znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 299/09-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2009 o prijatej sťažnosti B. R., H., zastúpenej advokátom JUDr. N. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 Er/1042/2007 z 13. februára 2009, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 10   Er/1042/2007   z 13. februára   2009,   ktorým   nevyhovel   jej   námietkam   proti   exekúcii, p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 Er/1042/2007 z 13. februára 2009, ktorým nevyhovel námietkam proti exekúcii,   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Okresnému súdu Humenné na nové konanie a rozhodnutie.

3. B. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť B. R. trovy konania v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   konania   v sume 438,57 €   (slovom   štyristotridsaťosem   eur   a päťdesiatsedem   centov)   na   účet   Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 299/09-38 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 13. februára 2009 sp. zn. 10 Er/1042/2007, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr. 4011/09   zo   4.   decembra   2009   doručeným   ústavnému   súdu 9. decembra 2009, z ktorého okrem iného vyplýva, že sa stotožňuje s vyjadrením konajúcej sudkyne JUDr. I. G., ktorá uviedla:

„Uznesením Okresného súdu Humenné č. 10 Er 1042/2007 zo dňa 13. 2. 2009 súd nevyhovel námietkam povinnej vo veci vykonania exekúcie oprávneného I. s. r. o. L. V sťažnosti sťažovateľky sa uvádza, že súd sa nezaoberal všetkými dôvodmi, ktoré uvádzala vo svojich námietkach. Z obsahu odôvodnenie hore uvedeného uznesenia vyplýva, že súd sa v odôvodnení   nezaoberal   len   jednou   z   námietok   oprávnenej   a   to   nesprávne   označenie oprávneného v   platobnom rozkaze.   Z   odstupom času   nie je možné sa vyjadriť   z akých dôvodov, tieto skutočnosti uvedené v odôvodnení nie sú.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   môže   povinný   vzniesť   u   exekútora povereného vykonaním exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku,   alebo   bránia   jeho vykonateľnosti alebo sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Ako   to   vyplýva   z   hore   citovaného   uznesenia   súd   nezistil   žiadnu   so   skutočnosti uvedených v ustanoveniach § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Riadne bolo preukázané postúpenie pohľadávky na terajšieho veriteľa. Aj pokiaľ by povinná o tejto skutočnosti nevedela, mohla plniť pôvodnému veriteľovi tak, ako je to uvedené v odôvodnení tohto uznesenie.   Nesprávne   označenie   úroku,   či   úroku   z   omeškania   so   právnym   vyjadrením percentuálnej výšky a doby od kedy je úrok priznaný nespôsobuje zánik vymáhané nároku, ani   nebráni   jeho   vykonateľnosti   a nie   je   ani   dôvodom   pre   ktorý   by   bola   exekúcia neprípustná.

