znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 3/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť PaedDr. V. A., bytom T. 648, zastúpeného advokátom Mgr. P. B., Nemocničná 832/2, Š., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl.   16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 34 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 385/00-37 zo dňa 21. septembra 2000 a uzneseniami Okresnej   prokuratúry   v   Galante   č. k.   Pn 2058/00-17 zo dňa 3. októbra 2000   a č. k. Pn 2114/00-12 zo dňa 4. októbra 2000, a 18. januára 2001 takto

r o z h o d o l :

Podanie   PaedDr. V. A.   v časti, v   ktorej   namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,   o d m i e t a   pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podanie PaedDr. V. A. v časti,   v   ktorej   namieta   porušenie čl. 16 ods. 1 a 2,   čl. 12 ods. 1,   čl. 34 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 2. novembra 2000 bolo Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný   súd“)   doručené   podanie   PaedDr.   V.   A.,   bytom   T.   648   (ďalej   len „navrhovateľ“), označené ako ústavná sťažnosť proti rozhodnutiam Krajského súdu v Trnave a Okresnej prokuratúry v Galante.

Z obsahu   podania   vyplýva,   že   navrhovateľ   namieta   porušenie   v   návrhu uvedených   ústavných   práv   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trnave   a Okresnej prokuratúry v Galante. Napriek označeniu, že ide o ústavnú sťažnosť, pisateľ nežiada v súlade s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušiť uvedené uznesenia Krajského súdu v Trnave a Okresnej prokuratúry v Galante. Tieto ustanovenia zákona o ústavnom súde požadujú, aby návrh na začatie tohto typu konania popri všeobecných náležitostiach uvedených v § 20 obsahoval označenie základných práv a slobôd, ktoré boli   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušené,   a označenie   konania   štátneho   orgánu, ktorým k tomuto porušeniu došlo. K sťažnosti sa majú pripojiť kópie právoplatných rozhodnutí. V posudzovanom prípade „ústavnú sťažnosť“ podala fyzická osoba proti právoplatným rozhodnutiam súdu a prokuratúry. V tejto uvádza, ktoré základné práva a slobody   boli   v konaní   týchto   štátnych   orgánov   porušené,   a   pripája   kópie právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a Okresnej prokuratúry v Galante. Návrh nie je neprípustný.  

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   len   o sťažnostiach   proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy i orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V danom prípade „ústavná sťažnosť“ smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu v podobe uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 385/00-37 zo dňa 21. septembra 2000. Ústavný súd v niekoľkých svojich rozhodnutiach v konaní o ústavnej sťažnosti vyslovil právny názor, že „Všeobecné súdy Slovenskej republiky nie   je   možné   považovať   za   miestne   orgány   štátnej   správy   a ich   rozhodnutia   za právoplatné rozhodnutia miestnych orgánov štátnej správy, ktorými je Ústavný súd Slovenskej   republiky   oprávnený   zaoberať sa v konaní   o   ústavnej   sťažnosti“ (I. ÚS 4/1999).

Navrhovateľ   tiež   tvrdí,   že   označenými   rozhodnutiami   Okresnej   prokuratúry v Galante došlo k porušeniu jeho ústavných práv. V právnej veci sp. zn. II. ÚS 126/95 ústavný súd už konštatoval, že „nepreskúmava zákonnosť postupov orgánov činných v trestnom konaní. Rozhodnutia týchto orgánov nie sú rozhodnutiami podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a nemožno sa proti nim brániť ústavnou sťažnosťou“ (II.   ÚS   126/95).   Ústavný   súd   podanie   posúdil   ako   ústavnú   sťažnosť,   a preto   ju odmietol pre nepríslušnosť ústavného súdu.  

Podanie   by   bolo možné   považovať   za   podnet   pri aplikácii ustanovenia § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 42 ods. 2 OSP (II. ÚS 47/00).

Ústavný súd aj v konaní o podnete v rámci predbežného prejednania podľa ustanovenia § 25 zákona o ústavnom súde skúma, či fyzická alebo právnická osoba namietajúca   porušenie   práva   využila   všetky   právne   prostriedky   ochrany   svojich ústavných práv a či o ochrane týchto práv nerozhoduje iný štátny orgán.

Navrhovateľ tvrdí, že využil všetky právne možnosti ochrany jeho (ústavných) práv a namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy konaním a rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave a Okresnej prokuratúry v Galante.

Práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého   porušenie navrhovateľ namieta vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Trnave a Okresnej prokuratúry v Galante, sa však navrhovateľ môže domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú (čl. 51 ústavy). Navrhovateľ sa v tomto prípade môže domáhať ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom len za podmienok a prostriedkami upravenými v Občianskom súdnom konaní (ďalej len „OSP“ - § 7 a § 80 OSP). Fyzická osoba musí na svoju ochranu využiť všetky právne prostriedky, ktoré mu priznáva procesný predpis, na základe ktorého sa konanie pred všeobecným súdom   uskutočňuje   (II.   ÚS   36/00).   Navrhovateľ   podal   návrh   na   Okresný   súd v Galante, aby tento určil „právnu a morálnu zodpovednosť Strany maďarskej koalície týkajúcu   sa   dezinformovania,   navádzania   učiteľov   a   riaditeľov   k   porušeniu zákona č. 270/95 Z. z. o štátnom jazyku“. Okresný súd v Galante uznesením č. k. 6 C 15/00-21 dňa 4. apríla 2000 konanie vo veci zastavil pre   nedostatok   podmienok takéhoto konania podľa § 103 a § 104 ods. 1 prvej vety OSP a dôvodil nedostatkom právomoci všeobecného súdu (§ 7 a § 105 OSP). O odvolaní navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 10 C 385/00   21. septembra 2000 tak, že rozhodnutie Okresného súdu v Galante potvrdil. Navrhovateľ tvrdí, že týmto využil všetky právne možnosti ochrany svojich ústavných práv a namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Trnave.

Navrhovateľ namietal na konaní Krajského súdu   v Trnave iba to, že v ňom nemal úspech. Nenapadol samotný priebeh konania. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 4/94 vyslovil, že „Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 Ústavy SR neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom“. Proti neúspechu v konaní sa môže účastník brániť opravnými prostriedkami, ale nie ústavnou   sťažnosťou:   „Všeobecné   súdy   poskytujú   ochranu   plynúcu   z citovaného článku   ústavy   tak,   že   postupujú   v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu ochranu“ (I. ÚS 4/94). Ak aj sťažovateľ nemá k dispozícii ďalšie opravné prostriedky, ktorými   by   napadol   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   nezakladá   táto   skutočnosť príslušnosť ústavného súdu na konanie o údajnom porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie Okresnej prokuratúry v Galante vo vzťahu ku právam zaručeným čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1, čl. 34 ods. 1 a čl.   43   ods.   1   a 2   ústavy,   ktorých   porušenie   navrhovateľ   namieta,   ústavný   súd konštatuje predovšetkým nedostatok príslušnosti. Navrhovateľ   namietol   porušenie uvedených   ústavných   práv   uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   v   Galante č. k.   Pn 2058/00-17   zo   dňa 3. októbra 2000   a   č. k. Pn 2114/00-12   zo   dňa 4. októbra 2000. V obidvoch prípadoch bolo rozhodnuté o sťažnostiach navrhovateľa proti predchádzajúcim rozhodnutiam policajných orgánov, ktorými došlo k odloženiu veci   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov   ohovárania   (§   206   Trestného zákona), vydierania (§ 235 Trestného zákona) a porušovania právomoci verejného činiteľa   (§   158   Trestného   zákona).   Sťažovateľ   nevyužil   možnosti   napadnúť rozhodnutie Okresnej prokuratúry v Galante,   ktoré   mu   poskytuje   §   30   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   314/1996   Z.   z.   o prokuratúre   v znení neskorších predpisov.

Navrhovateľ   aj   v tomto   prípade   namieta   na   konaní   Okresnej   prokuratúry v Trnave iba to, že mu nebolo vyhovené. Nenapáda samotný priebeh konania. Preto i pre námietku porušenia jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy platí primerane to, čo bolo uvedené v jeho námietke, a to porušenie tohoto práva konaním Krajského súdu v Trnave.

Aj v konaní o podnete platí vo vzťahu k námietke navrhovateľa o porušení čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, že ústavný súd nie je príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 23/00 konštatoval, že v konaní o podnete nie je možné poskytnúť ochranu pred zásahom podľa čl. 19 ods. 1, ak nebol využitý postup v občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti. Preto ochranu práv, ktoré sú obsahom čl. 19 ods. 1 a 2, musí dotknutá osoba uplatňovať v súlade s § 11 Občianskeho zákonníka a § 7 OSP najskôr v konaní na príslušnom všeobecnom súde.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1, ako aj čl. 34 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tejto   časti   návrhu   vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   obsahom uvedených ústavných práv a konaním a rozhodovaním orgánov prokuratúry.

V prípade rozhodnutia Okresnej prokuratúry v Galante č. k. Pn 2058/00-17 zo dňa 3. októbra 2000 navyše navrhovateľ namietal porušenie čl. 16 ods. 1 ústavy. Z priložených uznesení Okresnej prokuratúry v Galante ale vyplýva, že v tomto konaní v skutočnosti išlo o práva inej osoby, údajného svedka J. K. Ústavný súd konštatuje, že v konaní o podnete sa   môže občan v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy domáhať len ochrany svojich práv, nie práv iných.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.