znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 298/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Č.,   R.,   zastúpeného   JUDr.   A.   M.,   H.,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 44/2005 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 51/08 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2009 doručená sťažnosť J. Č., R. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 44/2005 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 a postupom Krajského súdu v   Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 Co   51/08 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od roku 1999 účastníkom súdneho konania v postavení odporcu o zaplatenie sumy 29 242,81 Sk v spore o nároku navrhovateľa odvodeného zo sprostredkovateľskej a mandátnej zmluvy, ktorú spolu uzavreli.

V uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 44/2005 zo 17. januára   2008   a   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 7 Co 51/08 z 15. decembra 2008.

Sťažovateľ zastáva názor, že na prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci nebol vecne príslušný okresný súd, ale ako prvostupňový súd mal o nej rozhodnúť krajský súd, preto podľa neho „rozsudok Okresného súdu Humenné sp. 11 C 44/2005 zo dňa 17. 1. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 51/08 zo dňa 15. 12. 2008 sú nezákonné, pretože boli vydané nezákonnými súdmi“.

Sťažovateľ svoje presvedčenie v tomto smere opiera v sťažnosti okrem iného o túto argumentáciu:

„Tieto typy zmlúv (sprostredkovateľská a mandátna zmluva) sú upravené v ust. § 642 a nasl. a ust. § 654 a nasl. Obchodného zákonníka.

Na   rozhodovanie   o   tomto   nároku   podľa   vtedy   platného   Občianskeho   súdneho poriadku bol príslušný okresný súd.

Sprostredkovateľská zmluva podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka sa však netýka trvalého a sústavného sprostredkovania, ale iba ak ide len o jednorázové alebo opakované vyvíjanie činnosti smerujúcej k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou.

Pokiaľ   sa   ale   táto   zmluva   uzavrie   na   dobu   neurčitú,   a   ide   o   trvalú sprostredkovateľskú činnosť, je potrebné takýto vzťah považovať za obchodné zastúpenie na základe zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka a to aj napriek tomu, že v samotnom texte je zmluva označená zmluvnými stranami inak. Zmluvný typ takéhoto prejavu vôle je treba v konečnom dôsledku zisťovať z obsahu samotnej zmluvy, a nie z jej označenia.

Vychádzajúc ale z obsahu zmluvy, ktorá je predmetom žaloby, išlo už v čase podania žaloby o zmluvu o obchodnom zastúpení v zmysle ust. § 652 a nasl. Obchodného zákonníka. V čase   podania   žaloby   na   súd   bol   na   rozhodovanie   o   týchto   nárokoch   vecne príslušný krajský súd ako súd prvého stupňa a to podľa § 9 ods. 3 písm. c) 2. vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa § 9 ods. 3 písm. j) O. s. p. v znení platnom v čase   podania zmeny   právneho dôvodu žalobkyne a   to bez ohľadu   na to,   či   účastníci záväzkového   právneho   vzťahu   sú   podnikatelia,   aj   spory   z   právnych   vzťahov   medzi obchodným zástupcom a podnikateľom, ktorý obchodného zástupcu poveril, okrem sporov z pracovného vzťahu...

S   poukazom   na   ust.   §   11   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   konanie uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia...

Z   obsahu   samotnej   zmluvy,   ktorá   je   predmetom   konania,   ktorého   vyslovenia nezákonnosti sa touto sťažnosťou domáhame, je zrejmé, že ide o zmluvu o obchodnom zastúpení, resp. o uplatňovanie nárokov vyplývajúcich z tejto zmluvy.

To sú skutočnosti, ktoré tu boli v čase začatia konania, a tak možno konštatovať, že už v čase podania návrhu na súd bol na rozhodnutie o veci vecne príslušný krajský súd ako súd prvého stupňa a to s poukazom na ust. § 9 ods. 3 písm. c) 2. vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku.“

Ako zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, otázkou vecnej a miestnej príslušnosti sa v tejto veci zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý   svojím   uznesením   sp.   zn.   Ndob   78/03   z   31. marca 2003   rozhodol,   že   vo   veci je príslušný konať okresný súd. Na toto rozhodnutie najvyššieho súdu poukázal v súvislosti s   námietkou   sťažovateľa   o nepríslušnosti   okresného   súdu   aj   krajský   súd   v   odôvodnení svojho rozsudku s tým, že zdôraznil viazanosť súdov nižšieho stupňa takýmto rozhodnutím (§   104a   ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov).

