znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 298/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1141/2011, sp. zn. Rvp 1142/2011, sp. zn. Rvp 1145/2011, sp. zn. Rvp 1146/2011, sp. zn. Rvp 1147/2011, sp. zn. Rvp 1149/2011, sp. zn. Rvp 1205/2011, sp. zn. Rvp 1206/2011, sp.   zn.   Rvp   1207/2011,   sp.   zn.   Rvp   1215/2011   a sp.   zn.   Rvp   1359/2011,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., spol. s r. o., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE 73/2010-36 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 121/2010 z 26. januára 2011, č. k. 2 CoE 33/2011-38 z 28. februára 2011, č. k.41 CoE 120/2010-59 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 98/2010 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE 41/2011-42 z 18. februára 2011, č. k. 43 CoE 100/2010-29 z 26. januára 2011, sp. zn. 14 CoE 67/2011 z 1. marca 2011, č. k. 15 CoE 66/2011-35 z 8. marca 2011 a č. k. 13 CoE 37/2011-29 z 28. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1141/2011, sp. zn. Rvp 1142/2011, sp. zn. Rvp 1145/2011, sp. zn. Rvp 1146/2011, sp.   zn.   Rvp   1147/2011,   sp.   zn.   Rvp   1149/2011,   sp.   zn.   Rvp   1205/2011,   sp.   zn. Rvp 1206/2011, sp. zn. Rvp 1207/2011, sp. zn. Rvp 1215/2011 a sp. zn. Rvp 1359/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1141/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011, 19. mája 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 41 CoE 73/2010-36 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 121/2010 z 26. januára 2011, č. k. 2 CoE 33/2011-38 z 28. februára 2011, č. k. 41 CoE 120/2010-59 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 98/2010 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE 41/2011-42 z 18. februára 2011, č. k. 43 CoE 100/2010-29 z 26. januára 2011, sp. zn. 14 CoE 67/2011 z 1. marca 2011, č. k. 15 CoE 66/2011-35 z 8. marca 2011 a č. k. 13 CoE 37/2011-29 z 28. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu   novembra   2005   až   októbra   2008   (ďalej   len   „zmluvy“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 99,58 € do 1 327,76 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.

Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   boli   na   návrh sťažovateľky   začaté   rozhodcovské   konania   pred   rozhodcovským   súdom   zriadeným zriaďovateľom   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“).   Rozhodcovský   súd   vydal vo veciach týchto dlžníkov tieto rozhodcovské nálezy: sp. zn. SR 01569/09 z 22. mája 2009 vykonateľný   18.   júna   2009   (Rvp   1141/2011),   sp.   zn.   SR   07122/09   z   15.   júla   2009 vykonateľný   1.   októbra   2009   (Rvp   1142/2011),   sp.   zn.   SR   1242/06   z   5.   mája   2006 vykonateľný 25. mája 2006 (Rvp 1145/2011), sp. zn. SR 15532/09 z 29. septembra 2009 vykonateľný   29.   októbra   2009   (Rvp   1146/2011),   sp.   zn.   SR   05330/09   z   3.   júna   2009 vykonateľný   2.   júla   2009   (Rvp   1147/2011),   sp.   zn.   SR   0920/06   z   11.   apríla   2006 vykonateľný   5.   mája   2006   (Rvp   1149/2011),   sp.   zn.   SR 04058/09   z   24.   augusta   2009 vykonateľný 24. septembra 2009 (Rvp 1205/2011), sp. zn. SR 18096/09 zo 4. novembra 2009 vykonateľný 3. decembra 2009 (Rvp 1206/2011), sp. zn. SR 07692/09 zo 6. júla 2009 vykonateľný   30.   júla 2009   (Rvp   1207/2011),   sp.   zn.   SR 14609/09   z   25.   augusta   2009 vykonateľný 22. októbra   2009 (Rvp   1215/2011)   a sp.   zn. SR 05975/08 z 1.   júla 2008 vykonateľný 24. júla 2008 (Rvp 1359/2011).  

Na   základe   uvedených   rozhodcovských   nálezov   boli   spísané   pred   súdnym exekútorom zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a následne začal súdny exekútor na základe poverení udelených Okresným súdom Lučenec alebo Okresným súdom Revúca (ďalej aj „okresné súdy“) exekučné konania.

Okresný   súd   Lučenec   uzneseniami   č.   k.   6   Er/811/2009-26   z   18.   augusta   2010 (Rvp 1141/2011), č. k. 10 Er/731/2009-20 z 27. októbra 2010 (Rvp 1142/2011), č. k. 6   Er/657/2006-28   z   12.   októbra   2010   (Rvp   1145/2011),   č.   k.   10   Er/678/2009-21 z   27.   októbra   2010   (Rvp   1146/2011),   č.   k.   6   Er/868/2009-27   z   29.   septembra   2010 (Rvp 1147/2011), č. k. 17 Er/657/2006-23 z 20. októbra 2010 (Rvp 1149/2011), č. k. 10   Er/618/2009-25   z   27.   októbra   2010   (Rvp   1205/2011),   č.   k.   9   Er/10/2010-18 zo   14.   októbra   2010   (Rvp   1206/2011),   č.   k.   10   Er/462/2009-25   z   27.   októbra   2010 (Rvp 1207/2011), č. k. 8 Er/1141/2009-20 z 28. októbra 2010 (Rvp 1215/2011) a Okresný súd Revúca   uznesením   č.   k. 3 Er   3983/2008-16 z 9. novembra 2009 (Rvp   1359/2011) exekúcie vedené na návrh sťažovateľky zastavil. Na základe odvolaní sťažovateľky krajský súd   napadnutými   uzneseniami potvrdil   uznesenia   okresných   súdov   ako   vecne   a   právne správne.

