znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 298/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., Pozsonyi út 56,1133 Budapešť, Maďarská republika,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Legal   Counsels,   s.   r.   o.,   Tallerova   10, Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Gabriel   Havrilla,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 Co 15/2011 z 5. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 15/2011 z 5. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v   právnej   veci   navrhovateľa „G., Cyperská   republika,   proti   odporcovi   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   hospodárstva Slovenskej republiky“ sa v odvolacom konaní pred krajským súdom sťažovateľka domáhala vstupu do konania ako vedľajší účastník na strane navrhovateľa, a to podaním z 28. marca 2012   doručeným   krajskému   súdu   4.   apríla   2012   z   dôvodu,   že   ako   oprávnená   má voči navrhovateľovi   ako povinnému   v   exekučnom   konaní pohľadávku;   exekučné   konanie sa vedie v súčasnosti na Okresnom súde Košice II a nie je právoplatne skončené.

Krajský   súd   ako   prvostupňový   súd   o   návrhu   sťažovateľky   rozhodol   napadnutým uznesením tak, že nepripustil sťažovateľku do konania ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa, čím jej odňal možnosť zúčastniť sa konania ako vedľajšiemu účastníkovi, a tým porušil jej označené základné právo. Krajský súd podľa sťažovateľky „rozhodoval v jasnom rozpore s relevantnou právnou normou teda v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom“.

K tomu cituje ustanovenie § 93 ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako príklad uvádza judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a cituje z jeho rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 234/2004, sp. zn. 8 Sž 43/2007, sp. zn. 2 Cdo 93/2009 a sp. zn. 3 Cdo 319/2009 a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky.

Podľa   sťažovateľky   sa   krajský   súd „uvedenými   ustanoveniami   zákona,   ako   ani judikatúrou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   dôsledne   neriadil,   nakoľko   o neprípustnosti rozhodol bez toho, že by niektorý z účastníkov namietol neprípustnosť vstupu sťažovateľa(ky) ako vedľajšieho účastníka do konania. Týmto zjavne porušil základné práva navrhovateľa na súdnu ochranu.“.

V petite sťažnosti na základe uvedeného sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   s   tým,   aby   bolo napadnuté   uznesenie   zrušené   a   vec   mu   bola   vrátená   na   nové   konanie   a   rozhodnutie. Sťažovateľka sa zároveň domáha náhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Porušenie citovaných článkov ústavy a dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu jej odňal možnosť konať pred súdom, keď nevyhovel jej návrhu na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa a nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 58 ods. 1 OSP súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu, a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon.

Podľa § 58 ods. 2 OSP súd môže na žiadosť účastníka priznať odkladný účinok návrhu, aby sa odpustilo zmeškanie lehoty.

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,   proti   rozhodnutiu   ktorého   smeruje.   Ak   bolo vydané   opravné   uznesenie,   lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa   §   204   ods.   2   OSP   odvolanie   je   podané   včas   aj   vtedy,   ak   bolo   podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu   o   lehote   na   podanie   odvolania.   Ak   rozhodnutie   neobsahuje poučenie   o   lehote   na podanie   odvolania   alebo   ak   obsahuje   nesprávne   poučenie   o   tom,   že   odvolanie   nie   je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Podľa § 204 ods. 3 OSP odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie nie je prípustné, ak ide o odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo vyslovené, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je. V týchto prípadoch neplatí tiež ustanovenie odseku 2 druhej vety.

V   §   202   ods.   1   až   4   OSP   sú   uvedené   zákonné   dôvody,   kedy   nie   je   odvolanie prípustné.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 15/2011 z 5. apríla 2012 rozhodol ako prvostupňový súd o návrhu sťažovateľky na vstup do odvolacieho konania ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   navrhovateľa   tak,   že   ju   nepripustil   do   konania.   V poučení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.“.

