znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 297/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   O.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   P., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti V., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   v   sume 292,38   € (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur a tridsaťosem centov)   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jej   právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. P., Advokátska kancelária, Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 297/09-12 z 22. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ vystupuje v predmetnom súdnom konaní ako žalobca.

Konanie,   ktorého   predmetom   je   uhradenie   istiny   v   sume   2   175   425   Sk s príslušenstvom,   bolo   začaté   na   základe   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   platobného rozkazu   z   19.   decembra   2005.   Okresný   súd   vydal   4.   júla   2006   platobný   rozkaz   č.   k. 8 Ro 479/2005-43,   proti   ktorému   žalovaní podali   9.   novembra   2006   odpor.   Na   základe podaného odporu bolo konanie prevedené do súdneho registra C, v ktorom je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 8 C 2/2007.

Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd v Žiline porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na   Okresnom   súde   v   Žiline,   č.   k.   8C   2/2007,   nakoľko   súdne   konanie   o   zaplatenie 2.175.425,- Sk s príslušenstvom prebieha už viac ako 3,5 roka a za obdobie od 04. 07. 2006 doposiaľ súd vo veci nekonal“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu z 2. októbra 2009 k sťažnosti zaujal stanovisko prostredníctvom svojho podpredsedu, a to vyjadrením sp. zn. 1 SprS 345/09 z 19. októbra 2009 doručeným ústavnému súdu 23. októbra 2009. Podpredseda okresného súdu v ňom uviedol, že prerokúvaná vec je skutkovo zložitá, keďže „predmetom konania je nárok zo zmluvy o dielo, pričom rozsah prác je odkázaný na špecifikáciu, ktorá nebola predložená“. Právnu náročnosť zhodnotil podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení ako „priemernú“,   pričom   zdôraznil   nevyhnutnosť „primerane   aplikovať   ustanovenia o prejave vôle účastníkov“.

Podpredseda   okresného   súdu   ďalej   uviedol   stručný   prehľad   úkonov   súdu a účastníkov   konania: „Po   začatí   konania   súd   pripustil   uznesením   rozšírenie   okruhu účastníkov o odporkyňu v rade 2/ a po zaplatení súdneho poplatku bol 4.7.2006 vydaný platobný   rozkaz.   Pre   problémy   s   doručovaním   bol   tento   doručený   políciou   až   dňa 4.11.2006. Po podaní odporu bola vec zapísaná do registra C a predložená sudcovi v stave vysokej zaťaženosti súdneho oddelenia. Podaniami zo dňa 19.6.2008 a 10.10.2008 odporca v   rade   1/   dokladal   prekážky   postupu   v   konaní   svojou   hospotalizáciou   s   ukončením pravdepodobne v mesiaci január 2009. Sudca pojednávanie vytýčil na 28.9.2009 a následne na 11.11.2009, pričom zohľadnil ďalšiu tvrdenú hospitalizáciu do 27.10.2009. Sudca pritom zohľadnil   okolnosť,   že   doložená   práceneschopnosť   je   prekážkou   v   konaní   na   strane účastníka“.

Podľa názoru podpredsedu okresného súdu „v súčasnej dobe už k žiadnym prieťahom nedochádza   a   súd   priebežne   určuje   termíny   pojednávania.   Predchádzajúce   obdobie súdneho konania bolo výrazne poznačené skutočnosťou, že odporca v rade 1/ bol dlhodobo práceneschopný. Vzhľadom na ustálenú judikatúru súdov je doložená práceneschopnosť dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Táto skutočnosť má   potom   vplyv   aj   na   posúdenie   dôvodnosti   podanej   sťažnosti   na   prieťahy   v   súdnom konaní. Keďže v súčasnej dobe sa už vo veci riadne koná, je sťažnosť v časti, kde sťažovateľ žiada prikázať Okresnému súd Žilina vo veci konať, nedôvodná.“.

