znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 298/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, postupomOkresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 557/2009 a jeho uznesenímz 25.   novembra   2013   (Rvp   13887/2014),   sp.   zn.   4   Er   131/2008   a   jeho   uznesenímz 3. decembra 2013 (Rvp 13888/2014), ako aj postupom Okresného súdu Spišská Nová Vesv konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 421/2007 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013(Rvp 14821/2014) a postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v konaniach   vedených   podsp. zn. 5 CoE 20/2014 (Rvp 13887/2014) a sp. zn. 5 CoE 23/2014 (Rvp 13888/2014)a jehouzneseniami z 29. júla 2014 a sp. zn. 5 CoE 72/2014 a jeho uznesením z 12. augusta 20142013 (Rvp 14821/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 13887/2014, sp. zn. Rvp 13888/2014 a sp. zn. Rvp 14821/2014   s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 298/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli27. októbra 2014   a 10.   novembra   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo vecinamietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie (ďalej len „charta“) označeným postupom a uzneseniami Okresného súduRožňava a Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „postup a uznesenia okresnýchsúdov“)   a   označeným   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len„postup a uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto   činnostiposkytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami – dlžníkmi úvery, ktoréboli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadomna skutočnosť,   že   dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   stalisa pohľadávky   sťažovateľky   splatnými.   Na základe   exekučných   titulov   (rozhodcovskýchrozsudkov,   resp.   notárskych   zápisníc) boli   v prospech   sťažovateľky   začaté   exekučnékonania,   v priebehu   ktorých   okresný   súd uzneseniami   rozhodol   o vyhlásení   exekúciíza neprípustné a o ich zastavení. Po podaní odvolaní sťažovateľkou krajský súd svojimiuzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúcez rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušnýchprávnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytujeústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedenékonania.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   právapodľa čl. 47 charty, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniamiokresného súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zrušíuznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšiekonanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže súd v záujme hospodárnostikonania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebosa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S prihliadnutím   na obsah sťažností, ktoré sú predmetom   tohto prerokovanie predústavným   súdom,   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

2.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastaveníexekúcií, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmtouzneseniam bolo možné podať odvolania ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka ajvyužila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorývydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť   pre nedostatokprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   týkajúcich   sa   v   záhlaví   tohtorozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojichzistení   dospel   k   záveru,   že   v nich   použitá   argumentácia   je   totožná   s   jej   právnouargumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd užzaoberal   v   uplynulom   období,   v   ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdova ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodunedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie   (v   častiach   týkajúcich   sarozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v   častiachtýkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdutak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konaniaskúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozsudkurozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre záveryvšeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov všeobecnýchsúdov v týchto exekučných konaniach.

S   prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitejprávnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecnýchsúdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov odmietnutiasťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnuproblematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   asťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien nie je potrebné uvádzať tie istédôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmisvojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013,sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp.zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp.zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandisnapr. sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013),ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodovtam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálenéprávne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (v časti týkajúcej sa napadnutýchuznesení okresného súdu), resp. z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (v časti týkajúcej sanapadnutých uznesení krajského súdu).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky uplatnených v nich nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015