znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 297/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedenépod spisovými   značkami:   Rvp   12920/2014,   Rvp   12921/2014,   Rvp   13356/2014,Rvp 13357/2014, Rvp 14151/2014, Rvp 14152/2014, Rvp 16270/2014, Rvp 17399/2014,Rvp 17400/2014, Rvp 17401/2014, Rvp 17470/2014, Rvp 17471/2014, Rvp 17472/2014,Rvp 17473/2014, Rvp 17474/2014 a Rvp 17475/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, akoaj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a zároveň   namietaného   porušenia   čl.   47Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   a   jehouzneseniami   spisových   značiek:   16   CoE   61/2014   z 25.   júna   20014,   11   CoE   61/2014zo 16. júna   2014,   12   CoE   287/2014   z 26.   júna   2014,   2   CoE   61/2014   zo 7.   júla   2014,16 CoE 69/2014 z 1. augusta 2014, 15 CoE 39/2014 zo 17. júla 2014, 13 CoE 167/2014z 27.   augusta   2014,   5   CoE   180/2013   zo 16.   septembra   2014,   16   CoE   116/2014z 18. septembra   2014,   2   CoE   62/2014   z 12.   septembra   2014,   14   CoE   200/2014z 24. septembra   2014,   13   CoE   204/2014   z 25.   septembra   2014,   13   CoE   208/2014z 25. septembra   2014,   14   CoE   209/2014   z 30.   septembra   2014,   14   CoE   208/2014z 25. septembra 2014 a 14 CoE 201/2014 z 25. septembra 2014, v spojení s uzneseniamiOkresného súdu Košice - okolie spisových značiek: 12 Er 2126/2010 z 8. januára 2014,12 Er 3165/2010 z 20. decembra 2013, 17 Er 2120/2010 z 1. júla 2013, 12 Er 1904/2010z 20. decembra 2013, 12 Er 1147/2004 z 2. januára 2014, 12 Er 1198/2006 z 31. októbra2013, 17 Er 3937/2010 z 6. marca 2014; Okresného súdu Košice I sp. zn. 27 Er 23/2004z 2. júla 2012; Okresného súdu Košice - okolie spisových značiek: 12 Er 3168/2007z 19. marca 2014, 12 Er 3687/2010 z 20. decembra 2013, 12 Er 1277/2008 z 28. januára2014,   12   Er   1694/2008   z 30.   januára   2014,   12   Er   2638/2009   z 29.   januára   2014,12 Er 2635/2009   z 29.   januára   2014,   12   Er   2912/2009   z 30.   januára   2014a 12 Er 2917/2009 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   12920/2014,   Rvp   12921/2014,   Rvp   13356/2014,   Rvp   13357/2014,Rvp 14151/2014, Rvp 14152/2014, Rvp 16270/2014, Rvp 17399/2014, Rvp 17400/2014,Rvp 17401/2014, Rvp 17470/2014, Rvp 17471/2014, Rvp 17472/2014, Rvp 17473/2014,Rvp 17474/2014 a Rvp 17475/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 297/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli3. októbra 2014, 10. októbra 2014, 24. októbra 2014, 3. decembra 2014, 11. decembra 2014a 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskrimináciezaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinnýprostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)a jeho uzneseniami, tak ako sú označené v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnutérozhodnutia krajského súdu“), v spojení s uzneseniami prvostupňových súdov, tak ako súoznačené v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresných súdov“).

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

V petite sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vyslovíporušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   základných   práv   podľa   ústavya charty,   práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   postupom   a napadnutýmirozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vrátina ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľačl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti   konania môže súd spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré   sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s citovaným   §   31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania ústavnýmsúdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností ataktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tietosťažnosti okrem iného smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistenídospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými   saústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   záveryvšeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   ajrozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podkladeneprijateľných   podmienok   v úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úverekoncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpores § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalšíchzákonov   v znení   neskorších   predpisov a krajského   súdu   v odvolacom   konaní   v rozpores § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadomna totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentáciia skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov ajv prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súnotoricky   známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   úplne rovnakých   prípadoch   a ustálenýprávny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetunapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantnýchzmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchtosťažností.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnenímsvojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.I. ÚS 227/2012   zo   16.   mája   2012,   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012,sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012, sp.   zn.I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp. zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp.   zn.I. ÚS 146/2013   z 13. marca   2013,   sp. zn. I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   sp.   zn.I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5. marca   2014,   sp.   zn.I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 212/2014   zo 7. mája   2014,   sp.   zn.II. ÚS 473/2011   z   20.   októbra   2011,   sp. zn. II.   ÚS   303/2011   z 24.   augusta   2012,sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,sp. zn.   II.   ÚS   79/2013   zo   7.   februára   2013, sp. zn. II.   ÚS   365/2013   z 26. júna   2013,sp. zn. II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS   562/2013   z 30.   októbra   2013,sp. zn. III.   ÚS   178/2014   zo 4. marca   2011,   sp. zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,sp. zn.   III.   ÚS   297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn. IV.   ÚS   299/2012   zo   7.   júna   2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,sp. zn.   IV.   ÚS   187/2014   z 20.   marca   2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľkyaj na rozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydanévo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr.C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   záveryústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľkenotoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka,pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9.augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tentopostup   nebol   zo   strany   všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávania   predvyhlásením   exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavenie,   pozn.),   nepredstavoval   by   taképorušenie   označených   práv   sťažovateľky,   ktoré   by   svojou   intenzitou   bolo   spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby   ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právnehoštátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelua zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie   opomínať,že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanejspravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07,II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežnéhozákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v konkrétnych   súdnychkonaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť krozhodnutiam,   ktoré   budú   v   zjavnom   rozpore   s   účelom   a zmyslom   príslušnej   právnejúpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie jeinštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že ústavný   súd   nie   jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúcesa   postupu   a rozhodnutí   krajského   súdu   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenostia nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde).

Keďže   boli   sťažnosti   ako   celok   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byťuž dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnakýspôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcichporušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového akapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len akosnahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postupzákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015