V   prílohe   svojho   vyjadrenia   podpredseda   okresného   súdu   pripojil   vyjadrenie zákonného sudcu v predmetnej veci, ako aj stručnú chronológiu úkonov súdu.

Podpredseda okresného súdu tiež oznámil, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu na výzvu ústavného súdu z 23. októbra 2009 vyjadrila podaním z 28. októbra 2009 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2009, v ktorom uviedla, že súhlasí s tvrdením okresného súdu o skutkovej zložitosti veci, a aj keď pripúšťa, že súd v súčasnosti vo veci koná, „minimálne v období od 16.11.2006 do 21.04.2009 (29 mesiacov) bol súd v konaní nečinný“.   Poukázala tiež na skutočnosť, že „neustále vyhýbanie sa súdnemu konaniu zo strany odporcu nemôže byť dôvodom porušovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48. ods. 2 Ústavy SR“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   vyčíslila   aj   trovy   právneho zastúpenia,   ktorých   náhradu   žiada   nálezom   priznať,   a   vyslovila   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil tento priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Okresnému súdu bol 22. decembra 2005 doručený návrh sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu.

Následne   sťažovateľ   podaním   zo   4.   apríla   2006   navrhol   pripustenie   ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného a okresný súd jeho návrhu uznesením z 5. mája 2006 vyhovel.

Okresný súd 4. júla 2006 vydal platobný rozkaz č. k. 8 Ro 479/2005-43, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 24. júla 2006 a žalovaným 4. novembra 2006.Proti platobnému rozkazu podali žalovaní 9. novembra 2006 odpor.Podaním z 15. decembra sa k odporu vyjadril sťažovateľ.Na základe podaného odporu bola vec 3. januára 2007 prevedená do registra C a bola jej pridelená sp. zn. 8 C 2/2007.

Výzvou   z   2.   júla   2007   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaných,   aby predložil splnomocnenie na zastupovanie v konaní. Právny zástupca okresnému súd 19. júla 2007 doručil splnomocnenie udelené mu oboma žalovanými 18. mája 2006.

Podaním zo 7. augusta 2007 požiadal žalovaný v 1. rade o nenariadenie pojednávania „od   15.10.2007“ zo   zdravotných   dôvodov   spočívajúcich   v   plánovaných   odborných vyšetreniach   v   období   od   augusta   do   septembra   2007.   Totožné   podanie   bolo   doručené okresnému súdu 21. augusta 2007.

Sťažovateľ 30. januára 2008 doručil okresnému súdu podanie, v ktorom oznámil zmenu   právneho   zástupcu,   navrhol   svedkov,   predložil   znalecký   posudok   a   s   odkazom na závery predloženého posudku vzal žalobu čiastočne späť.

Žiadosťou   z   19.   júna   2008   žalovaný   v   1.   rade   osobne   opätovne   požiadal o nenariadenie pojednávania vo veci v čase „od 15.10.2008“ s poukázaním na opakovanú hospitalizáciu v priebehu roka 2008, ako aj na ďalšie plánované hospitalizácie a nutnú doliečovaciu a kúpeľnú liečbu.

Prakticky   totožné   podanie   žalovaného   v   1.   rade   bolo   okresnému   súdu   doručené 14. októbra 2008, v ktorom žiadal o nariadenie pojednávania na február 2009.

Okresný súd následne 21. apríla 2009 nariadil pojednávanie na 10. jún 2009.Uznesením č. k. 8 C 2/2007-206 z 21. apríla 2009 okresný súd na základe návrhu sťažovateľa z   30.   januára 2008 čiastočne   zastavil   konanie a   pripustil   zmenu žalobného návrhu.

Žalovaný v 1. rade 7. mája 2009 doručil okresnému súdu svoju žiadosť o odročenie termínu pojednávania určeného na 10. jún 2009, a to na september 2009 z dôvodu ďalšej plánovanej operácie.

