znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 298/08-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 11 Co 49/2008-97 z 12. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti R., s. r. o., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 11 Co 49/2008-97 z 12. marca 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 49/2008-97 z 12. marca 2008 z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania spoločnosti R., s. r. o., B., v sume 11 499 Sk (slovom jedenásťtisícštyristodeväťdesiatdeväť slovenských korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. R.   P.,   B., do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č.   k.   III.   ÚS   298/08-24   z 24.   septembra   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre namietané   porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 49/2008-97 z 12. marca 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že: «Sťažovateľ   uzatvoril   dňa   27.   februára   2007   zmluvu   o   budúcej   kúpnej   zmluve so spoločnosťou J., s. r. o., so sídlom K.... (ďalej len „J.“). Predmetom budúcej kúpnej zmluvy   mali   byť   nehnuteľnosti   v   okrese   Košice   II,   vymedzené   výmerami   a   parcelnými číslami (ďalej len „nehnuteľnosti“), ktoré mal sťažovateľ predať J. Išlo o nehnuteľnosti, ktoré v čase uzatvorenia tejto zmluvy sťažovateľ nevlastnil, ale mal ich získať a pre prípad ich získania bola zmluva o budúcej kúpnej zmluve medzi sťažovateľom a J. uzatvorená. Vzhľadom na to, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nedošlo, podala dňa 12. novembra 2007 J. na Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu a spolu so žalobou aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Z dôvodov   v   žalobe   uvedených   sa   J.   domáhala,   aby   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľa predložiť J. písomnú výzvu na uzatvorenie kúpnej zmluvy a kvalifikovaný návrh kúpnej zmluvy   na   predmetné   nehnuteľnosti.   Pre   prípad,   že   sťažovateľ   nesplní   tieto   povinnosti v určenej lehote, J. navrhovala, aby uzavretie kúpnej zmluvy určil okresný súd.

Zároveň sa J. návrhom na vydanie predbežného opatrenia domáhala, aby okresný súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť,   zdržať   sa   nakladania   s   nehnuteľnosťami...   najmä v rozsahu   ich   predaja,   darovania,   zamenenia,   založenia,   zaťaženia   vecným   bremenom, prenájmu, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu v konaní vo veci samej“. Tento návrh odôvodnila J. najmä tvrdením, že preukázala opodstatnenosť svojho nároku a práv, ktorých ochrany   sa   domáha   v   konaní   vo   veci   samej   a   tiež   svojimi   obavami   z neobmedzeného disponovania nehnuteľnosťami vo vlastníctve sťažovateľa a údajnými snahami sťažovateľa tieto predať tretím osobám. J., ako žalobca, y návrhu na vydanie predbežného opatrenia tiež uviedla, že „existuje opodstatnená hrozba bezprostrednej ujmy na právach žalobcu i jeho obava, že by výkon súdneho rozhodnutia vo veci samej bol ohrozený" a ďalej tiež, že scudzením, resp. zaťažením nehnuteľností „by právny dôvod súdneho konania odpadol, resp. výkon rozhodnutia bol zmarený alebo sťažený“. Tento návrh J. doplnila podaním z 19. novembra   2007.   Ani   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ani   doplnenie   tohto návrhu nebolo sťažovateľovi okresným súdom doručené pred tým, ako o ňom rozhodol. Okresný   súd   uznesením   z   3.   decembra   2007   sp.   zn.   10C/154/2007-21   návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   vyhovel   a   uložil   sťažovateľovi   udržať   sa   nakladania s nehnuteľnosťami...   najmä   v   rozsahu   ich   predaja,   darovania,   zamenenia,   založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu a to až do doby právoplatného rozhodnutia súdu“ vo veci samej - vyhovel teda J. v plnom rozsahu. V odôvodnení uznesenia p nariadení predbežného opatrenia okresný súd uviedol, že považuje za preukázané,   že sťažovateľa je výlučným vlastníkom nehnuteľností a táto skutočnosť (t. j. výlučné vlastníctvo) nastala v septembri 2007 (s. 3 tretí odsek). Ďalej okresný súd, po citácii zákonných ustanovení, stručne uviedol teoretické východiská pre rozhodovanie o vydaní predbežného opatrenia, pričom uviedol aj, že je povinnosťou navrhovateľa (J.) právo ochrany osvedčiť. Splnenie zákonných   predpokladov   na   vydanie   predbežného   opatrenia   videl   okresný   súd   v dvoch skutočnostiach   -   prvou   je   osvedčenie   právneho   vzťahu   J.   so   sťažovateľom   (zmluvou o budúcej kúpnej zmluve) a druhou preukázanie, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností (výpismi   z   LV).   Na   základe   práve   a   len   týchto   dôkazov   okresný   súd   dospel   k záveru, že danosť   nároku   J.   je   osvedčená   (str.   4   posledný   odsek)   a   je   potrebné,   aby pomery účastníkov   boli   dočasne   upravené.   Z   tohto   uznesenia   okresného   súdu   je   tiež   zrejmé, že predbežné   opatrenie bolo vydané z dôvodu potreby dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania.

Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podal sťažovateľ 28. decembra 2007 odvolanie. Okrem vyjadrenia sa k otázkam platnosti zmluvy o budúcej   kúpnej   zmluve   a   opodstatnenosti   nárokov   J.   uviedol   sťažovateľ   vo   vzťahu k odvolaniu   sa   proti   vydaniu   predbežného   opatrenia,   že   toto   nebolo   vydané   v   súlade so zákonom,   keďže   okresný   súd   nepreskúmal   splnenie   podmienok   na   jeho   vydanie, nesprávne   posúdil   samotnú   opodstatnenosť   nárokov   J.,   ktorých   sa   žalobou   domáha a k vydaniu   predbežného   opatrenia   došlo   bez   zistenia   rozhodujúcich   skutočností, podstatných pre jeho vydanie - teda že okresný súd si len „osvojil“ tvrdenia J. Vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa J. uviedla dôvody, pre ktoré považuje svoj nárok vo veci samej za opodstatnený   a   dôvody   na   vydanie   predbežného   opatrenia   za   dané   a   preto   žiada rozhodnutie okresného súdu potvrdiť.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu, pričom sa okrem rekapitulácie skutkového stavu a vyjadrení sporových strán nevenoval osobitne vyhodnoteniu jednotlivých tvrdení a odôvodneniu svojho rozhodnutia, ale sa „prihlásil“ k záverom   okresného   súdu.   Z   dôvodov,   uvedených   v   časti   III.   tejto   sťažnosti,   považuje sťažovateľ   takýto   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu   za   neprípustný   zásah   do   jeho základných práv...

Vo veci, ktorá je predmetom tejto sťažnosti, sa sťažovateľ v dôsledku postupu oboch súdov dostal do podstatne nevýhodnejšej situácie, než J. Zatiaľ čo návrh J., predložený s cieľom   dosiahnuť   konkrétny   výsledok   konania   súdu   (návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia)   sťažovateľovi   pred   rozhodnutím   doručený   nebol   a   o   tomto   návrhu   rozhodol okresný súd bez toho, aby mal sťažovateľ reálnu a efektívnu možnosť sa k nemu vyjadriť, návrh sťažovateľa, predložený s rovnakým cieľom (odvolanie voči rozhodnutiu okresného súdu)   naopak   J.   predložený   bol   a   táto   mala,   na   rozdiel   od   sťažovateľa,   plnohodnotnú možnosť sa k veci vyjadriť. Krajský súd následne potvrdením rozhodnutia sťažovateľovi nepriznal ochranu pred takýmto postupom, ktorý je v bezprostrednom rozpore so zásadou kontradiktórnosti v zmysle vyššie citovanej judikatúry.

Okresný súd pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia vychádzal výlučne z podania   J.   a   z   listinných   dôkazov,   ktoré   predložila.   Uvedené   je   bez   ďalšieho   zrejmé z odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý   konštatoval   (s.   4   posledný   odsek), že predloženými listinnými dôkazmi J. ako žalobca „osvedčil danosť nároku a preto súd bol toho názoru, že je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov“. Okresný súd teda rozhodol výlučne na základe tvrdení a dôkazov predložených jednou stranou sporu, bez toho, aby rovnakú možnosť poskytol aj druhej strane. Sťažovateľ mal možnosť uplatniť svoje výhrady, resp. vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré bolo predbežné opatrenie navrhnuté a vydané   až   v   odvolaní   sa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu.   Takýto   postup   je   podľa sťažovateľa príma facie v rozpore so zásadou rovnosti zbraní a predstavuje takú vadu v konaní okresného súdu, ktorá ho bez ďalšieho činí nesúladným s ústavou a dohovorom. Krajský súd v odvolacom konaní neposkytol sťažovateľovi ochranu pred postupom okresného súdu a ani na tvrdenia sťažovateľa neprihliadol, resp. nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   ale   stotožnil   sa   so   závermi   okresného   súdu, ku ktorým   okresný   súd   dospel   spôsobom,   zbavujúcim   sťažovateľa   možnosti   účinne prezentovať   svoje   tvrdenia,   predkladať   dôkazy   a   disponovať   rovnakým   priestorom na ochranu svojich práv,   akým disponovala   druhá strana.   Absencia možnosti   účastníka konania   vyjadriť   sa   k   podaniu   druhého   účastníka   je   v   nesúlade   so   zásadou kontradiktórnosti konania sama osebe. Takáto okolnosť naráža na princíp rovnosti zbraní ako   konštitutívny   prvok   spravodlivého   súdneho   konania   o   to   viac,   ak   druhý   účastník žiadnemu   takémuto   obmedzeniu   nepodliehal   a   teda   bol   zvýhodnený   vo   svojom procesnoprávnom   postavení.   Sťažovateľ   preto   zastáva   názor,   že   postup   krajského   súdu predstavuje neprípustný zásah do jeho základného práva na spravodlivý súdny proces. V   zmysle   judikatúry   ESĽP,   legitímny   výkon   spravodlivosti   vyžaduje,   aby   súdy v dostatočnej miere uvádzali dôvody, na ktorých sú založené ich rozhodnutia. Rozsah tejto povinnosti   môže   závisieť   od   povahy   daného   rozhodnutia   a   jeho   určenie   je   vecou konkrétnych skutkových okolností prípadu (mutatis mutandis, Van de Hurk v. Holandsko). Ústavný súd k tomu uvádza, že objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu na rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (III. ÚS 60/04). Ďalej, rozhodnutie orgánu verejnej moci síce nemusí byť totožné s očakávaniami účastníka konania, avšak „z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného   rozhodnutia   v   závažných   a   samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach“ (III. ÚS 311/07). Ústavný súd zároveň uvádza, že vyhodnotenie skutkového stavu nesmie byť formalistické, „ale s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu musí dať v zásadných veciach konkrétnu a nespochybniteľnú odpoveď“, pričom   „podcenenie   tejto   povinnosti...   vytvoriť   presvedčivé   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa parametre   zákonnosti   a   ústavnosti   zreteľne   vyvoláva   účinky   arbitrárnosti   a   porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (ibid.)... Napriek tomu, že odôvodnenie návrhu J. na vydanie predbežného opatrenia a všetky dôkazy, ktoré okresný súd v tomto smere vykonal, sa týkajú obavy z ohrozenia výkonu rozhodnutia, krajský súd sa opiera o údajné preukázanie potreby dočasnej úpravy pomerov. Rovnako ako okresný súd teda odôvodňuje rozhodujúcu právnu okolnosť dôkazmi, ktoré sa týkajú   inej   okolnosti.   Inými   slovami,   všetky   relevantné   skutkové   zistenia   sa   vzťahujú k tomu právnemu základu pre vydanie predbežného opatrenia, q ktorý krajský súd svoje rozhodnutie nijako neopiera...»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd uznesením č. k. 11 Co 49/2008-97 z 12. marca 2008 porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   aby zrušil   napadnuté   uznesenie   a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti listom sp. zn. 1 SprV/679/2008 zo 4. septembra 2008 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

