znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 297/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v Bratislave, Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   a   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície pri procedúre nezákonného odobratia daktyloskopických odtlačkov a iných identifikačných údajov o jeho osobe a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nezákonnými postupmi Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave (ďalej   len   „vojenská   obvodná   prokuratúra“),   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“ alebo „vyšetrovateľ“) pri procedúre nezákonného odobratia daktyloskopických odtlačkov a iných identifikačných údajov o jeho osobe a vybavovaní jeho trestného oznámenia na vyšetrovateľa okresného riaditeľstva.

Z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh vyplýva, že postupom vojenskej prokuratúry a jej uznesením sp. zn. OPn 999/10 z 22. februára 2011, ako aj uznesením vyšetrovateľa ministerstva vnútra ČVS: SKIS-449/IS-1-V-2010 z 20. decembra 2010 a predchádzajúcim postupom vyšetrovateľa v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM, v ktorom je sťažovateľ „krivo obvineným“, malo dôjsť k porušeniu jeho označených   práv   podľa   ústavy   na   tom   skutkovom   základe,   že   vyšetrovateľ   nariadil 25. marca 2010 výsluch svedka (jeho syna), pričom sťažovateľ ho len doprevádzal a nebol riadne   predvolaný.   Napriek   tomu   vyšetrovateľ   odobral   sťažovateľovi   daktyloskopické odtlačky, zisťoval telesné znaky, vykonal meranie tela a vyhotovoval obrazové záznamy napriek jeho výslovnému nesúhlasu a navyše za účasti jeho syna. Vyšetrovateľ tvrdil, že tak koná   so   súhlasom   dozorujúcej   prokurátorky,   čo   sa   však   neskôr   nepreukázalo. Proti nezákonnosti postupu vyšetrovateľa podal 26. marca 2010 na Okresnej prokuratúre Bratislava II (ďalej aj „okresná prokuratúra“) podanie označené ako „Žiadosť podľa § 17, ods. 2, písm. a) zák. č. 153/2001 Z. z. o vykonanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní“ a tvrdil, že postupom vyšetrovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy.

Okresná   prokuratúra   25.   októbra   2010   sťažovateľovi   oznámila,   že   postup vyšetrovateľa   bol   v   súlade   s   právnymi   predpismi.   Následne   podal   obdobnú   žiadosť sťažovateľ aj na Krajskej prokuratúre v Bratislave 2. novembra 2010, ktorá mu následne oznámila,   aby   sa   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   na   príslušné   orgány   Policajného   zboru, pretože „... uvedené úkony nie sú vyšetrovacími úkonmi a preto nepodliehajú výkonu dozoru prokurátora v trestnom konaní“.

Dňa   29.   novembra   2010   sťažovateľ   podal   na   okresnom   riaditeľstve   podanie, v ktorom žiadal o zničenie „neoprávnene zhromaždených, zverejňovaných a zneužívaných údajov“ a tiež dal „podnet na preskúmanie podozrenia na spáchanie trestných činov podľa §   375   a   §   192,   ods.   1,   ods.   4,   písm.   c)   zák.   č.   300/2006   Z.   z.,   Trestného   zákona vyšetrovateľom...“.

Dňa 3. januára 2011 prevzal sťažovateľ uznesenie vyšetrovateľa ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, ktorým odmietol jeho podnet na preverenie podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. V ňom sa vyšetrovateľ ministerstva   vnútra   priklonil   k   tvrdeniu   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva,   že   syn sťažovateľa „v   čase   úkonu   čakal   pred   kanceláriou   technikov“ a   uviedol,   že   policajt postupoval v súlade s § 20a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“).

Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v   ktorej „okrem   iného poprel tvrdenie, že sťažovateľov syn nebol prítomný pri popísanom úkone poukazom na okolnosť, že tento úkon sa udial vo viacerých miestnostiach a jeho syn bol pri úkonoch nielen prítomný, ale mu aj pri nich pomáhal“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje niektoré ustanovenia Trestného poriadku, a to (§ 2 ods. 2 a § 58), ktoré boli podľa neho porušené, pretože „Vyšetrovateľ so svedkom ani s obvineným nespísal zápisnicu o úkone trestného konania, čím porušil Trestný poriadok a neumožnil sťažovateľovi uviesť do zápisnice pravdivý opis skutočností o priebehu úkonu“.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhuje, aby nálezom rozhodol, že postupom vojenskej obvodnej prokuratúry, ministerstva vnútra a okresného riaditeľstva boli porušené jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy, a prikázal týmto   orgánom „aby   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   zničili   všetky záznamy o identifikačných údajoch sťažovateľa, ktoré odobrali dňa 25. 3. 2010“.