Okresný   súd   žiadosti   žalovaného   v   1.   rade   vyhovel   a   odročil   pojednávanie na 28. september   2009.   Zároveň   vyzval   žalovaného   v   1.   rade,   aby   si   s   ohľadom na opakujúci   sa   dôvod   ospravedlnenia   neúčasti   na   pojednávaní   a   žiadostí   o   jeho nenariadenie zvolil právneho zástupcu, s ktorým by bolo možné vec prerokovať.

Prvé pojednávanie vo veci okresný súd uskutočnil 28. septembra 2009, ktoré však pre účely   ďalšieho   dokazovania   odročil   na   11.   november   2009.   Toto   pojednávanie   sa neuskutočnilo.

V čase rozhodovania ústavného súdu predmetné konanie na okresnom súde nebolo skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných   kritérií:   (1)   zložitosť   veci,   (2)   správanie   účastníkov   konania   a   (3)   postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predmetom   ústavnej sťažnosti je občianskoprávne konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 2/2007, ktorého   predmetom   je   nárok   zo   zmluvy   o   dielo.   Skutková   zložitosť   veci   konštatovaná vo vyjadrení   podpredsedu   okresného   súdu   a   akceptovaná   aj   vo   vyjadrení   právnej zástupkyne   sťažovateľa   má   spočívať   najmä   v   náročnom   zisťovaní   rozsahu   prác realizovaných pri vyhotovení diela, keďže toto je odkázané „na špecifikáciu, ktorá nebola predložená“. Ústavný súd pripúšťa istú mieru náročnosti dokazovania z dôvodu ustálenia skutkového stavu, táto však s ohľadom na doterajší priebeh konania na okresnom súde nemôže byť vnímaná ako zásadný dôvod vzniku prieťahov v konaní. Okresnému súdu boli účastníkmi konania predložené písomné vyjadrenia a dôkazy vrátane znaleckého posudku, pričom okresný súd dosiaľ v rámci dokazovania uskutočnil iba výsluchy účastníkov konania a   svedkov   na   pojednávaní   28.   septembra   2009.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   náročnosť dokazovania nemohla mať sama osebe priamy vplyv na skutočnosť, že v konaní nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Z hľadiska právnej náročnosti ústavný súd nezistil otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej predošlého riešenia   v ustálenej judikatúre všeobecných   súdov,   preto konanie nepovažuje za zložité po právnej stránke.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v   konaní   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľa   neprispelo k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľ primerane a včas reagoval na výzvy okresného súdu a poskytoval súčinnosť v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci v primeranej lehote.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

V postupe okresného súdu počas posudzovaného obdobia ústavný súd identifikoval jednak obdobia neodôvodnenej nečinnosti a jednak úkony vykazujúce znaky neefektívneho a nesústredeného postupu súdu. Ústavný súd pripomína, že aj takýto postup je potrebné posudzovať ako činnosť,   ktorá   môže   zapríčiniť porušenie   zaručeného základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže nevedie   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba obrátila na súd, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže v okolnostiach konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd identifikoval prieťahy v konaní najmä v období od 3. januára 2007, keď došlo k prevedeniu konania do registra C, až do 28. septembra 2009, keď okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie vo veci.

Okresný súd v uvedenom období neuskutočnil žiaden úkon, ktorý by bezprostredne viedol k rozhodnutiu vo veci, s výnimkou rozhodnutia (uznesenie č. k. 8 C 2/2007-206 z 21. apríla 2009) o čiastočnom späťvzatí návrhu sťažovateľa doručeného okresnému súdu 29. januára 2008 (okresný súd teda rozhodol po roku a troch mesiacoch). Okresný súd taktiež   až   do   21.   apríla   2009   nenariadil   ani   jeden   termín   pojednávania.   Argumentáciu okresného súdu opierajúcu sa o práceneschopnosť žalovaného v 1. rade ústavný súd nemôže akceptovať ako dôvod dlhodobej nečinnosti okresného súdu.