«Sťažovateľ v sťažnosti zo dňa 8. júla 2008 okrem iného uvádza, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len krajský súd) z 12. 3. 2008, č. k. 11 Co 49/2008-97, ako   aj   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru a to jednak porušením zásady „rovnosti zbraní“   a   jednak   z   dôvodu   „absencie“   relevantného   a   dostatočného   odôvodnenia rozhodnutia.

Nesúhlasíme   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   krajský   súd   (rovnako   ako   okresný   súd) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 49/2008 (na Okresnom súde Košice II sa vec viedla pod sp. zn. 10 C 154/207) porušil(i) zásadu „rovnosti zbraní“; usp. kontradiktórnosti. Nepatričné   sú   námietky   sťažovateľa,   že   procesné   strany   v   predmetnom   konaní (o predbežnom opatrení) nemali príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale ani zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené a vyjadriť sa k nim.

Sťažovateľ   vyčítal   (pravdepodobne   okresnému   súdu)   že   mu   nebol   „predložený“ návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (tento   mu   bol   doručený   spolu   s   uznesením o nariadení predbežného opatrenia - viď doručenka na č. l. 25 spisu), ale žalobcovi „J.“ bolo   odvolanie   sťažovateľa   „predložené“   a   to   predstavuje   rozpor   so   zásadou kontradiktórnosti.

K týmto výčitkám je treba poznamenať, že v predmetnej veci (žalobcu J., s. r. o., K., proti žalovanej R., s. r. o., B.) žaloba o splnenie zmluvného záväzku obsahovala, okrem žalobného petitu vo veci samej, aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dokazovanie sa pred rozhodovaním o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vykonáva v rozsahu, pre ktorý je určujúce, či sa o tomto návrhu rozhoduje podľa druhej hlavy O. s. p., alebo podľa § 102 O. s. p., t. j. po začatí konania.

V činnosti súdu pred začatím konania je prirodzene, tento rozsah zúžený v dôsledku účelu   a   podstaty   predbežného   opatrenia   lehoty   na   rozhodnutie   o   návrhu   (§   75   ods.   4 O. s. p.), toho, že konanie sa spravidla ešte nezačalo, nebola podaná žaloba, takže súd nemá   k   dispozícii   žiadne   predbežné   výsledky   procesného   dokazovania   (to   isté   platí aj pre prípad, keď súd rozhoduje o predbežnom opatrení navrhnutom priamo v žalobe, ako to   bolo   v   predmetnej   veci),   -   toho,   že   súd   koná   bez   pojednávania   a   zásadne bez vypočutia účastníkov.

Treba   si   uvedomiť,   že   „dokazovanie“   pred   rozhodnutím   o   návrhu   na   predbežné opatrenie,   nie   je   dokazovaním   v   rozsahu   vyžadovanom   v   základnom   (súdnom)   konaní. To je podľa nás pojmovo vylúčené....

Podľa   platnej   judikatúry   všeobecných   súdov,   „osvedčovanie“   na   rozdiel od dokazovania   znamená,   že   súd   prostredníctvom   označených   dôkazov   zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie. Pri ich zisťovaní súd neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality, ako je   to   pri   riadnom   procesnom   dokazovaní.   Výsledkom   takéhoto   postupu   je   to, že osvedčované   skutočnosti   sa   súdu,   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   prípadu,   javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobne.

Vo   všeobecnosti   platí,   že   je   výlučne   vecou   navrhovateľa   predbežného   opatrenia, aby svoje   tvrdenia   o   osvedčení nároku,   pre ktorý požaduje   dočasnú   ochranu,   predložil dostatočnými   dôkazmi,   z   ktorých   súd   vyvodí   závery   o   prípustnosti   a   opodstatnenosti takéhoto návrhu.

Nielen   teória,   ale   aj   súdna   prax   sú   vzácne   v   zhode   vtom,   že   v štádiu,   keď   súd rozhoduje   o   návrhu   na   predbežné   opatrenie,   nie   je   mysliteľné,   aby   súd   vykonával dokazovanie, prípadne aby vyvinul procesné úsilie o doplnenie dokazovania.