Aj   keď   v   hore   citovanom   uznesení   sa   súd   nevysporiadal   s   námietkou   povinnej ohľadom nesprávneho označenia navrhovateľa v platobnom rozkaze, mám za to, že na túto skutočnosť   mohla   sťažovateľka   poukázať   podaním   odporu   voči   platobnému   rozkazu č. Ro 9181/97 zo dňa 8. 11. 1997, ktorý je bol doručený dňa 5. 1. 1998. Taktiež pokiaľ sa cítila   byť   poškodená   na   svojich   právach   mohla   podať   návrh   na   zastavenie   exekúcie   s uvedením tohto dôvodu a súd by sa týmto dôvodom zaoberal. Aj keď odôvodnenie hore citovaného   uznesenia   neobsahuje   skutočnosti,   ako   sa   súd   vysporiadal   s   námietkou sťažovateľku,   ktorou   namietala   nesprávne   označenie   navrhovateľa,   mám   za   to,   že   s ostatnými dôvodmi, aj keď veľmi stručne sa súd vysporiadal a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré   by   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku,   alebo   bránili   jeho   vykonateľnosti   a   ani nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Tvrdenie porušovateľa, podľa ktorého sa porušovateľ v odôvodnení predmetného Uznesenia   zo   dňa   13.   02.2009,   sp.   zn.:   10   Er/1042/200-55   (ďalej   len   „Uznesenie“), nezaoberal len jednou z námietok sťažovateľky, a to námietkou nesprávneho označenia oprávneného v platobnom rozkaze, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní, neobstojí, nakoľko z obsahu odôvodnenia Uznesenia je jednoznačne zrejmé, že sa porušovateľ v odôvodnení Uznesenia nezaoberal ani dôvodom, ktorý sťažovateľka uviedla v treťom   bode   svojich   Námietok proti   exekúcii   č.   EX   4345/07   zo   dňa 04.   05.   2008, doručených konajúcemu súdnemu exekútorovi dňa 06. 05. 2008 (ďalej len „Námietky“). Porušovateľ   má   pravdepodobne   v   zmysle   svojho   stanoviska   za   to,   že   v   krátkom štvrtom odseku odôvodnenia Uznesenia, dostatočne reagoval aj na dôvod námietok uvedený sťažovateľkou   v   bode   tri   Námietok. Sťažovateľka   má   však   naďalej   za   to,   že   uvedeným spôsobom sa porušovateľ čiastočne vyporiadal len s dôvodom uvedeným v prvom bode Námietok, pričom je potrebné rozlišovať, že kým v prvom bode námietok išlo o skutočnosť, že subjekt oprávnený v zmysle exekučného titulu nebol totožný so subjektom, ktorý sa ako oprávnený uvádzal v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že postúpenie predmetnej pohľadávky z pôvodného oprávneného (T., a. s. K. - podľa platobného rozkazu) na   nového   oprávneného   (I.,   spol.   s   r.   o.,   L.)   nebolo   sťažovateľke   postupcom   vôbec oznámené a ani postupníkom preukázané, v treťom bode Námietok sťažovateľka namietala - upozorňovala   na   potrebu   preskúmania   skutočnosti,   či   údajnou   zmluvou   o   postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu tej pohľadávky, ktorá je predmetom platobného rozkazu, teda či zo zmluvy o postúpení jednoznačne a určito vyplýva, že pohľadávka, ktorá bola postúpená na oprávneného je tá, ktorá je predmetom exekučného titulu. Takýmto potrebným „stotožnením"   pohľadávky   sa   porušovateľ   v   odôvodnení   Uznesenia   podľa   sťažovateľky nevyporiadal.

Tak   ako   to   bolo   uvedené   v   Doplnení   sťažnosti   zo   dňa   19.   10.   2009   (ďalej   len „Doplnenie   sťažnosti“),   v   odseku   štyri   odôvodnenia   Uznesenia   uvedená   argumentácia konajúceho súdu o irelevantnosti námietky sťažovateľky k prechodu práva z exekučného titulu na oprávneného (I., spol. s r.o., L.) je len strohou konštatáciou faktu (že súdu bol preukázaný prechod práva na oprávneného predložením Zmluvy o postúpení pohľadávky), vôbec však nerieši otázku dopadu nesplnenia povinností podľa ustanovenia § 526, ods. 1 zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   na   možnosť postupníka domáhať sa u povinného zaplatenia postúpenej pohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora a ani otázku „stotožnenia" pohľadávky uvedenej v zmluve o postúpení s pohľadávkou, ktorá je predmetom exekučného titulu pričom práve tieto spojitosti sa svojou námietkou v prvom a treťom bode svojich Námietok snažila sťažovateľka objasniť. Aj   keby sme pripustili,   že konajúci súd   sa v rámci rozhodovania v odseku   štyri odôvodnenia Uznesenia vyrovnal s dôvodmi uvedenými tak v prvom ako aj v treťom bode Námietok sťažovateľky a meritórne tak o nich rozhodol, čo ale nepripúšťame, nie je možné ignorovať   fakt,   že   sa   pri   svojom   rozhodovaní vôbec   nezaoberal   dôvodmi   uvedenými   v druhom bode Námietok, ba čo viac, nevyvinul v odôvodnení ani žiadnu snahu vysvetliť, prečo tak konal (prečo sa s uvedeným dôvodom ani nezaoberal).

