znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 299/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. N. K., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Bratislave v konkurznom konaní sp. zn. Z-2-3 K 200/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2006 doručená sťažnosť M. H., G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. N. K., N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-3 K 200/96.   Listom   doručeným   ústavnému   súdu   4.   septembra   2006   sťažovateľ   požiadal ústavný súd o urýchlené rozhodnutie vo veci podanej sťažnosti, pretože krajský súd zvolal na 8. september 2006 v predmetnom konkurznom konaní schôdzu veriteľov s programom schváliť   plán   speňažovania.   Sťažovateľ   vyslovil   obavu,   že   v dôsledku   tejto   skutočnosti nastane taký právny stav veci, ktorý už nebude možné podľa platných zákonov Slovenskej republiky zrekonštruovať.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   výzvou   z 8.   augusta   1996   ho   krajský   súd   na základe   „návrhu   na vykonanie konkurzu“   navrhovateľa   S.,   a.   s.,   B.,   odštepný   závod   – mestská   pobočka   G.   (ďalej   len   „Slovenská   sporiteľňa“),   vyzval   na   zvolanie   schôdze veriteľov, čím zároveň dňom doručenia tejto výzvy začalo dohodovanie. Ďalej uviedol, že bez toho, aby tento súd uznesením skončil dohodovanie, uznesením sp. zn. Z-2-3 K 200/96 z   28.   februára   2000   vyhlásil   konkurz   na   jeho   majetok.   Podľa   sťažovateľa   nečinnosť krajského súdu pretrváva a nie je voči nej prípustný žiadny opravný prostriedok.

Porušenie základného práva na spravodlivé, verejné a včasné (v primeranej lehote) prejednanie a rozhodnutie nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí   sťažovateľ   v tom,   že   krajský   súd   vo   veci   nerozhodol   a svoje   rozhodnutie   verejne nevyhlásil ustanoveným spôsobom.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v zmysle ustanovenia § 70a ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní [podľa právneho stavu účinného od 1. februára 1998 (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“)] v konaniach uvedených v ods. 1 sa dohodovanie skončí, ak rada veriteľov do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona nedoručí súdu oznámenie   o plnení   projektu   ozdravenia   spolu   s notárskou   zápisnicou,   osvedčujúcou konanie a priebeh schôdze veriteľov konanej po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, ktorá rozhodla   o tom,   že   sa   projekt   ozdravenia   plní.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   pokiaľ   krajský   súd považoval vyššie uvedenú podmienku za splnenú, mal vo veci rozhodnúť uznesením (§ 66a ods. 2 in fine zákona č. 328/1991 Zb.) a toto uznesenie zverejniť v Obchodnom vestníku (§ 66c ods. 1 zákona č.   328/1991 Zb.). Krajský súd však vo veci nekonal, čím svojou nečinnosťou   porušil   označené   základné   práva   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o jeho občianskych právach a na verejné vyhlásenie rozsudku.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného   práva   na   spravodlivé,   verejné   a včasné   (v   primeranej   lehote)   prejednanie a rozhodnutie záležitosti nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou   krajského   súdu   v konkurznom   konaní   sp.   zn.   Z-2-3   K 200/96,   prikázal krajskému súdu, aby vo veci dohodovania v konkurznom konaní Z-2-3 K 200/96 rozhodol bez zbytočného odkladu.

Sťažovateľ rovnako navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a uložil krajskému   súdu   zdržať   sa   vykonávania   konkurzného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.Z-2-3   K 200/96,   najmä   speňažovania   majetku   konkurznej   podstaty   a iného   nakladania s ním, a to až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že podaním doručeným krajskému súdu   13.   augusta   1996   navrhla   Slovenská   sporiteľňa   ako   veriteľ   vyhlásiť   konkurz   na majetok   sťažovateľa   ako   dlžníka.   Veriteľ   svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   voči   dlžníkovi vykazuje splatnú pohľadávku, ktorá k 7. augustu 1996 činila 38 154 171,40 Sk, titulom zmluvy   o poskytnutí   úveru   z 8.   júla   1991.   Insolvenciu   dlžníka   v návrhu   preukázal   aj existenciou jeho ďalších veriteľov.