Považujeme za potrebné zdôrazniť, že v činnosti súdu pred začatím konania, ktorá smeruje   k   rozhodnutiu   o   návrhu   na   predbežné   opatrenie,   nie   je   procesné   mysliteľné, aby sa uplatňovali   námietky   odporcu.   Pripustenie   takýchto   námietok,   proti   dôkazom a ďalšieho   dokazovania   by   v   konečnom   dôsledku   zmarilo   účel   sledovaný   predbežným opatrením. Vyššie uvedené platí aj pre prípady, keď súd rozhoduje o predbežnom opatrení navrhnutom priamo v žalobe. Teda, námietky odporcu nemožno pripustiť.

Povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno v činnosti súdu pred začatím konania, ktorá spočíva v rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (primerane to platí aj pre rozhodovanie súdu - podľa § 102 O. s. p.), spočíva výlučne na navrhovateľovi.   V   tejto   rozhodovacej   činnosti   súdu   (pred   vydaním   predbežného opatrenia) sa dokazovanie vykonáva len dôkaznými prostriedkami navrhnutými osobou, ktorá požaduje nariadenie predbežného opatrenia.

Z povahy veci zároveň vyplýva, že odporca nemá procesnú možnosti namietať proti návrhu, tvrdeniam a dôkazom v ňom obsiahnutých a spravidla nemá ani procesné právo na to, aby sa vykonali ním navrhnuté dôkazy.

Na   rozhodnutie   súdu   o   predbežnom   opatrení   je   rozhodujúci   stav   v   čase   (jeho) vydania alebo vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 75 ods. 7 O. s. p.).

Nemožno zabúdať ani na to, že rozhodovanie súdu o návrhu na predbežné opatrenie je limitované procesnou lehotou „najneskôr“ do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie.

Tvrdenia sťažovateľa o porušení zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti konania (o predbežnom opatrení) etc. nie sú po práve....

K   ďalšej   výčitke   sťažovateľa,   že   v   súdnych   rozhodnutiach   absentuje   relevantné a dostatočné odôvodnenie uvádzame toto:

Podľa   nášho   názoru   uznesenie   Okresného   súdu   Košice II z   3.   decembra   2007, č. k. 10   C   154/2007-21   (ktorým   bolo   vyhovené   návrhu   navrhovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia) obsahuje mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody.

Aj   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   12.   marca   2008, č.   k.   11   Co   49/2008-97   obsahuje   podrobné   a   relevantné   dôvody,   ktoré   sú   v   súlade s ust. § 167 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. a § 169 ods. 1 O. s. p.

Je   pravdou,   že   krajský   súd   sa   v   dôvodoch   rozhodnutia   nezaoberal   „všetkými“ námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   odvolaní   z   21.   12.   2007,   ale   treba   zdôrazniť, že prevažná   časť   odvolania   sa   týka   veci   samej   „žaloby   o   splnenie   záväzku   zo   Zmluvy o budúcej zmluve z 27. 2. 2007“, s ktorými sa bude musieť súd prvého stupňa zaoberať v konaní o veci samej.

Právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa nie sú v extrémnom nesúlade s listinnými dôkazmi v spise. Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z toho istého právneho dôvodu a tak odvolací súd nezasiahol ani do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces.»

Predseda   krajského   súdu   listom   z 1.   októbra 2008   oznámil, že netrvá   na ústnom prerokovaní veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   vyjadrenie   krajského   súdu   listom z 30. septembra 2008, v ktorom uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci, a vyčíslil trovy právneho zastúpenia. Ďalej uviedol:

«Vo   vzťahu   k   námietke   porušenia   princípu   kontradiktórnosti   krajský   súd nepopiera,   že   sťažovateľke   bolo   odopreté   presne   to   procesné   právo,   ktoré   protistrane v konaní   o   tej   istej   veci   odopreté   nebolo   (právo   vyjadriť   sa   k   návrhom,   prednesom a dôkazom   predloženým   druhou   stranou),   ale   namieta,   že   jej   v   dôsledku   povahy   daného konania odopreté byť muselo, keďže podľa názoru krajského „nie je procesné mysliteľné, aby sa uplatňovali námietky odporcu“. Podľa názoru sťažovateľky táto úvaha krajského súdu, pre ktorú tento neuvádza žiadnu oporu v zákonnej úprave, nie je nijako spôsobilá prelomiť rozsiahlu judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa týka princípu rovnosti zbraní a ktorú krajský súd vo svojom vyjadrení ponechal bez akejkoľvek reakcie.

Vo   vzťahu   k   námietke   rozporu   medzi   zisteným   skutkovým   stavom   a   jeho   právnou kvalifikáciou   krajský   súd   uvádza,   že   uznesenie   Okresného   súdu   Košice II, ktoré   svojím rozhodnutím   v   odvolacom   konaní   potvrdil,   „obsahuje   mimoriadne   podrobné,   precízne, presvedčivé   a   zákonu   zodpovedajúce   dôvody“   Krajský   súd   tak   bez   akéhokoľvek komentára ponecháva námietku, že sťažovateľke neposkytol adekvátnu ochranu pred takým konaním   okresného   súdu,   ktorým   tento   ako   právny   základ   pre   vydanie predbežného opatrenia   deklaroval   dôvod,   ktorého   existenciu   vykonanými   dôkazmi nijako   nepreukázal. Ono mimoriadne   precízne   odôvodnenie   totiž   spočívalo   v   tom,   že z   dvoch   prípustných zákonných   dôvodov   pre   vydanie   predbežného   opatrenia v   odôvodnení   konštatuje existenciu   jedného   (potreba   dočasne   upraviť   pomery účastníkov),   jeho   splnenie   však osvedčuje okolnosťami, ktoré sa týkajú výlučne druhého z týchto zákonných dôvod (obava z ohrozenia výkonu rozhodnutia vo veci samej).»

