znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 299/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivýsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenompod sp. zn. 16 Er 3667/2011 a jeho uznesením z 28. mája 2012, postupom Krajského súduv Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 380/2012 a jeho uznesením z 31. mája2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.3 Oboer 32/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a. s.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdnyproces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) postupom   Okresného   súduKošice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3667/2011 a jehouznesením z 28. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 380/2012a jeho   uznesením   z   31.   mája   2013   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)   a postupomNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn.   3 Oboer 32/2014   a jeho   uznesením   z   28.   januára   2015   (ďalej   aj   „uznesenienajvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“)poistnú zmluvu č. 4157690960 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetkyspory   súvisiace   s   touto   poistnou   zmluvou   budú   riešené   pred   rozhodcovským   súdom.Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej,ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košicesp. zn.   2   C   502/2010   z 21.   septembra   2010   o   uložení   povinnosti   povinnej   zaplatiťsťažovateľke dlžné poistné v sume 26,58 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovskéhokonania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.16   Er   3667/2011   z   28.   mája   2012   zamietol.   Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súdv súvislosti   so   svojím   rozhodnutím   nevykonal „prieskum   spisových   podkladov,   ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej   logiky   musí   obsahovať   prieskum   spisu,   ktorý   vydaniu   exekučného   titulu predchádzal.

Z   postupu   okresného   súdu   je   zjavné,   že   okresný   súd   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermiokresného súdu a uznesením sp. zn. 13 CoE 380/2012 z 31. mája 2013 uznesenie okresnéhosúdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdodmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľnéa jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľkyspočívať   v   tom,   že «nie   je   zrejmé,   z   čoho   Najvyšší   súd   SR   vychádzal,   keď   uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj z konania   pojednávania...   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   NS   SR   spočíva   aj   v   tom,   že Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je, a prečo   je   uvedený   „nový“,   najvyšším   súdom   aprobovaný   postup   súdu   („vyvodzovanie právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.

Najvyšší súd a predtým Krajský súd... svojím postupom neochránili oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR.

Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť konania   oprávneného   konaním   okresného   súdu   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   Krajský   súd nevenoval   vo   svojom   rozhodnutí   žiadnu   pozornosť   právnej   argumentácii   a   návrhom dôkazov zo strany oprávneného.

Tak   Krajský   súd   formou   opomenutých   dôkazov   (o   návrhoch   dôkazov   nebolo rozhodnuté   alebo   dôkazy   neboli   vykonané   a   to   bez   toho,   aby   to   KS   zdôvodnil)   odňal oprávnenému právo konať pred súdom... Okresný súd a následne Krajský súd popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci nerozhodli   podľa   relevantných   právnych   noriem   vnútroštátneho   právneho   poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).

Dôkazom   je,   že   okresný   súd   dospel   ku   nesprávnemu   skutkovému   záveru,   že rozhodcovská   doložka   v   dojednanej   spotrebiteľskej   zmluve   údajne   poškodzuje   právo spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo na súdnu ochranu).

V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republikyexistuje pre spotrebiteľa možnosť, v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,dosiahnuť   nápravu   v   súdnom   konaní   na   všeobecnom   súde   podaním   žaloby   o   zrušenierozhodcovského rozsudku.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Prejudiciálny   výklad   smernice   93/13/EHS   Súdneho dvora   je   záväzný   pre   všetkých   sudcov   členských   štátov   a   teda   aj   všeobecný   súd   mal povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze IV. ÚS 95/2010...   Ak   si   súd   výkladom   právnej   normy   nebol   istý,   mal   prerušiť   konanie a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.

Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu. Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C -342/13 dal vlastne jednoznačne za pravdu práve výkladu sťažovateľa.

Exekučný   súd   porušil   aj   právo   oprávneného   na   právnu   istotu   nerešpektovaním judikátu ESD C – 40/08 Asturcom, v znení čl. 36-39.

Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou ESD   (najmä   ESD   C   –   40/08)   okresný   súd   a   následne   krajský   súd   poškodili   právo oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdompripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľkysmerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, akoaj   voči   jeho   právu   porušiť   zásadu   právnej   istoty   údajne   vyplývajúceho   z   rozhodnutiaSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C - 40/08 ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   základné   právazaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, abyoznačené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátilna ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdua najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základeprávoplatného   rozhodcovského   rozsudku.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   akooprávnená   v   tom,   že   všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   vykonali   dokazovaniebez nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,a tak porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, ževšeobecné súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutiazaložili na nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskejdoložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené ajjej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo napokojné užívanie svojho majetku.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpores judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   namietaným   postupom a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie   práv   sťažovateľky   predmetným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   jemupredchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   namietaným   postupom a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutéhouznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   ako   procesneneprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára 2013,sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014,sp. zn. II. ÚS 389/2014   z 23.   júla   2014,   sp.   zn.   II. ÚS 816/2014   z 26.   novembra   2014,sp. zn. III. ÚS 702/2014 a iných) podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenostisťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené uznesenia prvostupňových súdovo zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého mala byť exekúcia vedená, nebolspôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že rozhodcovskú doložku si povinná individuálnenevyjednala,   resp.   uzneseniami   prvostupňových   súdov   o zastavení   exekúcie,   pretov okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nepovažoval   za   účelné   tieto   duplicitne   citovať,a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uzneseniasa podľa § 219 ods. 2 OSP stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdua na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu sťažovateľky okrem iného uviedol:„Pokiaľ   ide   o   oprávneným   tvrdenú   materiálnu   stránku   právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu, a to umožniť exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný   súd   oprávnený   posudzovať   rozhodcovský   rozsudok   tak,   ako   keby   právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Exekučný   poriadok   v ustanovení §   44 ods.   2 tretia   veta   zvýraznil   zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ustanovení § 57 ods. 2 uviedol, že exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.   Pre   účely   exekučného   konania   je   osobitným   zákonom   zákon   o   rozhodcovskom konaní, ktorý v § 45 ods. 1, 2 stanovuje prípady, kedy exekučný súd exekučné konanie zastaví.