Na zasadnutí schôdze veriteľov konanej 13. novembra 1996 zvolená rada veriteľov prijala návrh dlžníka – sťažovateľa, týkajúci sa predloženia návrhu projektu ozdravenia. Samotný projekt ozdravenia bol schválený schôdzou veriteľov 18. decembra 1996. Predseda rady veriteľov listom z 20. decembra 1996 oznámil túto skutočnosť krajskému súdu ako konkurznému súdu. Podobne bolo krajskému súdu oznámené plnenie schváleného projektu ozdravenia (listom z 28. februára 1997), prehodnotenie plnenia projektu ozdravenia (listom z   24.   februára   1998),   pokračovanie   v jeho   plnení   pri   rešpektovaní   postupnosti   plnenia pohľadávok veriteľov v zmysle tohto projektu (listom z 12. marca 1998, listom z 19. mája 1998).

Krajský súd uznesením sp. zn. Z-2-3 K 200/96 z 28. februára 2000 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka – sťažovateľa a za správcu konkurznej podstaty ustanovil Ing. P. P. Zároveň súd vyzval všetkých veriteľov na prihlásenie svojich nárokov.

V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že v súlade s ustanovením §   4a   ods.   3   zákona   č.   328/1991   Zb.   začal   dohodovanie,   ktoré   bolo   v zmysle   §   70a citovaného   zákona   skončené.   Súdu   nebolo doručené   oznámenie rady   veriteľov   o plnení projektu   ozdravenia   ani   notárska   zápisnica   osvedčujúca   konanie   a priebeh   schôdze veriteľov,   ktorá   by   rozhodla   o tom,   že   projekt   ozdravenia   sa   plní.   Z   predložených písomných dokladov krajský súd dospel k záveru, že dlžník je v úpadku a súčasne má viac veriteľov a nie je schopný po dlhší čas plniť svoje splatné záväzky, pričom má majetok, ktorý   postačuje   na   úhradu   trov   konania.   Tým   boli   splnené   podmienky   pre   vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podľa § 1 ods. 2 a § 5 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb.Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd dospejúc k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, uznesením sp. zn. 6 Obo 99/2000 z 23. júna 2000 potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. Z-2-3K 200/96 z 28. februára 2000. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. augusta 2000.

Dovolanie podané sťažovateľom najvyšší súd uznesením sp. zn. Obdo V 77/2000 z 18. decembra 2001 odmietol ako neprípustné, pretože v zmysle § 66f zákona č. 328/1991 Zb. sa ustanovenia § 236 až § 243d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

Dňa   26.   apríla   2002   sa   konala   schôdza   veriteľov   úpadcu   (na   základe   zvolania krajským   súdom)   za   prítomnosti   sťažovateľa   (úpadcu),   veriteľov   a správcu   konkurznej podstaty.   Schôdza   veriteľov   prijala   uznesenie   o   zbavení   funkcie   doterajšieho   správcu konkurznej podstaty Ing. P. a o ustanovení do funkcie nového správcu konkurznej podstaty JUDr. D. R. Túto skutočnosť potvrdil krajský súd uznesením zo 14. mája 2002.

Aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu (o zmene správcu konkurznej podstaty) podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 317/02 z 29. apríla 2003 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd dospel k záveru, že dôvody na zánik funkcie predchádzajúceho správcu konkurznej podstaty ku dňu 14. mája 2002, keď súd prvého stupňa napadnuté uznesenie vydal, boli, a to pre neplnenie povinností na strane správcu.   Na   sťažovateľov   „podnet   na   zrušenie   konkurzu“   doručený   odvolaciemu najvyššiemu súdu v priebehu odvolacieho konania (28. apríla 2003) najvyšší súd reagoval tak, že o tomto procesnom návrhu musí rozhodnúť súd prvého stupňa ako súd konkurzný. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že úpadca svojím podaním sleduje len a len prieťahy   v konaní,   pretože   konkurz   na   jeho   majetok   bol   právoplatne   vyhlásený.   Preto otázka, či dohodovacie konanie bolo alebo nebolo riadne ukončené, je podľa jeho názoru právne irelevantná, pretože na účinkoch vyhlásenia konkurzu sa už nič zmeniť nemôže.