II.

V rámci konania vo veci samej ústavný súd preskúmal obsah sťažnosti a jej príloh, vyjadrenie   krajského   súdu   k sťažnosti,   samotný   obsah   spisu   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10   C   154/2007,   ako   aj   vyjadrenie   sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že spoločnosť J., s. r. o., K. (ďalej len „žalobca“) podala 12. novembra 2007 návrh na vydanie predbežného opatrenia a žalobu o splnenie zmluvného záväzku voči sťažovateľke. Petitom žaloby bola povinnosť predložiť žalobcovi   písomnú   výzvu   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy   na   nehnuteľnosti   špecifikované v zmluve o budúcej zmluve z 27. februára 2007 v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.   Ak   sťažovateľka   nesplní   v určenej   lehote   súdom   stanovenú   povinnosť, súd určuje, že medzi žalobcom a sťažovateľkou sa uzatvára kúpna zmluva v znení zmluvy o budúcej zmluve.

Žalobca navrhol, aby okresný súd podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   prikázal   sťažovateľke   zdržať   sa   nakladania   s nehnuteľnosťami špecifikovanými   v zmluve   o budúcej   zmluve,   najmä   v rozsahu   ich   predaja,   darovania, zamenenia,   založenia,   zaťaženia   vecným   bremenom,   prenájmu,   a   to   až   do   doby právoplatného   rozhodnutia   súdu   v konaní   vo   veci   samej.   Žalobca   to   zdôvodnil   tým, že sťažovateľka odmieta splniť svoju zmluvnú povinnosť a dotknuté nehnuteľnosti uvažuje predať iným subjektom. Sťažovateľka pri osobných výzvach na uzatvorenie zmluvy svoju povinnosť odmieta a tvrdí, že platnosť zmluvy (asi o budúcej zmluve) uplynula, a vo vzťahu k žalobcovi sa necíti byť touto zmluvou viazaná.

„Vzhľadom   na   skutočnosti,   že   žalobca   vinkuloval   na   základe   Zmluvy   o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 27. 2. 2007 v prospech žalovaného sumu budúcej kúpnej ceny 212.891.952,- Sk odmietavé správanie žalovaného k osobným výzvam k uzavretiu kúpnej zmluvy i jeho žiadna písomná reakcia na výzvu žalobcu zo dňa 23. 10. 2007, ale najmä nesplnenie   zmluvného   záväzku   zo   strany   žalovaného   a jeho   ponuky   k jednaniu   s tretími osobami o predaji nehnuteľností, má žalobca dôvodné obavy z možného neobmedzeného disponovania   uvedenými   nehnuteľnosťami   zo   strany   žalovaného   (sťažovateľky) a v konečnom   dôsledku   ich   scudzenie   tretej   osobe.   Podľa   názoru   žalobcu,   za   stavu neobmedzeného   disponovania   vlastníckym   právom   zo strany   žalovaného,   tu   existuje opodstatnená hrozba bezprostrednej ujmy na právach žalobcu i jeho obava, že by výkon súdneho rozhodnutia vo veci samej bol ohrozený.“

Žalobca predložil okresnému súdu   návrh kúpnej zmluvy na predmetné pozemky, zmluvu   o budúcej   zmluve,   ako   i výpis   z katastra   nehnuteľností,   podľa   ktorého je sťažovateľka   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností.   Zároveň   predložil   výzvu   svojho konateľa z 23. októbra 2007, ktorou žiada sťažovateľku o uzavretie zmluvy.

Dňa 19. novembra 2007 zástupca žalobcu doplnil žalobu, ako aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. V doplnení uviedol:

„Skutočnosť, že v predmetnej veci existuje dôvodná obava, že žalovaný s dotknutými nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom súdneho konania, neobmedzene nakladá, preukazuje žalobca tým,   že   jednak v telefonickom rozhovore   dňa 26.   10.   2007   prehlásil štatutárny zástupca žalovaného, pán B., zástupcovi žalobcu p. L., že výzvu k uzavretiu kúpnej zmluvy nepredloží,   nakoľko   Zmluva   o uzavretí   budúceho   záväzku   už je neúčinná   a spoločnosť žalovaného sa necíti byť ňou viazaná.“

Po   spracovaní   žaloby   mali   strany   medzi   sebou   jednanie,   z ktorého   vyplynulo, že sťažovateľka ponúkla nehnuteľnosti na odpredaj tretím osobám z dôvodu, že sa necíti byť viazaná zmluvou o budúcej zmluve, ktorú považuje za neplatnú a neúčinnú.

„Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalobca opodstatnené obavy, že po sduczení nehnuteľností tretej osobe, by bolo vedenie súdneho konania o splnenie zmluvného záväzku ohrozené   a prípadný   výkon   súdneho   rozhodnutia   bol   znemožnený.   Takto   by   došlo k podstatnému zásahu do práva žalobcu k súdnemu domáhaniu sa svojich práv.“

Preto žalobca znovu navrhol, aby okresný súd vydal predbežné opatrenie, ktorým obmedzí práva žalovaného k nehnuteľnostiam.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 154/2007-21 z 3. decembra 2007 vydal predbežné opatrenie,   ktorým   uložil   sťažovateľke   zdržať   sa   nakladania   s nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v špecifikácii zmluvy o budúcej zmluve najmä v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu, a to až do doby právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o splnenie zmluvného záväzku.