Opakovane   podotýkame,   že   v   celom   odôvodnení   Uznesenia, úplne   absentuje prinajmenšom čo i len stručný opis dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla v druhom bode svojich Námietok, čím konajúci súd evidentne svojvoľne ignoroval a vôbec nebral do úvahy časť Námietok riadne podaných voči predmetnej exekúcii sťažovateľkou. Túto skutočnosť v konečnom dôsledku potvrdzuje priamo sám porušovateľ vo svojom stanovisku (viď odsek 2 a odsek 5 stanoviska porušovateľa).

Na   základe   týchto   skutočností   ako   aj   ďalších   skutočností   uvedených   v   Doplnení sťažnosti sme naďalej toho názoru, že krátke odôvodnenie Uznesenia v jeho odsekoch štyri až sedem nie je v súlade s ustanovením § 157, ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, nevysvetľuje akými úvahami sa pri hodnotení námietok konajúci súd riadil a najmä nepôsobí presvedčivo. V tejto súvislosti považuje sťažovateľka za potrebné podotknúť, že porušovateľ sám konštatuje vo svojom stanovisku, že odôvodnenie Uznesenia sa s jednotlivými bodmi Námietok sťažovateľky (okrem dôvodov uvedených v bode dva a tri námietok) vyporiadalo „veľmi stručne“ (viď odsek 5 stanoviska porušovateľa).

Máme naďalej za to, že zo strany konajúceho súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako je to uvedené v Doplnení sťažnosti a domnievame sa, že rozhodnutím Okresného súdu Humenné (porušovateľa) zhmotneným v Uznesení nebolo plne realizované základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46, ods. 1 Ústavy SR.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obsah   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   (obdobne   aj   práva na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   upravené   relevantné konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Ak   je   toto   konanie   v   rozpore   s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Uvedené princípy sa uplatňujú aj pri   nútenom výkone súdnych   a iných   rozhodnutí,   ktorý   je osobitným druhom   civilného procesu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd tiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“   (IV.   ÚS   115/03).   Riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   súčasť základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda vyžaduje, aby sa súd jasným, právne   konkrétnym   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými a právnymi   skutočnosťami,   ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Po   preskúmaní   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. z 13. februára   2009 sp. zn. 10 Er/1042/2007 a podrobných námietok sťažovateľky na šiestich stranách, ktoré sú v súdnom   spise   vedené   na   č.   l.   27   až 29,   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   rozhodnutie okresného súdu nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď takmer na žiadne otázky, na ktoré sťažovateľka v námietkach poukazovala, čo priznáva čiastočne aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Podstata   námietok   sťažovateľky,   na   ktoré   nedal   okresný   súd   žiadnu,   resp.   jasnú odpoveď, spočívala v tom, že subjekt oprávnený v zmysle exekučného titulu nie je totožný so subjektom, ktorý sa ako oprávnený uvádza v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a v tom, že postúpenie predmetnej pohľadávky z pôvodného oprávneného (T., a. s., K. - podľa platobného rozkazu) na nového oprávneného (I., spol. s r. o., L.) nebolo sťažovateľke postupcom   vôbec oznámené a ani postupníkom   preukázané, tak   ako si   to vyžaduje ustanovenie § 526 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.

V   druhom   bode   námietok   sťažovateľka   poukázala   na   nesprávne   označenie oprávneného v platobnom rozkaze, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní, resp. na označenie neexistujúceho subjektu v tomto platobnom rozkaze, a namietala, že takýto vadný exekučný titul nie je materiálne vykonateľný.