Sťažovateľ medzitým 11. marca 2002, ešte pred konaním schôdze veriteľov, doručil krajskému súdu návrh na zrušenie konkurzu vyhláseného na jeho majetok, argumentujúc, že nemá viac veriteľov, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. a nie je v predĺžení, čím nemožno u neho aplikovať ani § 1 ods. 3 citovaného zákona.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   Z-2-3   K   200/96   z   18.   septembra   2003   návrh sťažovateľa (úpadcu) na zrušenie konkurzu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konkurze je prihlásených viac veriteľov, ktorých prihlášky sú v súlade s § 20 zákona č. 328/1991   Zb.,   v dôsledku   čoho   sa   stali   účastníkmi   konania.   Tieto   prihlášky   treba preskúmať   na   prieskumnom   pojednávaní.   Konajúci   sudca   nemá   oprávnenie   posudzovať oprávnenie   nároku   veriteľa.   Zákon   č.   328/1991   Zb.   toto   právo   priznáva   iba   správcovi konkurznej podstaty, resp. ak je popretá pohľadávka, o jej pravosti rozhoduje incidenčný sudca. Preto až po prebehnutí prieskumného pojednávania (resp. incidenčnej žaloby) bude možné posúdiť postavenie veriteľov a následne rozhodnúť o tom, či sú splnené podmienky na konkurz.

O odvolaní   sťažovateľa   proti   predmetnému   uzneseniu   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6 Obo 256/03 z 29. januára 2004 tak, že ho odmietol ako nedôvodné a uznesenie krajského súdu potvrdil.

Podaním   doručeným   krajskému   súdu   19.   augusta   2005   sťažovateľ   ako   úpadca opätovne navrhol zrušenie konkurzu vyhláseného týmto súdom 28. februára 2000 na jeho majetok, nakoľko údajne v tomto konkurznom konaní nie je ani jeden zákonný veriteľ. Krajský súd uznesením č. k. Z-2-3K 200/96-929 z 8. septembra 2005 návrh úpadcu na zrušenie konkurzu č. k. Z-2-3K 200/96 zamietol. Najvyšší súd o odvolaní úpadcu rozhodol uznesením sp. zn. 5 Obo 324/05 zo 16. decembra 2005 tak, že uznesenie krajského súdu č. k.   Z-2-3K   200/96-929   z   8.   septembra   2005   potvrdil.   Najvyšší   súd   z predložených dokladov, obsahu   spisu   a vyjadrení   správcu   konkurznej   podstaty   zistil,   že   úpadca   je dlžníkom viacerých veriteľov, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky v zmysle § 20 zákona č. 328/1991 Zb. a úpadca nepreukázal, že pohľadávky veriteľov prihlásených v konkurze sú uspokojené,   resp.   že   zanikli   na   základe   iných   právnych   skutočností.   Podľa   vyjadrenia správcu   konkurznej   podstaty   úpadca   svojím   konaním   marí   konkurzné   konanie   tým,   že neposkytuje   súčinnosť   v zmysle   §   9d   zákona   č.   328/1991   Zb.   Napriek   tomu,   že   bolo nariadené prieskumné pojednávanie na 30. septembra 2005, na ktorom sa mali preskúmať prihlásené pohľadávky a mala byť zvolaná schôdza veriteľov a správcom bol predložený plán   speňaženia   konkurznej   podstaty,   úpadca   znovu   v rozpore   so   závermi   rozhodnutia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   256/03   z 29.   januára   2004   a   ustanoveniami   zákona č. 328/1991 Zb. (§ 21, § 22) požiadal o zrušenie konkurzu, pričom nedoložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o neexistencii veriteľov. Podľa názoru najvyššieho súdu úpadca svojvoľným   konaním,   právne   neodôvodnenými   sťažnosťami   spôsobuje   prieťahy v konkurznom konaní, dôsledkom čoho je opätovné zrušenie nariadeného prieskumného pojednávania.

Listom   z   13.   apríla   2006   správca   konkurznej   podstaty   vyzval   sťažovateľa   na vyjadrenie   k zoznamu   veriteľov   zostavenému   na   účely   rozvrhu   podľa   konkurzných prihlášok.

Sťažovateľ   vo   vyjadrení   z   20.   apríla   2006   navrhol   všetky   pohľadávky   veriteľov prihlásené   v konkurze   poprieť   a podať   návrh   na   zrušenie   konkurzu.   Podľa   sťažovateľa žiadne   jeho   záväzky   voči   prihláseným   veriteľom   neexistujú   a sú   predmetom   súdnych sporov, ktoré nie sú právoplatne rozhodnuté. V tejto súvislosti tiež správcovi konkurznej podstaty oznámil, že ak okrem uvedených fiktívnych a nezákonných veriteľom existujú aj skutoční, zákonní (o ktorých však on nemá vedomosť), je schopný ich pohľadávky uhradiť neodkladne až do výšky 300 mil. Sk.