V predmetnom rozhodnutí okresný súd okrem iného uviedol:„Z výzvy zo dňa 23. 10. 2007 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na splnenie záväzku vyplývajúceho žalovanému z uzavretej Zmluvy o budúcej zmluve, keďže žalovaný sa v   mesiaci   september   2007   stal   vlastníkom   sporných   nehnuteľností.   Spolu   s   výzvou mu predložil   k   popisu   i   návrh   kúpnej   zmluvy,   zhodný   s   textom   kúpnej   zmluvy,   ktorý je súčasťou Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Vyzval ho na podpis predloženého návrhu zmluvy, prípadne na zaslanie námietok k predloženému návrhu zmluvy.

Podľa ust. § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Toto   ustanovenie   umožňuje,   aby   súd   po   začatí   konania   dočasne   upravil   pomery účastníkov.“

Sťažovateľka 28. decembra 2007 podala proti uzneseniu okresného súdu opravný prostriedok, v ktorom uviedla, že:

„Žalovaný   (sťažovateľka)   má   tiež   za   to,   že   predmetné   predbežné   opatrenie je nariadené v rozpore so zákonom, z dôvodu, že prvostupňový súd ho nariadil bez toho, aby dostatočne   skúmal,   či   jeho   nariadenie   je   potrebné,   t.   j.   bez   toho,   aby   preskúmal splnenie podmienok pre jeho nariadenie a bez toho, aby za tým účelom vykonal potrebné zisťovanie....

Aj   keď v prípade rozhodovania   o nariadení   predbežného   opatrenia   ide   o rýchle riešenie   situácie,   ktorá   neznenie   odklad   pre   nebezpečenstvo,   ktoré   inak   hrozí   záujmom účastníka alebo niektorého z nich, neznamená to, že súd sa nemusí vôbec zaoberať šetrením okolností rozhodných pre posúdenie, či sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov totiž aj v konaní, ktoré predchádza nariadeniu predbežného opatrenia, platia zásady uvedené v ust. § 6 a ust. § 120 ods. 1 O. s. p.,   a   to   v   primeranom   rozsahu,   potrebnom   na   dosiahnutie   účelu   sledovaného predbežným opatrením.

Aj v konaniach o predbežných opatreniach musí teda o. i. účastník označiť dôkazy na preukázanie   svojich   tvrdení   s   tým,   že   súd   rozhodne,   ktoré   z   označených   dôkazov vykonaná a vykonané dôkazy hodnotí....

Zmluva o budúcej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok vo veci samej, neobsahuje jednu z podstatných náležitostí vyplývajúcu z ust. § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka a vzhľadom na to je teda neplatná.

... má však za to, že prvostupňový súd nariadil predmetné predbežné opatrenie bez toho,   aby   dostatočne   skúmal,   či   nariadenie   predbežného   opatrenia   je potrebné. Prvostupňový súd bol pritom povinný zisťovať, či sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného   predbežného   opatrenia   a   toto   opatrenie   mohol   nariadiť   len na základe dostatočne   zistených   skutočností.   Pokiaľ   ide   o   skutočnosti,   ktoré   by   mali   odôvodňovať obavu, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený, prvostupňový súd si len jednoducho osvojil tvrdenia   žalobcu,   a   to   bez   toho,   aby   pravdivosť   týchto   tvrdení   bola žalobcom   nejakým spôsobom preukázaná, resp. súdom zistená.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 49/2008 z 12. marca 2008 potvrdil uznesenie okresného   súdu,   ktoré   13.   mája   2008   nadobudlo   právoplatnosť.   V odôvodnení uviedol, že:

„Pred   nariadením   predbežného   opatrenia   súd   musí   vždy   zvážiť,   či   v   dôsledku predbežného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi   účastníkmi,   či   zásah   do   práv   dotknutého   účastníka   je   primeraný   žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu)   a   napokon   aj   posúdiť,   či   predbežným   opatrením   nedochádza   k   zásahu do vlastníckych   práv   dotknutého   účastníka   nad   nevyhnutnú   mieru   (podľa   čl.   20   ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej   miere),   čo   znamená,   že   žalovaný   môže   byť   obmedzený   v   nakladaní   len vo vzťahu k veciam alebo právam, ktoré majú súvislosť s osvedčeným nárokom na plnenie záväzku, na vydanie veci, príp. určenie vlastníckeho práva a pod.

Súd prvého stupňa postupoval podľa uvedených zásad a dospel k správnemu záveru, že   v   danom   prípade   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   nariadenie   navrhovaného predbežného opatrenia.

Žalobca   osvedčil   danosť   svojho   nároku   voči   žalovanému   na   plnenie   záväzku zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 27. 2. 2007, ako aj potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov do doby konečného rozhodnutia vo veci samej, aby nevznikol priestor pre právne úkony, ktoré by vytvorili nezvratný stav a znamenali ujmu na právach žalobcu v prípade, ak by žalovaný nakladal so spornými nehnuteľnosťami v prospech tretej osoby. Predbežné opatrenie obmedzuje žalovaného vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu, dočasne a to tak, aby sa nevyvolávali ďalšie spory medzi účastníkmi konania.