Sťažovateľka sa preto obrátila v tejto veci na ústavný súd, aby posúdil, či krajský súd postupoval   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku a judikatúrou najvyššieho súdu.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe subsidiarity. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti prihliadal   na   vymedzenie   svojej   právomoci   v   ustanovení   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Je to tak preto, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb a až v prípade, ak nie je dosiahnutá náprava v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná ústavným   súdom,   ale   aj   to   iba   v   obmedzenom   rozsahu   z   hľadiska   kritérií   ústavnej akceptovateľnosti (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 33/03) sťažnosťou namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   alebo mohol   domôcť   využitím   jemu dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02,   IV.   ÚS   115/07, IV. ÚS 203/09).

Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade preskúmať prvostupňové rozhodnutie krajského súdu v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu o nepripustení vedľajšieho účastníka   do   konania   vylučuje   v   zmysle   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc ústavného súdu vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu vydanému v prvostupňovom konaní.

Na tom nemení nič skutočnosť, že krajský súd sťažovateľku nesprávne poučil, že odvolanie v tejto veci nie je prípustné.

Je   nepochybné,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   vstupu   do   konania   ako   vedľajší účastník a krajský súd o jej návrhu rozhodol tak, že sťažovateľka nepreukázala právny záujem na výsledku sporu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 185/2004 („o určenie, že odporca   nemá   voči   navrhovateľovi   právo   na   vrátenie   majetku“)   a do   konania   ju   ako vedľajšieho účastníka nepripustil. Keďže ide o prvostupňové rozhodnutie, v zmysle § 201 a § 202 OSP je proti takémuto rozhodnutiu odvolanie prípustné, teda sťažovateľka sa mala danými ustanoveniami riadiť a podať proti nemu odvolanie.

Ústavný súd pritom vychádzal aj zo svojej judikatúry a tiež judikatúry najvyššieho súdu, pretože k základným zásadám spravodlivého procesu okrem požiadavky nezávislého a nestranného   rozhodovania,   vylúčenia   ľubovôle   v   súdnej   jurisdikcii   a   pod.   náleží   tiež ústavná požiadavka preskúmania rozhodnutia súdu nižšieho stupňa súdom vyššieho stupňa, pretože len tak sa naplňuje ústavne zaručené základné právo na súdnu ochranu a z nej vyplývajúce právo na spravodlivý proces. Pokiaľ teda Občiansky súdny poriadok výslovne neustanovuje, že takéto uznesenie nie je možné napadnúť odvolaním, a ide o prvostupňové rozhodnutie, ústavný súd je toho názoru, že proti takémuto rozhodnutiu je odvolanie možné a prípustné, aj pokiaľ ide o osobu, ktorá sa považuje za vedľajšieho účastníka.

Dvojinštančnosť konania je ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov (m. m. II. ÚS 195/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje konkrétne aj na rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn.   8   Sžo   36/07   z   24.   januára   2008   (vydané   v   správnom   súdnictve),   ktorým najvyšší   súd   konštatoval,   že   proti   uzneseniu   o   nepripustení   vedľajšieho   účastníka   je prípustné odvolanie, aj keď prvostupňový súd v poučení tiež uviedol, že proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (tak, ako to bolo aj v prípade sťažovateľky).

Najvyšší   súd   vecne   tiež   rozhodoval   o   odvolaniach   iných   vedľajších   účastníkov, ktorým krajské súdy ako prvostupňové súdy nevyhoveli a nepripustili ich vstup do konania z   rôznych   dôvodov   (pozri   napr.   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   20/2006   z 27. februára 2008 a sp. zn. 6 Obo 34/2008 z 12. marca 2008).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd je tiež toho istého právneho názoru ako   najvyšší   súd,   že   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   o   nepripustení   vedľajšieho účastníka   do   konania   je   prípustné   odvolanie,   a   hoci   krajský   súd   nesprávne   poučil sťažovateľku o opravnom prostriedku v jej veci, táto, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,   mala   rozhodne   opravný   prostriedok   (odvolanie)   proti   prvostupňovému rozhodnutiu krajského súdu podať na najvyšší súd, čo však z jej sťažnosti nevyplýva, ale priamo sa obrátila so sťažnosťou na ústavný súd.

Keďže pred ústavným súdom   tu   existoval   najvyšší   súd,   ktorý   mal ako príslušný odvolací súd konať v tejto veci, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy odmietol jej sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   bez toho,   aby   sa   vecne   zaoberal   opodstatnenosťou   jej námietok vznesených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012