znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 299/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K. a M. P., obaja bytom B., zastúpených A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   a   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/73/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. a M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   K.   a   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   ktorou   namietajú porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/73/2011.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli, že 2. decembra 2008 podali na Okresnom   súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobný návrh na zaplatenie peňažnej sumy v sume 66 387, 84 € s prísl. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 15 C/59/2009.

Dňa 2. novembra 2010 okresný súd vydal rozsudok, proti ktorému podala odporkyňa odvolanie. Následne okresný súd postúpil vec krajskému súdu   3. marca 2011 a tá bola pridelená zákonnému sudcovi do senátu 15 Co. Neskôr bola v septembri 2011 vec pridelená do senátu 16 Co a v januári 2012 na prejednanie a rozhodnutie do senátu 2 Co.

Do dnešného dňa (viac ako rok) krajský súd vo veci nevykonal žiadny úkon, preto sa sťažovatelia domnievajú, že došlo k porušeniu ich označených základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy.

S   prihliadnutím   na   uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľov „na prejednanie veci zákonným sudcom a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR“ porušené boli. Domáhajú sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietali, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/73/2011 bolo porušené ich základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv na zákonného sudcu v tom, že v ich veci koná a rozhoduje nezákonný sudca, pretože vec bola pridelená postupne až do troch senátov krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že je potrebné odmietnuť ju z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale mohol ju tiež odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V   konaní,   ktoré   je   v   súčasnosti   vedené   na   odvolacom   súde,   majú   sťažovatelia možnosť uplatniť svoje procesné práva vrátane námietky, že boli odňatí svojmu zákonnému sudcovi, čo predstavuje závažné procesné pochybenie jednak v odvolacom konaní, prípadne aj v dovolacom konaní využitím mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.

V tomto štádiu konania nemôže ústavný súd vstupovať do jurisdikcie všeobecných súdov a riešiť otázku, či v tejto veci rozhodoval zákonný sudca, navyše ak sťažovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, či využili najprv námietku smerujúcu k nezákonnému sudcovi na všeobecnom súde, a svoju sťažnosť v tomto smere ani riadne neodôvodnili, preto ich sťažnosť mohla byť odmietnutá v tejto časti nielen pre nedostatok právomoci ústavného súdu, ale aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sú kvalifikovane zastúpení advokátom.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu, ústavný súd odmietol pre neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorou sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby preukázali využitie právneho prostriedku   ochrany,   na   uplatnenie   ktorého   majú   právo   podľa   §   62   a   nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   predsedovi   príslušného všeobecného súdu.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje, že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd preto   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je namietanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná v zásade iba za predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok   ochrany   svojich základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín však nevyplýva, že by sťažovatelia podali osobne alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. ustanovení zákona o súdoch predsedovi krajského súdu. Sťažovatelia sa o tom v sťažnosti ani nezmieňujú a ku svojmu podaniu nepripojili kópiu sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu.

Nepreukázanie podania sťažnosti predsedovi krajského súdu potom viedlo ústavný súd k záveru, že v danej veci neboli sťažovateľmi využité všetky právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   sú   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov,   čo   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde odôvodňuje odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti.

Na základe uvedených dôvodov bola sťažnosť ústavným súdom odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012