V treťom bode poukázala na potrebu preskúmania skutočnosti, či údajnou zmluvou o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu tej pohľadávky, ktorá je predmetom platobného rozkazu, a vo štvrtom bode namietala nesúlad návrhu na vykonanie exekúcie a samotného exekučného titulu a argumentovala tým, že kým má povinný v zmysle platobného rozkazu - exekučného   titulu   priznané   právo   na   zaplatenie   úrokov   v   určenej   ročnej   percentuálnej výške, poverenie na vykonanie exekúcie z 21. januára 2008 vydané v predmetnej exekúcii okresným súdom na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie uvádza už „úroky z omeškania - odlišné príslušenstvo pohľadávky“.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a spisu okresného súdu zistil, že takmer všetky   námietky   sťažovateľky   sú   opodstatnené. V rozhodnutí   okresného   súdu   úplne absentuje čo i len stručný opis dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla v druhom a treťom bode   svojich   námietok,   teda   konajúci   súd   ich   vôbec   nebral   do   úvahy   a   svojvoľne   ich odignoroval.

Obdobne ústavný súd konštatuje, že ani ďalšia časť odôvodnenia rozhodnutia nie je jasná   a presvedčivá   a v tomto   smere   sa   ústavný   súd   tiež   stotožňuje   a argumentmi sťažovateľky   (týkali   sa   napr.   konštatovania „o   irelevantnosti   námietky   sťažovateľky   k prechodu práva z exekučného titulu na oprávneného (I., spol. s r. o., L...“), ktoré „vôbec však   nerieši   otázku   dopadu   nesplnenia   povinností   podľa   ustanovenia   §   526,   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   na   možnosť   postupníka   domáhať   sa   u   povinného   zaplatenia postúpenej pohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora“, a tiež riadneho odôvodnenie uznesenia „v odseku šesť je vágne,   keďže sa v ňom konajúci súd úplne a presvedčivo nevyporiadal s evidentnou zámenou dvoch rôznych právnych inštitútov - úroku a úroku z omeškania v zmysle ustanovenia § 121, ods. 3 Občianskeho zákonníka. V zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka ide o úplne odlišné príslušenstvá pohľadávky...“.Po preskúmaní všetkých námietok sťažovateľky a uznesenia okresného súdu preto ústavný   súd   nemal   inú   možnosť   ako   konštatovať,   že   odôvodnenie   nie   je   v   súlade   ani s   ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   a vykazuje   značné   prvky arbitrárnosti.

Z uvedeného   vyplýva,   že okresný   súd   postupoval   v   exekučnom   konaní pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky proti exekúcii v rozpore s procesnými zásadami (najmä Exekučným   poriadkom   a Občianskym   súdnym   poriadkom)   a   ústavnoprocesnými princípmi (právna istota), čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 402/08).

Nad rámec k tomu treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľky sa malo, alebo nemalo vyhovieť, či už čiastočne alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   (riadne   odôvodnenie   majúce   požadovanú   kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v   tomto   rozhodnutí.   V opätovnom   rozhodovaní   o   námietkach   sťažovateľky bude   jeho   úlohou   riadne   a zrozumiteľne   vysporiadať   sa   so   všetkým   námietkami sťažovateľky v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia.

V súlade   s   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € najmä z dôvodu, že je „povinná trpieť stav právnej neistoty...“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   N.   T.   Sťažovateľka   žiadala   v podaní   z 11. decembra 2009 úhradu trov konania v sume 438,57 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 949,92 Sk).   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu   zastúpenia, podanie   sťažnosti   a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu z 11. decembra 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a to   každý   úkon   po   115,90   €  ,   t. j.   za   tri   úkony   spolu   347,70   €.   Spolu s režijným   paušálom   3 x 6,95 €   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   bola   úhrada   priznaná   v celkovej sume 368,55 €.

Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % (t. j. o 70,02 €) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 438,57 €.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľkou uplatnených trovách konania tak, ako to je uvedené v bodoch 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009