znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 298/07-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti A. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. A. D. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť A. D. trovy právneho zastúpenia v sume 7 492,24 Sk (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2007 doručená sťažnosť A. D. a J. T., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr.   M.   S.,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94).

Právny zástupca sťažovateľov podaním z 30. mája 2007 doplnil sťažnosť, v ktorom okrem iného uviedol, že „... sťažovateľ 2) J. T., bytom K. dňa (...) zomrel. Z tohto dôvodu plnomocenstvo udelené neb. J. T. na zastupovanie pred Ústavným súdom SR mi v zmysle § 33b ods. 2 Občianskeho zákonníka smrťou splnomocniteľa zaniklo. Vzhľadom k tomu, že dedičské   konanie   zatiaľ   neprebehlo,   nie   sú   mi   známi   ani   jeho   právni   nástupcovia   – dedičia. Poukazujúc na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd ďalej konal so sťažovateľkou 1) A. D. a konanie voči sťažovateľovi 2) J. T. zastavil, resp. vylúčil na samostatné konanie“.V nadväznosti   na   uvedenú   skutočnosť   bol   zmenený   aj   petit   sťažnosti,   ktorý po úprave znie takto:

„Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol takto:

1. Okresný   súd   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 289/94   (pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 806/94)   porušil   základné   právo   A.   D.,   nar. (...),   bytom   K. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. č. k. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. D., nar. (...), bytom K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk (slovom stopäťdesiat tisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 20.630,40 Sk na bankový účet právneho zástupcu JUDr.   M. S.,   advokáta vedený v (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. III. ÚS 298/07-20 z 30. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľke A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94) na ďalšie konanie a vo vzťahu k sťažovateľovi   J.   T.,   vzhľadom   na   oznámenie   právneho   zástupcu   z   30. mája 2007, ako aj okolnosti   prípadu,   keďže   v   danom   prípade   ide   o sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní pred okresným   súdom   a   právni   nástupcovia   –   dedičia,   nie   sú   nateraz   známi,   konanie o sťažnosti zastavil.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   26. novembra 2007 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z   12. decembra 2007 (sp. zn. Spr 2364/05 doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2007) uviedol:

„A.   D.   spolu   s ďalšími   navrhovateľmi   podala   dňa   5. 10. 1994   na tunajšom   súde žalobu proti žalovanému T. K., o odstránenie neoprávnenej stavby.

Súd   dňa   6. 4. 1995   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh v sume 500,- Sk.

Dňa 19. 4. 1995 všetci žalobcovia požiadali súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Podaním   zo   dňa   12. 2. 1997   žalobcovia   požiadali   súd,   aby   pripustil   do   konania na strane žalovaného M. K.

Uznesením   č.   k.   15 C 806/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   spojil   konanie   sp.   zn. 15 C 806/94   a   18 C 417/94   na   spoločné   konanie,   ktoré   sa   ďalej   viedlo   pod   sp.   zn. 15 C 806/94.

Uznesením   č.   k.   15 C 806/94-12   zo   dňa   27. 6. 2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného M. K.

Dňa 27. 7. 2000 súd vytýčil vo veci prvé pojednávanie na 5. 10. 2000. Uznesením č. k. 15 C 806/94-49 súd vylúčil konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 18 C 417/94 na samostatné konanie.

Na pojednávaní dňa 5. 10. 2000 súd vypočul žalobcov v 1. až 17. rade, 20., 21. a 23. rade. Pojednávanie bolo odročené na 6. 12. 2000 za účelom doplnenia dokazovania. Uznesením   č. k.   15 C 806/94-127   zo   dňa   29. 9. 2003   súd   rozhodol   o   žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 25. 11. 2003, 17. 2. 2004 a 23. 3. 2004. Uznesením   č. k.   15 C 806/94-194   zo   dňa   17.   6.   2004   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaných T. s. r. o. K.

Uznesením   č.   k.   15 C   289/94-150   zo   dňa   11. 11. 2004   súd   spojil   predmetnú   vec na spoločné konanie s vecou vedenou pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k. 15C   289/94-150   zo   dňa   11. 11. 2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom   na   náročnosť   znaleckej   úlohy   4. 7. 2005   znalec   požiadal   o   predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní odmeny znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k. 15 C 289/94-261   zo   dňa   25. 5. 2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K znaleckému posudku žalovaní predložili písomné stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2. 3. 2007,   ktoré   bolo   odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   3. 5. 2007,   ktoré   bolo   odročené na neurčito.

Ďalší termín pojednávania je určený na 18. 1. 2008. Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame upustiť od ústneho pojednávania sťažnosti, pretože od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   stanovisku   z   10. januára 2008   (doručenom ústavnému súdu 14. januára 2008), ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu z   12. decembra 2007,   uviedol: „Z chronológie   úkonov   súdu,   ktoré   boli   vo   vyjadrení Okresného   súdu   Košice   I uvedené   je   zrejmé,   že   v predmetnom   súdnom   konaní   došlo k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď žaloba bola súdu doručená dňa 5. 10. 1994 a dodnes (viac ako 13 rokov) o nej nebolo meritórne rozhodnuté a to ani v prvostupňovom konaní. Už takéto prieťahy nemôžu byť ničím odôvodnené, a už samotné súdne   konanie,   ktoré   nebolo   13   rokov   skončené   je   porušením   základného   práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Z vyjadrenia Okresného súdu Košice I je zrejmé, že k prieťahom v konaní došlo predovšetkým od apríla 1995 do júna 2000 - kedy súd skoro päť   rokov   vôbec   nekonal,   následne   aj   v   ďalších   rokoch   tiež   dochádzalo   k prieťahom v konaní.“ Právny   zástupca   sťažovateľky   súčasne   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľky   na   odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť (na ktorú   poukázal   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z   12.   decembra   2007   aj   predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou   by   sťažovateľka   prispela   k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Za   takúto   okolnosť nemožno   považovať   ani   návrhy   sťažovateľky   na   rozšírenie   okruhu   účastníkov   konania na strane žalovaných (o žalovaného v 2. a 3. rade), keďže týmito dovolenými procesnými úkonmi sťažovateľka iba reagovala na aktuálny vývoj procesnej situácie v konaní.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľky v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedené pod sp. zn. 15 C 806/94) ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   okresného   súdu   (nariadenie pojednávania   po   6 rokoch,   rozhodnutie   o žiadosti   o oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov po 8 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   neakceptoval   argumentáciu   okresného   súdu spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania   výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej   sudkyne,   ktoré   mali   prispieť   k celkovej   dĺžke   konania.   Uvedené   skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako trinásť rokov.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15   C   806/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 207/05 z 10. mája 2006 (m. m. IV. ÚS 187/05, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07, II. ÚS 112/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp.   zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 15 C 806/94) a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde (bod   2   výroku   nálezu); vo zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. S. v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 30. mája 2007, ktorým doplnil sťažnosť a navrhol nové znenie petitu,   uplatnil   nárok   na   ich   úhradu   v sume   20 630,40   Sk,   avšak   ich   výšku   bližšie nešpecifikoval.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po 2 970 Sk,   t.   j.   spolu   5 940 Sk,   čo spolu s režijným   paušálom   2-krát   178 Sk   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   a DPH (19 %   zo 6 296 Sk) predstavuje sumu 7 492,24 Sk, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2008