znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 297/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná ako konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 4926/2012, sp. zn. Rvp 4927/2012, sp. zn. Rvp 4928/2012, sp. zn. Rvp 4929/2012 a sp. zn. Rvp 4930/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho uzneseniami vydanými pod č. k. 4 Er/8/2009-41 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/9/2009-52 zo 14.   marca   2012,   č.   k.   4   Er/10/2009-51   zo 14. marca   2012,   č.   k.   4   Er/11/2009-41   zo 14. marca 2012 a č. k. 4 Er/12/2009-52 zo 14. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4926/2012, sp. zn. Rvp 4927/2012, sp. zn. Rvp 4928/2012, sp. zn. Rvp 4929/2012 a sp. zn. Rvp 4930/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 297/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. mája 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp.   zn.   Rvp   4926/2012,   sp.   zn.   Rvp   4927/2012,   sp.   zn.   Rvp 4928/2012,   sp.   zn.   Rvp 4929/2012 a sp. zn. Rvp 4930/2012, ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami č. k. 4 Er/8/2009-41 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/9/2009-52 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/10/2009-51 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/11/2009-41 zo 14. marca 2012 a č. k. 4 Er/12/2009-52 zo 14. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   vo   veciach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 4 Er/8/2009,   sp.   zn.   4   Er/9/2009,   sp.   zn.   4   Er/10/2009,   sp.   zn.   4   Er/11/2009   a   sp.   zn. 4 Er/12/2009   boli   uzneseniami   vydanými   vyšším   súdnym   úradníkom   tieto   exekučné konania zastavené. Sťažovateľka proti uzneseniam vydaným vyšším súdnym úradníkom podala odvolanie, o ktorých rozhodol sudca okresného súdu napadnutými uzneseniami tak, že exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách konania vylúčil na samostatné rozhodnutie. V poučení   o   opravnom   prostriedku   okresný   súd   uviedol,   že   odvolanie   proti   týmto uzneseniam o zastavení konania nie je prípustné.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje na znenie § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.   o rozhodcovskom   konaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom   konaní“),   z   ktorého   vyplýva   prípustnosť   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiam vydaným všeobecným súdom podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd však podľa sťažovateľky toto ustanovenie ignoroval a v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postupoval tak, ako by odvolanie prípustné   nebolo.   V   sťažnostiach   konštatuje,   že   napadnuté „uznesenie   ktoré   malo   byť výsledkom   rozhodovacej   činnosti   súdu   druhého   stupňa,   bolo   vydané   ako   výsledok rozhodovacej   činnosti   sudcu   súdu   prvého   stupňa...   Nerešpektovanie   zákonného   príkazu postúpiť vec v druhom stupni na prejednanie Krajskému súdu v Nitre síce spočíva v rovine porušenia jednoduchého práva (§ 209a ods. 2 OSP), avšak v prípade sťažovateľa zároveň viedlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...“. Čo   sa   týka posúdenia   merita   veci,   malo   potom   podľa   sťažovateľky   dôjsť   k   porušeniu   zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom.

V   ďalších   svojich   námietkach   sťažovateľka   uvádza,   že   exekučný   súd „nie   je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.... Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe...“. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta že exekučný súd svoje   rozhodovacie   oprávnenie   dotvoril.   Poukazuje   na   to,   že   úspešný   sťažovateľ v rozhodcovskom konaní „stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s   právom   na   súdnu   ochranu   a   právom   na   spravodlivý   súdny   proces.   Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku... je v priamom rozpore s ústavným právom sťažovateľa (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.“ Zároveň však namieta, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonal a ku svojim záverom dospel na základe domnienok, hoci v skutočnosti takéto rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave.

Nadväzne   na   to   sťažovateľka   vyslovuje   názor   o   protiústavnosti   právnej   normy, na základe   ktorej   okresný   súd   vo   veci   rozhodoval   [§   44   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ďalej   len   „Exekučný poriadok“)].   Zároveň   namieta,   že   exekučný   súd   môže   pristúpiť   k   preskúmaniu rozhodcovského   rozsudku   podľa   §   45   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   len   na podklade návrhu účastníka konania. Sťažovateľka tvrdí, že aj keď výkon a ochrana jej práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, v konaní pred exekučným súdom mala výrazne nevýhodné   postavenie   a   bolo   s   ňou   zaobchádzané   odlišne.   Odlišné   zaobchádzanie   so sťažovateľkou   nemožno   ospravedlniť   jej   iným   postavením   (t.   j.   že   je   obchodnou spoločnosťou podnikajúcou v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je podľa ústavy a dohovoru zakázaným odlišným zaobchádzaním. V súvislosti s aplikáciou   Smernice   Rady   93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských zmluvách okresným súdom tvrdí, že „exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť“.

Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   v   napadnutých   uzneseniach nesprávne právne posúdil zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy“, práva „na spravodlivý súdny proces zaručený čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“, ďalej základného práva „vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy“ a práva „na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1“ dodatkového protokolu, ďalej porušenie zákazu diskriminácie vyplývajúceho z čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 Er/8/2009, sp. zn. 4 Er/9/2009, sp. zn. 4 Er/10/2009, sp. zn. 4 Er/11/2009 a sp. zn. 4 Er/12/2009, ako aj napadnutými uzneseniami, prizná jej primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   000   €   a   uloží   uhradiť   trovy   konania   jej   právnemu zástupcovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ochrana ústavnosti   nie   je a   ani podľa   povahy   veci   nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   je   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05, III. ÚS 114/2010).

Kľúčové pre posúdenie doručených sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd postupoval v predložených veciach nesprávne, keď uznesenia vydané podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými zastavil exekučné konania považoval za rozhodnutia, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok. Preto, pokiaľ odvolaniam sťažovateľky proti rozhodnutiam vydaným vyšším súdnym úradníkom zákonný sudca okresného súdu nemienil vyhovieť, mal tieto veci predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa   §   45   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo   exekučné   konanie   zastaví   a)   z   dôvodov   uvedených   v   osobitnom   predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo za c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa   §   45   ods.   2   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní skutočne vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodov vymenovaných v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je proti takémuto uzneseniu okresného súdu (ktorý má postavenie exekučného súdu) prípustné odvolanie.

V   okolnostiach   prípadu   rozhodoval   v   označených   konaniach   napadnutými uzneseniami   sudca   okresného   súdu   vychádzajúc   z   názoru,   že   v   danom   prípade   sa rozhodnutia vydané vyšším súdnym úradníkom podaním odvolaní sťažovateľkou zo zákona zrušili a vo veci musel opätovne rozhodnúť sudca okresného súdu (§ 374 ods. 4 OSP). Zo zmyslu a účelu § 374 ods.   4 OSP však vyplýva, že takéto rozhodnutie je potrebné považovať   za   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   keďže   sa   ním   vlastne   nerozhoduje o odvolaní účastníka konania, ale opätovne sa rozhoduje o celej veci sudcom okresného súdu v prvom stupni. Proti rozhodnutiu okresného súdu ako súdu exekučného podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je vždy prípustné odvolanie, a to bez ohľadu na to, či rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník okresného súdu alebo sudca okresného súdu, a bez ohľadu na nesprávnosť poučenia okresného súdu o neprípustnosti odvolania proti takémuto uzneseniu.

Podľa § 58 ods. 1 OSP súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon.

Podľa § 58 ods. 2 OSP súd môže na žiadosť účastníka priznať odkladný účinok návrhu, aby sa odpustilo zmeškanie lehoty.

Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

V   sťažovateľkiných   prípadoch   však   odvolania   proti   napadnutým   uzneseniam vydaným   sudcom   okresného   súdu   podané   neboli   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   bola oprávnená podať ich ako proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Zo sťažností je zrejmé, že sťažovateľka si je vedomá svojho práva podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu vydanému podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, keďže tento názor tvorí podstatu právnej   argumentácie   formulovanej   v   jej   sťažnostiach.   To   však   svedčí   o   tom,   že sťažovateľka nevyužila opravný prostriedok, ktorý jej bol dostupný a ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená v zmysle § 45 ods.   3   zákona   o   rozhodcovskom   konaní,   čo   však   zakladá   neprípustnosť   jej   sťažností podaných   ústavnému   súdu.   Sťažovateľka   ani   len   netvrdí   (tým   menej   preukazuje),   že odvolania nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavou   daná   právomoc   ústavnému   súdu   neumožňuje   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní a to ani v prípade pochybenia v procesnom postupe súdu prvého stupňa. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľka   ako   účastníčka konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľke dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosti   ako   neprípustné,   pričom   sa   bližšie   nezaoberal argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených práv.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012