znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 298/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť L. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., Ž., v ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu Čadca č.   k.   6   Cb   14/04-19   z   13.   júla   2004   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline č. k. 20 Cob 503/04-41 z 19. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2006 doručená sťažnosť L. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., Ž., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Cb 14/04-19 z 13. júla 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Cob 503/04-41 z 19. mája 2005.Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   ho   rozsudkom č. k. 6 Cb 14/04-19 z 13. júla 2004 zaviazal uhradiť navrhovateľovi určenú sumu, pričom sťažovateľ   už v odpore   proti   trestnému rozkazu   vydanému   vo   veci   sp.   zn. 6 Rob   7/04 poukázal na skutočnosť, že návrh navrhovateľa je predčasne podaný, teda v tomto štádiu nedôvodný a žiadal návrh zamietnuť.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie,   v ktorom   opätovne poukázal   na   vady   dokazovania   vykonaného   pred   súdom   prvého   stupňa   a predčasnosť rozhodnutia okresného súdu v tejto veci s poukázaním na skutočnosť, že pred okresným súdom prebiehajú dve obdobné konania (sp. zn. 8 Cb 18/04 a 8 Cb 17/04), kde sa podrobne vykonávajú dôkazy navrhované sťažovateľom v predmetnom konaní.

Krajský   súd   však   v rozsudku   č.   k.   20   Cob   503/04-41   z 19.   mája   2005 „...   bez ďalšieho skonštatoval, že sťažovateľ nenavrhol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a že došlo k uzavretiu dohody o splatnosti odmien pred okresným súdom, hoci bolo zrejmé, že keby   okresný   súd   požiadal   sťažovateľa   o nahlásenie   mien   a adries   svedkov,   ktorých spomenul už v odpore proti rozsudku Okresného súdu v Čadci, bol by sťažovateľ mená a adresy týchto svedkov nahlásil v súdom určenej lehote“.

Sťažovateľ podal v predmetnej veci dovolanie, ktoré však bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) odmietnuté z dôvodu, že proti rozsudkom na peňažné plnenie v obchodných veciach neprevyšujúcich desaťnásobok minimálnej mzdy nie je prípustné dovolanie.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 6 Cb 14/04-19 z 13. júla 2004 a rozsudkom krajského súdu č. k. 20 Cob 503/04-41 z 19. mája 2005, ako aj zrušil uvedené rozsudky.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd vychádzal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa z údajov v nej uvedených, že „Vo veci podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   odmietnuté   z dôvodu,   že   proti   rozsudkom   na   peňažné   plnenie v obchodných   veciach   neprevyšujúcich   desaťnásobok   minimálnej   mzdy   nie   je   prípustné dovolanie“.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Ústavný súd zistil   (úradný   záznam   z 18.   septembra   2006),   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 20 Cob 503/04-41 z 19. mája 2005 nadobudol právoplatnosť 23. júna 2005. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením sp. zn. 3 Obdo 21/05-56 z 24. mája 2006, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 12. júna 2006.

V konkrétnych okolnostiach predmetnej veci bolo sťažnosť ústavnému súdu potrebné podať v lehote dvoch mesiacov od dátumu právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. 20 Cob 503/04-14 z 19. mája 2005, čím bolo konanie okresného súdu sp. zn. 6 Cb 14/04 právoplatne skončené. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Táto lehota stanovená zákonom o ústavnom súde je objektívnou lehotou, čo znamená, že zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť“. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 17. augusta 2006, teda od právoplatného vybavenia veci uplynulo nepochybne dlhšie časové obdobie ako zákonná dvojmesačná lehota, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako   podanú   oneskorene   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   III.   ÚS   310/04,   III.   ÚS   312/05, III. ÚS 221/06).

Ústavný   súd   zároveň   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   v prípadoch,   keď   je dovolanie neprípustné, nie je ho možné považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V uvedených prípadoch lehota na podanie ústavnej   sťažnosti   plynie odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti je potrebné   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej   povahy,   ktoré   autoritatívne   konštatuje neexistenciu   práva,   v danom   prípade   práva   podať   dovolanie   proti   právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 31/05, I. ÚS 172/06).

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006