V   ďalšom   sťažovateľka   podrobne   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva   a   ústavného   súdu.   V   podstatnom   uviedla,   že   podľa   jej   názoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupmi okresného súdu, ktoré ich vydaniu predchádzali, bolo   porušené   jej   základné   právo „na   spravodlivý   proces“ vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj „právo   pokojne   užívať   svoj   majetok“ zaručené   v   čl.   1   dodatkového protokolu   predovšetkým   tým,   že   okresné   súdy   začatím   konania   z   vlastného   podnetu nahradili   vôľu   jedného   z   účastníkov   exekúcie,   a   tak   porušili „zákonom   a   ústavou garantovanú rovnosť strán“.

Dôvody   porušenia   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   v   tom, že „okresný   súd vydal poverenie,   t.   j.   riadne   preskúmal   exekučný   titul   pred   vydaním   poverenia   na   zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu   a   súčasne   legitímne   očakávanie   sťažovateľa   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   zahájením   tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie...

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní...

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania   na zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, tieto uznesenia zruší, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II.   ÚS   21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   napadnutými uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1141/2011, sp. zn. Rvp 1142/2011, sp. zn. Rvp 1145/2011, sp. zn. Rvp 1146/2011, sp. zn.   Rvp   1147/2011,   sp.   zn.   Rvp   1149/2011,   sp.   zn.   Rvp   1205/2011,   sp.   zn. Rvp 1206/2011, sp. zn. Rvp 1207/2011, sp. zn. Rvp 1215/2011 a sp. zn. Rvp 1359/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej právnej otázke nastolenej v sťažnosti sťažovateľky, ktorá spočíva v tom, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto   štádiu   konania prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu (rozhodnutia rozhodcovského súdu).

Z uznesení krajského súdu č. k. 41 CoE 73/2010-36 z 26. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 34/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 43 CoE 121/2010 z 26. januára 2011, č. k. 2 CoE 33/2011-38 z 28. februára 2011, č. k. 41 CoE 120/2010-59 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE 41/2011-42 z 18. februára 2011, č. k. 43 CoE 100/2010-29, z 26. januára 2011, sp. zn. 14 CoE 67/2011 z 1. marca 2011 a č. k. 15 CoE 66/2011-35, z 8. marca 2011 vyplýva stotožnenie sa   s uzneseniami Okresného súdu   Lučenec č.   k. 6 Er/811/2009-26 z 18. augusta   2010   (Rvp   1141/2011),   č.   k.   10   Er/731/2009-20   z   27.   októbra   2010 (Rvp   1142/2011),   č.   k.   6   Er/657/2006-28   z   12.   októbra   2010   (Rvp   1145/2011),   č.   k. 10   Er/678/2009-21   z   27.   októbra   2010   (Rvp   1146/2011),   č.   k.   6   Er/868/2009-27 z   29.   septembra   2010   (Rvp   1147/2011),   č.   k.   10   Er/618/2009-25   z   27.   októbra   2010 (Rvp   1205/2011),   č.   k.   9   Er/10/2010-18   zo   14.   októbra   2010   (Rvp   1206/2011),   č.   k. 10   Er/462/2009-25   z   27.   októbra   2010   (Rvp   1207/2011)   a   č.   k.   8   Er/1141/2009-20 z 28. októbra 2010 (Rvp 1215/2011), ktorý zastavil označené exekučné konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“) vzhľadom na to, že v týchto posudzovaných prípadoch vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Krajský súd sa tiež uzneseniami sp. zn. 43 CoE 98/2010 z 26. januára 2011 a č. k. 13 CoE 37/2011-29 z 28. februára 2011 stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Lučenec č. k. 17 Er/657/2006-23 z 20. októbra 2010 (Rvp 1149/2011) a Okresného súdu Revúca č. k. 3 Er 3983/2008-16 z 9. novembra 2009 (Rvp 1359/2011), ktorými bolo zastavené exekučné konanie vedené na návrh sťažovateľky podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého možno zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení osobitného zákona.   Aplikovanou   právnou   normou,   z   ktorej   vyplýva   oprávnenie   všeobecného   súdu zastaviť exekúciu, bolo v danom prípade ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom konaní“). Z označených uznesení vyplýva, že krajský súd (a rovnako aj okresné súdy) považoval posudzované rozhodcovské rozsudky za také, ktoré zaväzovali účastníka rozhodcovského konania na plnenie odporujúce dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje rozhodnutie súdu, ktoré by bolo spôsobilým exekučným titulom z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára   1997   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   daných   prípadoch   aplikoval   zákony (predovšetkým   príslušné   ustanovenia   Exekučného   poriadku,   zákona   o   rozhodcovskom konaní   a   Občianskeho   zákonníka)   podľa   ich   obsahu   a   rozhodoval   v   zmysle   ustálenej judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   v   posudzovaných   prípadoch   považovať   za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach týkajúcich   sa   namietania   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka   tiež   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu tvrdiac, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu“ a „oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   už   uvedenej   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011