znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 299/07-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 a   na   rovnosť   účastníkov   v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   v spojení   s čl.   12   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2006 faxom a následne 13. septembra 2006 poštou doručená sťažnosť J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 19. mája 2004 sa domáhal právnej ochrany, aby súd určil, že k zániku práva na bytovú náhradu vyplývajúcu z rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 320/01 z 18. novembra 2002 nedošlo. Podľa jeho vyjadrenia bolo uvedené konanie okresným súdom vedené pod sp. zn. 6 C 177/04, pričom okresný súd rozsudkom z 24. júna 2005   jeho   žalobu   zamietol   a zaviazal   ho   zaplatiť   trovy   konania   žalovanej.   Sťažovateľ uviedol,   že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal 28.   júla   2005 odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 142/05 zo 4. mája 2006 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Sťažovateľ zároveň dodal, že 8. augusta 2006 podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že nevie označiť spisovú značku dovolacieho konania, pretože ku dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   spis   ešte   nebol   predložený   na   rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľ   uviedol: „Z hľadiska   skutkových   námietok   na   porušenie   mojich   ústavných   práv   ako   občana poukazujem v celom rozsahu na obsah žaloby zo dňa 19. 5. 2004, a najmä na obsah môjho odvolania   podaním   zo   dňa   28.   7.   2005,   v ktorom   je   rozvedená   právna   argumentácia námietok voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ako aj na obsah podaného dovolania zo dňa 8. 8. 2006. Okrem toho poukazujem na obsah dokazovania pred súdom prvého stupňa, a moje   podania   a prednesy   v tomto   konaní   uvedené,   a navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR pri posudzovaní ústavnej sťažnosti na toto zobral ohľad.“

Na objasnenie skutočností sťažovateľ uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 445/99 z 3. januára 2000 bolo jeho manželstvo rozvedené, pričom následne rozsudkom sp. zn. 17 C 320/01 z 18. novembra 2002 bolo zrušené právo spoločného nájmu účastníkov k bytu   (...)   v P.,   ktorého   výlučnou   nájomníčkou a členkou družstva   sa stala   jeho   bývalá manželka.   Sťažovateľ   zároveň   dodal: „Následne   vo   veci   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 11 C 5/03 bol uzavretý zmier, schválený uznesením súdu zo dňa 28. 5. 2003... V rámci podaného návrhu na exekúciu sa viedlo konanie na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 26 Er 509/2004, a na exekútorskom úrade v P. – JUDr. S. M. – súdny exekútor, pod sp. zn. Ex 77/2004, v rámci ktorých konaní som ja podával námietky, resp. sú v nich zadokumentované moje stanoviská vo veci.“

Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľ „v   postupe   súdov   v tom,   že   v rámci konania o zrušenie spoločného nájmu už bola preferovaná druhá účastníčka sporu tým, že sa ona stala výlučnou užívateľkou bytu a členkou družstva, pričom ja som bol odkázaný na prijatie primeranej bytovej náhrady, ktorú mala zabezpečiť odporkyňa... Žalovaná – využijúc situáciu – ako boli formulované rozhodnutia v spomínaných právnych veciach, začala realizovať ponuky na bytové náhrady formou nájmu v bytoch vo vlastníctve iných osôb.   Tieto   ponuky   som   vždy   dôvodne   odmietol.   Na   jednotlivé   konkrétne   ponuky sa v súdnom spise nachádzajú moje písomné stanoviská. Zásadný problém nastal v rámci exekučného konania, keď súd pri vznesení mojich námietok sa skutkovo vôbec nevyporiadal s dôvodnosťou mojich námietok,   ale   bez   ďalšieho vykonania   dokazovania   «od   zeleného stola» rozhodol, že moje námietky nie sú dôvodné“.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho námietok v rámci exekučného konania nemožno podať odvolanie, a preto podal žalobu o určenie, že uňho nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd, jeho žalobu zamietol s odôvodnením, že „nevzhliadol   naliehavý   právny   záujem   na   mojej   strane   na   takomto   určení   právneho vzťahu v zmysle § 80c O. s. p. Družstevný byt, ktorý sme spolu so žalovanou nadobudli, u mňa plnil základnú existenčnú potrebu, a pri riešení práv z toho vzniknutých, je potrebné, aby účastníci konania ako účastníci občiansko-právneho vzťahu boli posudzovaní rovnako. Postupom súdov už pred napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu, je príznačná línia preferencie jedného z účastníkov právneho vzťahu, resp. v rámci procesného postavenia, a to takým spôsobom, že je porušená zásada rovnosti účastníkov“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   142/05   zo   4.   mája   2006   porušil   jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zaviazal ho nahradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu   sťažnosti,   z jej   príloh   a z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 177/04   ústavný   súd   zistil,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   19.   mája   2004 sa sťažovateľ   domáhal   určenia,   že   v jeho   prípade   nedošlo   k zániku   práva   na   bytovú náhradu.   Po   vykonanom   dokazovaní   listinami,   výsluchmi   účastníkov   konania   a   osôb k ponukám   bytov   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6   C   177/04-79   z 24.   júna   2005   žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanej trovy konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   29.   júla   2005   odvolanie,   ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nerozhodol správne, keď tvrdil, že v jeho prípade nejde o naliehavý právny záujem vedúci k určeniu, že nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   bytové   náhrady,   ktoré   mu   žalovaná   ponúkala neodmietol   bezdôvodne.   Zároveň   vyslovil   názor,   že   v rámci   exekúcie   vyprataním   bytu okresný   súd   neskúmal,   či   bytové   náhrady,   ktoré   mu   boli   ponúknuté,   boli primerané a či spĺňali určité kvalitatívne predpoklady. Ďalej uviedol, že tým, že on sám sa napokon z bytu odsťahoval, nič nemení na danej situácii a že podľa jeho názoru mu právo na bytovú náhradu   nezaniklo.   Okrem   uvedeného   sťažovateľ   v odvolaní   argumentoval   následovne: „Zaujatie iného stanoviska totiž môže viesť k tomu, že osoba povinná zabezpečiť bytovú náhradu predloží oznámenie o ponuke na uzavretie nájomnej zmluvy, ktorej podpísaním by nemohol   vzniknúť   platný   nájom,   a keď   osoba   v prospech   ktorej   je   bytová   náhrada zabezpečovaná   takýto   nájom   odmietne,   bude   bez   ďalšieho   preskúmavania   vyprataná s konštatovaním že došlo k zániku práva na bytovú náhradu. Avšak ustanovenie § 712c ods. 3 Obč. zák. takýto účinok spája iba pri bezdôvodnom neuzavretí zmluvy.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   krajský   súd   napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, aby jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel, prípadne aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O podanom   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 7 Co 142/05-98 zo 4. mája 2006 tak,   že napadnutý rozsudok potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah napadnutého rozsudku okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   konštatoval,   že   vykonaným   dokazovaním   súd   prvého stupňa zistil, že rozsudkom toho istého súdu č. k. 17 C 320/01-24 z 18. novembra 2002 bolo zrušené   právo   spoločného   nájmu   účastníkov   k bytu   (...)   v P.   s tým,   že jeho   výlučnou nájomníčkou a členkou družstva sa stala bývalá manželka sťažovateľa. Týmto rozsudkom bola sťažovateľovi uložená povinnosť, aby sa do 15 dní odo dňa, keď mu bývalá manželka zabezpečí   primeranú   bytovú   náhradu,   vysťahoval   z uvedeného   bytu.   Krajský   súd   ďalej konštatoval,   že   z rozsudku   okresného   súdu   vyplynulo,   že preukázanie   zabezpečenia primeranej   bytovej   náhrady   bolo   predpokladom   na rozhodnutie   o uskutočnení   výkonu rozhodnutia, ktorého sa bývalá manželka sťažovateľa domáhala. Okrem toho odvolací súd poukázal na to, že okresný súd zistil, že v rámci exekúcie vyprataním bytu boli námietky sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné s tým, že jeho bývalá manželka si svoju povinnosť v súvislosti s poskytnutím primeranej bytovej náhrady splnila, pričom samotné rozhodnutie sťažovateľa   vysťahovať   sa   z bytu   pred   realizovaním   exekúcie   zavŕšilo   proces   splnenia povinnosti   jeho   bývalej   manželky   vyplývajúcej   z rozsudku   sp.   zn.   17   C   320/01 z 18. novembra   2002.   Podľa   vyjadrenia   krajského   súdu   okresný   súd   v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že na základe týchto skutočností sťažovateľ nemá právo na bývanie v byte, ktorého výlučnou nájomníčkou je jeho bývalá manželka. Z uvedeného dôvodu teda okresný súd konštatoval, že na strane sťažovateľa nie je daný naliehavý právny záujem na podanie žaloby o určenie, že nedošlo k zániku jeho práva na bytovú náhradu podľa § 80 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a preto   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   zároveň dodal: „Pre   nepreukázanie   danosti   naliehavého   právneho   záujmu   na   strane   žalobcu sa ani nezaoberal   dôvodmi,   pre ktoré   žalovaná   dňa 18.   1.   2005   podala žalobu vo   veci sp. zn. 28 C 19/05, v ktorej sa domáhala zmeny rozhodnutia z 18. 11. 2002 vo veci sp. zn. 17 C 320/01, keď žiadala, aby súd určil, že žalovaný oproti vysťahovaniu sa a vyprataniu trojizbového bytu s príslušenstvom (...) v P. nemá právo na náhradný byt, pričom v tejto veci doposiaľ nie je rozhodnuté.“

