znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 299/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. Š. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 295/2009 a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 232/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. Š. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010 doručená   sťažnosť   Bc.   Š.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 Co 295/2009   a   Krajskej   prokuratúry v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Kc 232/09.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   pred   začatím   súdneho konania   proti   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „odporkyňa“).   Vo   svojom   návrhu sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že ak odporkyňa zriadi záložné právo k bytu, ktorý užíva,   nebude   môcť   voči   odporkyni   uplatniť   svoje   predkupné   právo   v   zmysle   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993 Z. z.   o   vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), čím sa dlhodobo ocitne v stave právnej neistoty.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 13 C 124/2009 z 19.   augusta   2009   tak,   že   jeho   návrhu   vyhovel   a zakázal   odporkyni   nakladať s nehnuteľnosťou, ktorú užíva sťažovateľ, a sťažovateľovi uložil, aby do 30 dní odo dňa tohto uznesenia podal návrh na súd na začatie konania vo veci samej.

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   odporkyňa   odvolanie,   v   ktorom uznala,   že   je   obchodnou   spoločnosťou   s   účasťou   obce,   avšak   napriek   tomu   sa   na   ňu nevzťahuje povinnosť previesť do vlastníctva nájomcu byt za regulovanú cenu podľa § 18 ods. 1 až 4 zákona o vlastníctve bytov, pretože podľa jej názoru byt, ktorý užíva sťažovateľ, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 295/2009 zo 17. septembra   2009,   ktorý   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a návrh   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol, z toho dôvodu sťažovateľ podal 13. novembra 2009 podľa § 243e zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Krajská   prokuratúra   oznámením   č.   k.   Kc   232/09-6   z   20.   januára   2010   uvedený podnet odložila z dôvodu, že nebolo zistené porušenie zákona spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 243e a nasl. OSP.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   krajského   súdu   a   krajskej prokuratúry bolo porušené jeho „základné právo upravené čl. 46 ústavy“, a preto žiada, aby ústavný súd   v náleze vyslovil   porušenie označeného   práva   a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, v ktorom ho sťažovateľ bližšie nešpecifikoval, pričom vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo   spisu   okresného   súdu,   z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že uznesenie okresného súdu sp. zn. 13 C 124/2009 z 19. augusta 2009 spolu s uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 295/2009 zo 17. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 19.   októbra   2009   a sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   podaná   9.   apríla   2010,   z čoho   teda jednoznačne vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu podaná po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podal túto sťažnosť, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc 232/09-6   z   20.   januára   2010   o   odložení   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   § 243e   a   nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne vyplýva,   že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“).   To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho   prokurátora   podať   proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   mimoriadne dovolanie   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže   v   danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva stažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010