Podstatné je to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú   otázku   predtým,   než   vydá   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie. Ak teda súd prvého stupňa posudzoval exekučný titul podľa § 45 ZoRK, tak ho posudzoval podľa správneho predpisu.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   riešiť   otázku, či rozhodcovské   konanie   prebehlo   na   základe   platne   uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy (viď uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   9.   februára   2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

V   prejednávanej   veci   sa   rozhodcovská   doložka   nachádzala   v   XV.   časti (Rozhodcovské   konanie)   Všeobecných   poistných   podmienok   pre   poistenie   zjednávané Rapid life   životnou   poisťovňou,   a.   s.,   na   ktorú   odkazuje   bod   3   Osobitných   zmluvných dojednaní č. 02/2008 k poistnej zmluve.

Podľa   bodu   3   Osobitných   zmluvných   dojednaní   č.   02/2008,   poistník   (poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu   v   zmysle   XV.   časti   týchto   VPP.   Toto   ustanovenie   chápu   zmluvné   strany   ako rozhodcovskú doložku.

Podľa bodu 1 XV. Časti VPP, poisťovňa a poistník sa dohodli, že vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s výlukami a odchylnou právnou úpravou vykonanou týmto Článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom.

Podľa bodu 2 XV. časti VPP, pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály   rozhodcovský   súd,   bude   rozhodcovský   súd   vytvorený   podľa   potreby   od   prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok. Rozhodca musí byť plnoletý, spôsobilý na právne úkony   v   plnom   rozsahu,   musí   mať   skúsenosti   na   výkon   funkcie   rozhodcu   a   musí   byť bezúhonný.

Poisťovňa vydá štatút rozhodcovského súdu a jeho rokovací poriadok, ktorý zverejní na svojej internetovej stránke. Ak stály rozhodcovský súd zriadi osobitná právnická osoba, jeho štatút i rokovací poriadok vydá táto právnická osoba a zverejní ho postupom podľa § 12 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uverejnením v Obchodnom vestníku.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa   §   53   ods.   4   písm.   r)   Občianskeho   zákonníka,   za   neprijateľné   podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa   §   53   ods.   5   Občianskeho   zákonníka,   neprijateľné   podmienky   upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takejto doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je   dojednanie osoby   na rozhodovanie   sporu,   je skryté v   množstve   „drobných“ klauzúl z dôvodu,   aby   sa   nekomplikoval   proces   založenia   sporového   procesu   podľa   predstáv oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy. Preto obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej   veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu   pre   exekučný   titul   v   predmetnom   konaní,   znemožňuje   voľbou   spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom.

Čo sa týka námietky odvolateľa týkajúcej sa odňatia možnosti konať pre súdom, odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce   je   totiž,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín.   Vzhľadom   na   to   sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného (porovnaj   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa 21.03.2012, sp.   zn. 6 Cdo 1/2012).

Neplatná   rozhodcovská   doložka   nemôže   založiť   právomoc   rozhodcovského   súdu na konanie a rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky sa   stáva   nespôsobilým   exekučným   titulom,   ktorý   nemôže   byť   podkladom   na   vykonanie exekúcie. V tomto prípade ide o nulitný právny akt. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.“

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, žekrajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatnépre posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom,   jeho   úvahyvychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov   a svoje   rozhodnutie   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia presvedčivoa náležite   odôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupoma uznesením   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol akozjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   označeným   postupoma uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   osobitne   neodôvodnila   v zmysle   §   20   ods.   1zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením najvyššieho súdu

Z rovnakých   dôvodov,   ako   v prípade   odvolacieho   súdu,   ústavný   súd   odmietol   ajsťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   uvedenýmuznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky,   pretože,,v dovolacom   konaní   sa   nepotvrdila   existencia   procesných   vád   konania   tvrdených oprávnenou (§237 písm. a/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a neprípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenie § 239 O. s. p.“.

Uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj   preskúmaním   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v konaní   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutiasúdov   nižších   stupňov   konajúcich   vo   veci   považoval   za   správne   a vydané   v súladeso zákonom.   Dotkol   sa   v podstate   všetkých   relevantných   namietaných   okolností,   avšaknezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,ktorými   zákonnými   ustanoveniami   príslušného   procesnoprávneho   predpisu   sa   priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal ajz hľadiska   prípadných   nedostatkov   predpokladaných   ustanovením   §   237   OSP,   avšaks negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutínajvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovanýmprávam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III. ÚS   271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup   najvyššieho   súdu,   ako   aj   jeho   uznesenie   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   spočívajúceho   v absenciiprávne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkamisťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015