Krajský   súd   nariadil   prieskumné   pojednávanie   na   28.   apríl   2006.   Na   tomto prieskumnom   pojednávaní   správca   konkurznej   podstaty   preskúmal   jednotlivé   prihlásené pohľadávky   konkurzných   veriteľov,   pričom   výsledky   preskúmania   boli   zapísané do zoznamu   prihlášok   predloženého   správcom   konkurznej   podstaty   18.   apríla   2006. Sťažovateľ ako úpadca sa z pojednávania ospravedlnil z dôvodu pracovnej neschopnosti, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania.

Dňa 30. augusta 2006 krajský súd zverejnil v Obchodnom vestníku uznesenie sp. zn. Z-2-3 K 200/96 z 2. augusta 2006, ktorým zvolal schôdzu konkurzných veriteľov v tomto konkurznom konaní na 8. septembra 2006 s programom schváliť plán speňažovania.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal zo skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania. Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku a cieľom pomerné   uspokojenie   jeho   veriteľov   z majetku   úpadcu.   Tak   ako   v súdnom   konaní vo všeobecnosti,   tak   aj   v konkurznom   konaní   musí   súd   postupovať   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a právom   chránených   záujmov   účastníkov.   Táto ochrana   musí   byť   zabezpečená   pre   všetkých   účastníkov   konania   bez   ohľadu   na   druh súdneho konania a na to, na ktorej strane procesno-právneho vzťahu stoja. Účastník má právo   prednášať návrhy,   vyjadrovať   sa   k návrhom   a k postupu   súdu,   navrhovať dôkazy a k vykonaným   dôkazom   sa   vyjadrovať.   Takýmto   spôsobom   uplatňuje   svoj   vplyv na výsledok konania. Keď konanie prebieha vo viacerých štádiách, účastník prispôsobuje svoj procesný postup jednotlivým štádiám.

Dohodovacie konanie ako štádium konania, ktoré obligatórne muselo predchádzať vyhláseniu konkurzu, zaviedol zákon č. 122/1993 Z. z., ktorým sa menil a doplnil zákon č. 328/1991 Zb. Podľa tohto zákona (§ 4 ods. 1) do skončenia dohodovania súd neprejedná návrh   na   vyrovnanie   a nerozhodne   o vyhlásení   konkurzu.   O skončení   dohodovania rozhoduje súd podľa § 4g zákona. Podľa § 3 ods. 3 zákona rozhoduje uznesením. Keďže nešlo o žiaden z prípadov vymenovaných v § 202 ods. 3 OSP, proti uzneseniu, ktorým súd dohodovanie   skončil,   bolo   prípustné   odvolanie.   Podľa   právneho   stavu   účinného do 31. januára   1998   to   znamenalo,   že   dohodovacie   konanie   končí   až   právoplatnosťou rozhodnutia,   ktorým   súd   dohodovanie   skončil.   Podstatou   argumentácie   sťažovateľa v sťažnosti je preto tá skutočnosť, že súd nemohol súčasne skončiť dohodovacie konanie a vyhlásiť konkurz.

Dohodovacie konanie, zrušené s účinnosťou od 1. februára 1998 zákonom č. 12/1998 Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 12/1998 Z. z.“), bol v zásade inštitút veriteľov, ktorí rozhodovali o tom, či sa dohodovacie konanie začne   a bude   ďalej   pokračovať,   alebo   či   veritelia   „umožnia“   súdu   ďalej   pokračovať v konaní podľa   zákona   č.   328/1991   Zb.   Účelom   dohodovacieho   konania   bolo   umožniť veriteľom (súd v tomto už nemal žiadnu ingerenciu) rozhodnúť o tom, či dlžník je schopný ozdravenia a prijať potom projekt ozdravenia, alebo ak na toto nie sú predpoklady, potom nech súd postupuje podľa ostatných ustanovení zákona č. 328/1991 Zb.