Súčasne sa domáha priznania finančného zadosťučinenie od každého porušovateľa po 10 000 € a náhrady trov konania v sume 314,18 €.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv (čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy) postupom orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľov okresného riaditeľstva a ministerstva vnútra) a vojenskej obvodnej prokuratúry na tom skutkovom základe, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva vo fáze prípravného konania mu nezákonne nariadil odobrať daktyloskopické odtlačky a iné identifikačné údaje o jeho osobe napriek tomu, že nebol predvolaný na výsluch v trestnej veci, v ktorej je „krivo obvinený“, a on doprevádzal na výsluch iba svojho syna, ktorý mal byť vypočutý ako svedok. Sťažovateľ nie je spokojný s vybavením jeho podnetov a sťažností, ktorými sa domáhal prešetrenia konania vyšetrovateľa okresného riaditeľstva a vybavenia jeho oznámení na vyšetrovateľa okresného   riaditeľstva „pre   podozrenia   zo   spáchania   prečinu   zneužívania   právomoci verejného činiteľa“. Sťažovateľ sa domnieva, že boli v jeho prípade porušené aj viaceré ustanovenia Trestného poriadku (§ 2 ods. 2 a § 58).

Na základe toho žiada, aby ústavný súd prikázal týmto orgánom „aby do troch dní od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   zničili   všetky   záznamy   o   identifikačných   údajoch sťažovateľa, ktoré odobrali dňa 25. 3. 2010“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z jej odôvodnenia a jej príloh zistil, že prokurátor vojenskej prokuratúry uznesením sp. zn. OPn 999/10 z 22. februára 2011   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   ministerstva   vnútra ČVS:   SKIS-449/IS-1-V-2010   z   20.   decembra   2010,   ktorý   odmietol   trestné   oznámenie sťažovateľa v jeho veci ako nedôvodné (preverujúceho postup vyšetrovateľa v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM), v ktorom je sťažovateľ „krivo obvineným“ a v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Podľa   §   10   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých   prokuratúr   vrátane   vojenských   prokuratúr.   Na   plnenie   úloh   vydáva   služobné predpisy,   príkazy   a   pokyny,   ktoré   sú   záväzné   pre   všetkých   prokurátorov,   právnych čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.

Zákon o prokuratúre v znení neskorších predpisov umožňuje (§ 31 a nasl.) domáhať sa preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe   podnetu   vrátane   možnosti   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre za účinný prostriedok ochrany základných   práv   vrátane   tých   práv,   ktoré   uplatnil   sťažovateľ   (m.   m.   IV.   ÚS   330/04, I. ÚS 186/05).

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by samotný sťažovateľ podal v jeho veci podnet alebo opakovaný podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Sťažovateľ svoje oprávnenia teda nevyužil, a keďže nie je v právomoci ústavného súdu nahrádzať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy činnosť tohto orgánu, je na sťažovateľovi, aby sa ochrany svojich práv domáhal využitím oprávnení, ktoré mu v tomto smere poskytujú ustanovenia zákona o prokuratúre a zákona o Policajnom zbore.

Vynechanie   podnetu   a   opakovaného   podnetu   ako   prostriedkov   nápravy uplatňovaných   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   preto   jeho   sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu   vojenskej   prokuratúry (vyšetrovateľov   ministerstva   vnútra   a   okresného   riaditeľstva)   odmietol   ako   neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   už   viackrát   uviedol,   že   z   ustanovení Trestného   poriadku   nemožno   vyvodiť   subjektívne   právo   osoby,   ktorá   podala   trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľom označených práv podľa čl. 19 ods. 1 až 3, ako aj čl. 50 ods. 2 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo   domáhať sa   len toho,   aby sa   jeho oznámením či   sťažnosťou   kompetentný   orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Sťažnosť   sťažovateľa   (kvalifikovane   zastúpeného   advokátom)   navyše   obsahuje nevykonateľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pretože nie je vymedzený presne,   určito   a   zrozumiteľne   (neumožňuje   identifikovať,   v   akom   konkrétnom   konaní každého z porušovateľov mali byť jeho základné práva porušené), a obsahuje aj požiadavku, aby   ústavný   súd   prikázal   orgánom   činným   v   trestnom   konaní „aby   do   troch   dní   od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   zničili   všetky   záznamy   o   identifikačných   údajoch sťažovateľa, ktoré odobrali dňa 25. 3. 2010“, hoci na takéto rozhodnutie ústavný súd nemá právomoc.   Ústavný   súd   preto   mohol   odmietnuť   sťažnosť   sťažovateľa   aj   z   dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011