K   námietkam   žalovaného   treba   uviesť,   že   predbežné   opatrenie   neprejudikuje a ani nemôže prejudikovať nárok, ktorý je ohrozený, pretože nejde o konečné vyriešenie sporu z hľadiska hmotného práva, ale o procesné rozhodnutie, ktorým sa žiaden nárok nepriznáva, ani nedeklaruje, či tu právo je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní nemusí byť nepochybne preukázaný.“

III.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   §   5   ods.   1   OSP   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak   je   potrebné,   aby   dočasne   boli   upravené   pomery   účastníkov,   alebo   ak   je   obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa   § 75 ods.   1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Predmetom konania pred ústavný súdom je námietka sťažovateľky, že súdy konajúce o jej   obchodnej   veci   (v   ktorej   je   žalovaná)   uložili   predbežné   opatrenie   spôsobom, ktorý odporoval procesným predpisom, a tým porušili jej základné práva a slobody zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže sťažovateľka uplatnila námietku porušenia základných práv a slobôd v konaní súdov   zaručenú   čl.   46   ods.   1   ústavy,   podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   túto   možno   uplatniť len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

V danom   prípade   takýmto   procesným   zákonom   je   Občiansky   súdny   poriadok aplikovaný   jednak   v ustanoveniach   dotýkajúcich   sa   predbežného   opatrenia,   ale   aj v ustanoveniach, ktoré sa dotýkajú rozhodnutia (aj procesného) v častiach jeho náležitostí, najmä odôvodnenia.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   ich   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci,   keď   postupovali   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy a rozhodovali v občianskoprávnych a trestných veciach.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   nahrádzať   všeobecné   súdy,   ktorým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 223/03, I. ÚS 59/04).

Vo viacerých rozhodnutiach sa ústavný súd vyjadril, že konanie o návrhu na vydanie predbežného   opatrenia   v súdnom   konaní   možno   predovšetkým   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 46/00, III. ÚS 44/04).

Predpokladom   na   záver   o porušení   základných   práv   a slobôd   je   však   také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp., ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežným opatrením (II. ÚS 46/00).

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   IV.   ÚS   7/02   uviedol,   že   aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia platí povinnosť konkretizovaná v Občianskom súdnom poriadku, ktorá súdu prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a účinná   a aby   sa   skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili.

Účastníci sú povinní predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach.

Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistil.

Použitie týchto zásad je však primerané a limitované dosiahnutím účelu predbežného opatrenia.

Tieto zásady sa preto neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany práv   a spoľahlivosť   tvrdení   navrhovateľa   na   úrovni   osvedčenia   skutočností,   ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbežného opatrenia.

Pred nariadením predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na jeho nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh, pričom na základe ich spravdepodobnenia vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov.

Aj   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   v rozhodnutiach všeobecných   súdov   musí   existovať   rozumný   proporčný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami   a sledovaným   cieľom   (napr.   Scollo   proti   Taliansku   z 28.   septembra   1994 a iné).

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpoveď na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   na   obranu   proti   takému   uplatneniu   (IV.   ÚS   195/03, III. ÚS 60/04).

Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (III. ÚS 229/06).

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   bolo   zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.   Podcenenie   povinnosti   súdu   vytvoriť   presvedčivé   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa parametre   zákonnosti   a ústavnosti,   zreteľne   vyvoláva   účinky   arbitrárnosti   a porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci   nemusí   byť totožné   s očakávaniami   účastníka konania,   ale   z hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre   zákonného   rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania   musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky   spochybňujúce   závery   namietaného   rozhodnutia   v závažných   a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (III. ÚS 311/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výrok   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý je zdôvodnený v jeho odôvodnení (citovaný v časti II nálezu), nemá oporu v konštatovanom skutkovom stave. Ako už bolo uvedené, použitie predbežného opatrenia súdom predpokladá kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok.

Výhrada   ústavného   súdu   smeruje   najmä   k splneniu   zákonnej   podmienky   potreby dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi.

Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že musí byť zrejmé, že bez okamžitej (i keď len dočasnej) úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené.

V konaní samom pri rozhodovaní okresného súdu, ale ani pri rozhodnutí o absencii tejto kumulatívnej podmienky uloženia predbežného opatrenia namietanej sťažovateľkou krajský súd na túto podstatnú náležitosť rozhodnutia v jeho odôvodnení nereagoval.

Ústavný súd zistil absenciu adekvátneho zisťovania tejto prvotnej požiadavky svojho rozhodnutia   zo   strany   krajského   súdu,   ktorý   sa   uspokojil   len   s citovaním   rozhodnutia okresného súdu. Tento postup je z hľadiska ústavnosti zjavne svojvoľný a nastoľuje zjavne neodôvodnený skutkový záver.

Ako   už bolo konštatované,   potreba okamžitej   úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi dočasným predbežným opatrením je kumulatívnou požiadavkou na realizáciu predbežného opatrenia a nedá sa odôvodniť len z abstraktnej možnosti sťažovateľa nakladať s predmetom sporu, ale musí byť aj reálne preukázaná.

Dôkazy slúžiace ako podklad rozhodnutia, ktoré nachádzajú vyjadrenie vo výroku rozhodnutia,   sa   nedajú   odvodiť   len   z abstraktnej   možnosti   sťažovateľa   nakladať s predmetom sporu, ale musia byť mimo všetkých pochybností aj reálne preukázané.

Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 102/05 uviedol, že tak, ako v prípade nariadenia predbežného opatrenia, aj v konaní o jeho zrušení súd nevykonáva rozsiahle dokazovanie.

V konaní o nariadenie predbežného opatrenia postačuje, keď navrhovateľ dostatočne osvedčí svoj nárok na jeho vydanie, a v konaní o jeho zrušenie súd nevykonáva rozsiahle dokazovanie.

V konaní o nariadenie predbežného opatrenia postačuje, keď navrhovateľ dostatočne osvedčí svoj nárok na jeho vydanie, a v konaní o jeho zrušenie postačuje, keď navrhovateľ, ktorý navrhuje zrušiť predbežné opatrenie, podporí svoje tvrdenie takými dôkazmi, ktoré sú spôsobilé nárok účinne poprieť.