V okolnostiach   prípadu   bolo podľa   v tom   čase účinného zákona č.   328/1991 Zb. dohodovacie   konanie   začaté,   bola   zvolená   rada   veriteľov,   bol   vypracovaný   a schôdzou veriteľov schválený projekt ozdravenia. Súd nepreskúmaval obsah projektu ozdravenia ani neposudzoval   jeho   plnenie   či   neplnenie.   Toto   bolo   výlučne   v právomoci   veriteľov prostredníctvom rady veriteľov. Krajský súd v súlade s novelou zákona č. 328/1991 Zb., danou zákonom č. 12/1998 Z. z., dospejúc k zisteniu, že mu nebolo doručené oznámenie rady veriteľov o plnení projektu ozdravenia, ani notárska zápisnica osvedčujúca konanie a priebeh schôdze veriteľov, ktorá by rozhodla o tom, že projekt ozdravenia sa plní a zistiac, že sú splnené podmienky úpadku dlžníka, uznesením sp. zn. Z-2-3 K 200/96 z 28. februára 2000   vyhlásil   konkurz   na   majetok   dlžníka   –   sťažovateľa,   pričom v odôvodnení   svojho rozhodnutia   konštatoval   ukončenie   dohodovania   podľa   §   70a   zákona   č.   328/1991   Zb. Po potvrdení tejto právnej skutočnosti odvolacím najvyšším súdom (na základe odvolania sťažovateľa), toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18. augusta 2000.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Inými slovami to znamená, že   ak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistí,   že   už   uplynula   lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa   čl. 127 ústavy zaoberať opodstatnenosťou   námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach   a základných   slobodách   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   110/03,   I.   ÚS   235/03, III. ÚS 42/06).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na spravodlivé,   verejné a včasné (v primeranej lehote) prejednanie a rozhodnutie nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvrdiac,   že krajský súd vo veci dohodovacieho konania v konkurznom konaní na jeho majetok vedenom pod sp. zn. Z-2-3 K 200/96 doteraz nerozhodol o ukončení dohodovania a svoje rozhodnutie verejne nevyhlásil ustanoveným spôsobom.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ tvrdeným porušením označeného základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nenamietal   celkovú   dĺžku   konkurzného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. Z-2-3 K 200/96 ani nekonkretizoval obdobia úplnej   nečinnosti   tohto   súdu   v rámci   predmetného   konkurzného   konania.   Podstata   jeho námietok   (nečinnosti   súdu)   spočívala   v tom,   že   krajský   súd   nevykonal   konkrétny   úkon (ukončiť   dohodovanie   ustanoveným   spôsobom),   ktorý   podľa   neho   v tom   čase   (pred vyhlásením konkurzu) vykonať mal.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   sťažovateľa   doručená ústavnému súdu, t. j. 23. júna 2006, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal v dobe po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok zo strany veriteľa Slovenskej sporiteľne (13. augusta 1996). Krajský súd posúdiac splnenie hmotno-právnych a procesných podmienok na strane sťažovateľa ako dlžníka, za súčasného odôvodnenia ukončenia dohodovania, uznesením sp. zn. Z-2-3 K 200/96 z 28. februára 2000, právoplatným 18. augusta 2000, vyhlásil konkurz na jeho majetok. V okolnostiach prípadu   z doterajšieho   priebehu   predmetného   konkurzného   konania   možno   presvedčivo vyvodiť   záujem   veriteľov   (prihlásením   svojich   pohľadávok   v konkurznom   konaní v zákonnej   lehote,   účasťou   na   prieskumnom   pojednávaní,   využívaním   svojich   práv konkurzného veriteľa v súvislosti s popieraním konkurzných pohľadávok iných veriteľov) na   tom,   že   majetkové   pomery   úpadcu   budú   riešené   nie   v rámci   projektu   ozdravenia dohodovaním, ale po vyhlásení konkurzu pomerným uspokojením v súlade so zákonnou úpravou   konkurzu   a vyrovnania.   Pritom   vo viacerých   prípadoch   namietaná   aktívna legitimácia   konkurzných   veriteľov   je   predmetom   prebiehajúcich   incidenčných   konaní v rámci predmetného konkurzného konania.

Je nesporné, že už 28. februára 2000 (keď krajský súd uznesením vyhlásil konkurz), najneskôr však 18. augusta 2000 (právoplatnosťou vyhlásenia konkurzu) sťažovateľ vedel, že podľa neho nebolo dohodovanie ukončené nesprávne a z ďalších úkonov krajského súdu (ustanovenie   správcu   konkurznej   podstaty,   rozhodnutie   o jeho   zmene,   zvolanie   schôdze veriteľov,   nariadenie   prieskumného   pojednávania)   mu   bolo   jasné,   že   súd   nemieni postupovať podľa jeho predstáv. Napriek tomu túto skutočnosť v konaní pred ústavným súdom namieta až podaním, doručeným ústavnému súdu 23. júna 2006.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006