňa 12. 9. 2000 a Krajského súdu v Prešove č. 4 Co 111/02 zo dňa 15. 4. 2002 a vyslovil, že všetkými troma rozsudkami vlastnícke práva navrhovateľov J. K. a H. K. bolo porušené.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietali, že k zásahu do ich práv malo dôjsť rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-8 z 26. septembra 1996, doplňujúcim rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-181 z 12.   septembra   2000   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4   Co   111/02 z 15. apríla 2002.

Z kópií sťažovateľmi napadnutých rozhodnutí s vyznačením doby nadobudnutia ich právoplatnosti, ktoré si ústavný súd 20. novembra 2002 vyžiadal od Okresného súdu Vranov nad Topľou, vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6 C 99/95-8 z 26.   septembra   1996   v spojení   s   doplňujúcim   rozsudkom   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou č. k. 6 C 99/95-181 z 12. septembra 2000, v spojení s doplňujúcim rozsudkom Okresného súdu   Vranov nad Topľou   č.   k.   6   C 99/95-194 z 28.   septembra 2001   (ktorý sťažovatelia   sťažnosťou   nenapadli),   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn.   4 Co   111/02   z 15.   apríla   2002   nadobudol   právoplatnosť   a stal   sa   vykonateľným 31. mája 2002.  

Sťažovatelia sa však ústavnej ochrany svojich práv podľa čl. 127 ústavy domáhali až 8. októbra 2002, keď bola ich sťažnosť doručená ústavnému súdu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie   je jej   podanie   v zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovatelia domáhali ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, preto už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľov bola podaná oneskorene, a rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003