V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   venoval   široký   priestor aj námietkam a argumentom sťažovateľa obsiahnutým v jeho odvolaní. Krajský súd zároveň konštatoval,   že   na   odvolacom   pojednávaní   žalovaná   žiadala   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v rozhodnutí dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, pričom zároveň konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne ho aj vyhodnotil. Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho právneho názoru stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, ktorý v rozsudku bližšie špecifikoval, a to v rozsahu, ako už ústavný súd uviedol vyššie. V súvislosti s týmito zisteniami krajský súd vyslovil názor: „Na základe vyššie uvedených zistení odvolací súd dospel k záveru, že je treba prisvedčiť vyjadreniu žalovanej v odvolacom konaní, ako aj dôvodom rozsudku okresného súdu, že otázka poskytnutia primeraného náhradného bytu žalobcovi žalovanou bola   jednoznačne   vyriešená   v exekučnom   konaní,   keď   námietky   žalobcu   proti neprimeranosti   bytových   náhrad   a námietky   proti   samotnej   exekúcii   boli   zamietnuté. Aj z toho vyvodil súd prvého stupňa záver, že žalobca už nemôže mať naliehavý právny záujem   na   podaní   návrhu   tak,   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   80   písm.   c)   O.   s.   p. a to už aj z toho dôvodu, že sám byt dobrovoľne ešte pred exekučným výkonom vypratal. Preto je správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že ak by aj žalobe vyhovel, právne postavenie žalobcu sa tým nezmení. Keďže preukázanie zabezpečenia bytovej náhrady bolo základným predpokladom pre rozhodnutie v exekučnom konaní, správne usúdil súd prvého stupňa, ak pre absenciu naliehavého právneho záujmu návrh zamietol.“

Z obsahu spisu okresného súdu ústavný súd súčasne zistil, že 9. augusta 2006 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 51/2007 z 22. marca 2007 tak, že ho odmietol.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   konkrétnym   rozhodnutím   všeobecného   súdu   uviedol,   že   právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Vo vzťahu k čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd už judikoval, že zásada rovnosti strán v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a rovnakého procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach   a povinnostiach   rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Obsah práva rovnosti účastníkov konania zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom,   že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných   strán.   Nerozhoduje   procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka, nie je   podstatné   ani   to,   ktorý   z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a ktorý   z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Podstatou   sťažovateľových   námietok   bolo   tvrdenie,   že   už   v rámci   konania, predmetom ktorého bolo zrušenie spoločného nájmu bytu, bol preferovaný jeden účastník konania, a teda jeho bývalá manželka, keďže ona sa stala výlučnou nájomníčkou bytu a on, ako   sám   tvrdí,   bol   odkázaný   len   na   poskytnutie   primeranej   bytovej   náhrady.   Zároveň sťažovateľ namietal, že bytové náhrady, ktoré mu boli zo strany jeho bývalej manželky ponúknuté, ani v jednom prípade nespĺňali podmienku primeranosti, a preto ich odmietol, nie   však   bezdôvodne.   Zároveň   sa   nestotožnil   s názorom   súdov   o tom,   že   jeho   bývalá manželka si svoju povinnosť v súvislosti s poskytnutím primeranej bytovej náhrady splnila, ako ani s tým, že uňho vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na to, že pred samotným výkonom exekúcie vyprataním bytu sa z toho bytu odsťahoval, neexistuje danosť naliehavého právneho záujmu. Obaja účastníci mali pred súdom rovnaké postavenie, ktoré im umožňovalo prednášať argumenty a dôkazy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vychádzal zo skutkového   stavu   a dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa,   pričom   v tejto súvislosti sa oprel o príslušné zákonné ustanovenia, a teda o § 80 písm. c) Občianskeho súdneho   poriadku   pojednávajúci   o naliehavom   právnom   záujme a o   §   712c   ods.   1   a   3 Občianskeho zákonníka, predmetom ktorých je úprava bytových náhrad. Na základe toho vyslovil   svoj   právny   názor   o vecnej   správnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu. V tejto súvislosti je preto potrebné konštatovať, že úvahy odvolacieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, pričom napadnutý rozsudok nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je   náležite   odôvodnený.   Krajský   súd   v namietanom rozsudku   zaujal   svoj   názor   k sťažovateľom   nastolenému   problému   a zdôvodnil,   prečo považoval splnenie povinnosti jeho bývalou manželkou voči nemu, predmetom ktorej bolo poskytnutie   primeranej   bytovej   náhrady,   za   dovŕšené   a zároveň   poukázal,   že   naliehavý právny záujem s prihliadnutím na spomínanú skutočnosť, ako aj na to, že z bytu, ktorý bol povinný vypratať, sa pred výkonom exekúcie sám rozhodol vysťahovať, už nebol tým daný.

Z rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   142/05   zo   4.   mája   2006   podľa   názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že krajský súd vyslovil názor, ktorým sa odchýlil od názoru a očakávaní sťažovateľa ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu. Zároveň tým, že na základe úvah odôvodnených skutkovými   okolnosťami   a právnymi   dôvodmi   bolo   rozhodnuté   v prospech   bývalej manželky   sťažovateľa   ešte   nemožno   konštatovať,   že   došlo   k porušeniu   zásady   rovnosti účastníkov v konaní. Ústavný súd preto zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu tejto zásady v civilnom procese, pretože nebolo zistené, aby niektorý zo subjektov, o právach a povinnostiach ktorého tento súd rozhodoval, nemal vytvorené rovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie.

K tomu   treba   dodať,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, I. ÚS 203/03). Keďže   ústavný   súd   takéto   nedostatky   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu nezistil, z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol už na predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, s prihliadnutím na ustanovenie § 36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   jeho žiadosťou o náhradu trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2007