K tomu sťažovateľ uvádza: „Rešpektujeme právny názor Krajského súdu v Prešove vyjadrený v časti svojho rozsudku sp. zn. 7 Co 5/08, pokiaľ hovorí o tom, že vecná a miestna príslušnosť   konať   bola   založená   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   a   týmto   rozhodnutím v súlade s ust. § 104 ods. 3 O. s. p. je súd nižšieho stupňa viazaný.

Najvyšší   súd   SR   pred   vydaním   uznesenia   sp. zn.   Ndob   78/03   však   vychádzal z nesprávne   odôvodneného   návrhu   na   riešenie   kompetenčného   sporu   predloženého Krajským súdom v Prešove.

Medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá zmluva o sprostredkovaní a mandátna zmluva, pretože v skutočnosti išlo o zmluvu o obchodnom zastúpení. Sme toho názoru, že na základe tohto omylu vo veci rozhodol nezákonný súd.“

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby:„1. vyhovel   sťažnosti   sťažovateľa   a   vydal   nález,   že   v   konaniach,   ktoré   boli na všeobecnom súde dovŕšené na Krajskom súde v Prešove rozsudkom 7 Co 51/08 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné 11 C 44/2005 boli porušené:

a) základné práva sťažovateľa garantované čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd publikovaných pod č. 23/1991 Zb.

2. zrušuje rozsudok Okresného súdu Humenné 11 C 44/2005 a rozsudok Krajského súdu v Prešove 7 Co 51/08 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove ako prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   pri   prerokovaní   tejto   sťažnosti   v   prvom   rade   vysporiadal s nepresnosťami týkajúcimi sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa, ktorý v petite (ale aj v odôvodnení sťažnosti) cituje čl. 46 a čl. 48 ústavy bez uvedenia odsekov.

Ústavný   súd   posúdil   vychádzajúc   z   celého   obsahu   sťažnosti   jej   predmet   tak, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach a ich rozhodnutiami v týchto konaniach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V danom prípade z príloh sťažnosti (písomné oznámenie Krajskej prokuratúry v P. č. k. Kc 71/09-4 z 5. mája 2009 právnej zástupkyni sťažovateľa o odložení jeho podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania)   jednoznačne   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 44/2005 zo 17. januára 2008 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 7   Co   51/08   z   15.   decembra   2008   nadobudli   právoplatnosť   súčasne   21. januára   2009. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 10. júla 2009. Na prvý pohľad je teda zrejmé,   že   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   v   značnom   časovom   odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty v prípade oboch dotknutých súdnych konaní, teda oneskorene. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   osobitne   zaoberal,   už   len poznamenáva,   že   počítanie   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   od   doručenia   uvedeného oznámenia prokuratúry o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (11. mája 2009) nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože toto „rozhodnutie“ nemá žiadnu súvislosť s právoplatnosťou   oboch   napadnutých   súdnych   rozhodnutí   a   sťažovateľ   ho   svojou sťažnosťou ani nenapáda.

Pri prerokovaní tej časti námietok sťažovateľa, ktoré sa týkajú možného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 a čl.   38   ods.   1   listiny   postupom   a   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   11 C   44/2005 zo 17. januára 2008, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   pripomína,   že   toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je   nepochybné,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   právo   podať odvolanie a podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ toto právo aj využil. O jeho odvolaní proti   prvostupňovému   rozsudku   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   51/08 z 15. decembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd konštatuje, že v tejto časti bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nedostatok právomoci na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07, III. ÚS 208/08).

Ústavný súd na základe všetkých uvedených dôvodov o sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009