Zúžené   požiadavky   na   dokazovanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o predbežnom opatrení   nemožno   interpretovať tak,   že predbežné   opatrenie   môže   súd   vydať bez toho, aby takého   dokazovanie   vykonal   a v potrebnej   miere   ním   preveril   vierohodnosť navrhovateľom uvádzaných tvrdení.

Z obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí súdov ani z obsahu predloženého súdneho spisu   sp.   zn.   10   C   154/2007   nemožno   zistiť,   že   by   krajský   súd   v rámci   rozhodovania o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   vykonal   akékoľvek   kroky   zo   strany   súdu na preukázanie existencie podmienky potreby dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi z dôvodu bezprostrednej hrozby ujmy. Napokon okresný súd sám predmetnú hrozbu opísal tak, že týmito listinnými dôkazmi osvedčil danosť nároku.

Krajský súd sa pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu nevysporiadal s touto námietkou uvedenou v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu tak, aby bolo jasné, ktoré skutočnosti vzal do úvahy, keď potvrdil rozhodnutie okresného súdu, aby skutkové zistenia mali logické vyjadrenie v právnom závere uvedenom vo výroku uznesenia.

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   je   nedostatočné   a   nepresvedčivé, čo spôsobuje   jeho   nezlučiteľnosť   s ústavou   a medzinárodným   záväzkom   obsiahnutým v dohovore pre vedenie spravodlivého procesu.

Ústavný   súd   zistil,   že   z konaní   pred   krajským   súdom   (aj   okresným   súdom) nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej (§ 75 ods. 2 druhá veta OSP).

Ako už bolo konštatované, uplatnenie námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ústavy je možné len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Požadovaný   výrok   súdu,   ktorým   sa   má   určiť   uzavretie   kúpnej   zmluvy   medzi účastníkmi, sa viaže na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť z obsahu výroku.

Presný,   určitý   a zrozumiteľný   žalobný   petit   nie   je   vyjadrením   iba   formálnych náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo z materiálneho hľadiska vykonateľné.

To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému súdu zrejmé, že ak žalobný návrh v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa, nemôže byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady stanovené ustanovením § 75 ods. 2 OSP.

Pokiaľ ide o možnú opravu žalobného petitu, táto by musela rešpektovať ustanovenia Obchodného   zákonníka   obsiahnuté   v ustanoveniach   §   289   a nasl.,   ale   predovšetkým rešpektovať   aj   zákonnú   úpravu   obsiahnutú   v   §   292   ods.   2   Obchodného   zákonníka o premlčaní uplynutím jedného roka odo dňa, ak nebolo právo riadnym spôsobom uplatené na súde.

Ústavný súd skúmal postup krajského súdu, pričom vychádzal z čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy, a tento postup podrobil preskúmaniu cez procesné ustanovenia, ktoré ho limitujú.

Rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo zákonom ustanovené náležitosti pre uloženie predbežného   opatrenia,   nie   je   zabezpečený   ani   súladný   postup   s čl.   46   ods.   1   ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe týchto významných skutočností ústavný súd konštatoval, že krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 49/2008 z 12. marca 2008 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd zistí porušenie základných práv a slobôd rozhodnutím všeobecného súdu, takéto rozhodnutie zruší.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   (bod   1   výroku nálezu), preto aj napadnuté uznesenie zrušil a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou   krajského   súdu   je   skúmať,   či   rozhodnutie   okresného   súdu   spĺňa   všetky náležitosti požadované ustanovením § 74 a nasl. OSP pre vydanie predbežného opatrenia, a najmä   prihliadnuť   na   ustanovenie   §   75   ods.   7   OSP,   teda   posudzovať   rozhodnutie okresného súdu o predbežnom opatrení podľa stavu rozhodujúceho v čase jeho vydania, a to najmä na vyhodnotenie splnenia kumulatívnych podmienok požadovaných citovanou zákonnou úpravou pre uloženie predbežného opatrenia. Osobitnú pozornosť treba venovať skúmaniu podmienky naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi, ktorej absenciu ústavný súd zistil.

Krajský súd je povinný postupovať podľa zákonnej úpravy tak, aby jeho rozhodnutie bolo   zlučiteľné   s ústavou   a medzinárodnými   záväzkami   Slovenskej   republiky   v oblasti základných práv a slobôd.

Rozhodnutie krajského súdu musí dať odpoveď na otázky nastolené sťažovateľkou o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, ale musí byť prioritne reflexiou zisteného skutkového   stavu   a zákonnej   úpravy,   cez   ktorú   vedie   jediná   cesta   k zisteniu   súladnosti s ústavou   a medzinárodným   záväzkom.   Tieto   skutočnosti   musí   obsahovať   aj   nové odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktorý podľa § 56 ods. 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia za tri   úkony právnej služby v sume 9 663 Sk plus 19 % DPH.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   sťažovateľkou   vychádzal z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť trovy konania jej právnemu zástupcovi.

Pri   určení   náhrady   trov   konania   ústavný   súd   vychádzal   v súlade   s ustanovením § 1 ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   1.   polrok   2007,   ktorá   bola   19   056   Sk, z čoho za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 3 176 Sk a k tomu režijný paušál 190 Sk spolu s 19 % DPH.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za tri úkony právnej služby a tri paušálne náhrady s 19 % DPH, čo predstavuje sumu   11   499   Sk,   ktorú   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2008