SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 297/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod spisovými značkami: Rvp 12920/2014, Rvp 12921/2014, Rvp 13356/2014,Rvp 13357/2014, Rvp 14151/2014, Rvp 14152/2014, Rvp 16270/2014, Rvp 17399/2014,Rvp 17400/2014, Rvp 17401/2014, Rvp 17470/2014, Rvp 17471/2014, Rvp 17472/2014,Rvp 17473/2014, Rvp 17474/2014 a Rvp 17475/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, akoaj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Košiciach a jehouzneseniami spisových značiek: 16 CoE 61/2014 z 25. júna 20014, 11 CoE 61/2014zo 16. júna 2014, 12 CoE 287/2014 z 26. júna 2014, 2 CoE 61/2014 zo 7. júla 2014,16 CoE 69/2014 z 1. augusta 2014, 15 CoE 39/2014 zo 17. júla 2014, 13 CoE 167/2014z 27. augusta 2014, 5 CoE 180/2013 zo 16. septembra 2014, 16 CoE 116/2014z 18. septembra 2014, 2 CoE 62/2014 z 12. septembra 2014, 14 CoE 200/2014z 24. septembra 2014, 13 CoE 204/2014 z 25. septembra 2014, 13 CoE 208/2014z 25. septembra 2014, 14 CoE 209/2014 z 30. septembra 2014, 14 CoE 208/2014z 25. septembra 2014 a 14 CoE 201/2014 z 25. septembra 2014, v spojení s uzneseniamiOkresného súdu Košice - okolie spisových značiek: 12 Er 2126/2010 z 8. januára 2014,12 Er 3165/2010 z 20. decembra 2013, 17 Er 2120/2010 z 1. júla 2013, 12 Er 1904/2010z 20. decembra 2013, 12 Er 1147/2004 z 2. januára 2014, 12 Er 1198/2006 z 31. októbra2013, 17 Er 3937/2010 z 6. marca 2014; Okresného súdu Košice I sp. zn. 27 Er 23/2004z 2. júla 2012; Okresného súdu Košice - okolie spisových značiek: 12 Er 3168/2007z 19. marca 2014, 12 Er 3687/2010 z 20. decembra 2013, 12 Er 1277/2008 z 28. januára2014, 12 Er 1694/2008 z 30. januára 2014, 12 Er 2638/2009 z 29. januára 2014,12 Er 2635/2009 z 29. januára 2014, 12 Er 2912/2009 z 30. januára 2014a 12 Er 2917/2009 z 30. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 12920/2014, Rvp 12921/2014, Rvp 13356/2014, Rvp 13357/2014,Rvp 14151/2014, Rvp 14152/2014, Rvp 16270/2014, Rvp 17399/2014, Rvp 17400/2014,Rvp 17401/2014, Rvp 17470/2014, Rvp 17471/2014, Rvp 17472/2014, Rvp 17473/2014,Rvp 17474/2014 a Rvp 17475/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 297/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli3. októbra 2014, 10. októbra 2014, 24. októbra 2014, 3. decembra 2014, 11. decembra 2014a 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskrimináciezaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinnýprostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)a jeho uzneseniami, tak ako sú označené v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnutérozhodnutia krajského súdu“), v spojení s uzneseniami prvostupňových súdov, tak ako súoznačené v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresných súdov“).
Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
V petite sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vyslovíporušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv podľa ústavya charty, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom a napadnutýmirozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vrátina ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľačl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania ústavnýmsúdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností ataktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tietosťažnosti okrem iného smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistenídospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými saústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako ajrozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podkladeneprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úverekoncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpores § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpores § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadomna totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentáciia skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov ajv prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súnotoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálenýprávny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetunapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantnýchzmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchtosťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnenímsvojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013,sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľkyaj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydanévo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr.C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne záveryústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľkenotoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka,pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9.augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tentopostup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania predvyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by taképorušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právnehoštátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelua zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať,že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanejspravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07,II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežnéhozákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnychkonaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť krozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnejúpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie jeinštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúcesa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde).
Keďže boli sťažnosti ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byťuž dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnakýspôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcichporušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového akapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len akosnahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postupzákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015