Žalovaný v 1. rade prvýkrát požiadal súd, aby nenariaďoval vo veci pojednávanie svojím   podaním   z   1.   augusta   2007,   ktoré   bolo   doručené   okresnému   súdu   opakovane 7. augusta 2007 a 21. augusta 2007. Jeho žiadosť sa týkala bližšie neurčeného obdobia „od 15. októbra 2007“. Okresný súd tejto žiadosti vyhovel a pojednávanie nenariadil. Druhá žiadosť žalovaného v 1. rade (opäť nie prostredníctvom právneho zástupcu) bola okresnému súdu doručená 24. júna 2008 a následne s takmer totožným obsahom znova 14. októbra 2008. V prvom prípade žiadal žalovaný v 1. rade o nenariadenie pojednávania v čase „od 15. októbra 2008“, pričom pri uvedenom opätovnom doručení žiadosti požiadal zároveň o nariadenie pojednávania na február 2009.

Okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. jún 2009.

Podľa   §   174   ods.   2   OSP   ak   čo   len   jeden   zo   žalovaných   podá   včas   odpor s odôvodnením   vo veci   samej, zrušuje sa   tým platobný   rozkaz v plnom rozsahu   a   súd nariadi   pojednávanie.   Nečinnosť   okresného   súdu   v   danom   prípade   aj   pri   rešpektovaní ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého je doložená práceneschopnosť účastníka konania dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, nie je možné akceptovať, keďže okresný súd sa v danom období ani nepokúsil nariadiť pojednávanie. Skutočnosť, že odpor žalovaných   bol   okresnému   súdu   doručený   9.   novembra   2006   a   o   dôvode   pre   možné odročenie pojednávania sa okresný súd dozvedel najskôr podaním žalovaného v 1. rade zo 7. augusta 2007, svedčí o neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v čase po podaní odporu.   Rovnako   tak   okresný   súd   neuskutočnil   žiadne   kroky   na   zistenie,   či   prekážka postupu v konaní spočívajúca v práceneschopnosti účastníka konania odpadla po uplynutí primeraného   času   od   žiadostí   o   nepojednávanie,   ani neuložil   povinnosť   informovať   ho o odpadnutí prekážky v konaní na strane žalovaného v 1. rade. Napriek tomu, že žalovaný v 1. rade vo svojej žiadosti zo 14. októbra 2008 sám navrhol možný termín pojednávania na február 2009, okresný súd pojednávanie nariadil až 21. apríla 2009, a to na 10. jún 2009. Celé toto obdobie je teda poznačené nečinnosťou okresného súdu v trvaní 2 rokov a troch mesiacov.

Postup súdu v tomto období, ako aj v období nasledujúcom je možné hodnotiť tiež ako postup neefektívny a nesústredený. Okresný súd po celý čas z neznámych dôvodov ignoroval skutočnosť, že žalovaný v 1. rade (a rovnako tak žalovaná v 2. rade) je riadne procesne zastúpený zvoleným advokátom, a to na základe splnomocnenia z 18. mája 2006. Toto   splnomocnenie   bolo   okresnému   súdu   predložené   spolu   s   vyjadrením   žalovaných k návrhu na vydanie platobného rozkazu z 31. mája 2006 a v súdnom spise sa nachádza na č.   l.   47.   Zo   súdneho   spisu   nevyplýva   skutočnosť,   že   by   toto   splnomocnenie   bolo odvolané alebo vypovedané či už žalovanými, alebo zvoleným advokátom. Napriek tomu okresný súd výzvou z 2. júla 2007 vyzval právneho zástupcu žalovaných na predloženie splnomocnenia.   Na   základe   tejto   výzvy   bol   súdu   opätovne   predložený   originál splnomocnenia na zastupovanie oboch žalovaných z 18. mája 2006 (č. l. 158).

Podľa § 24 OSP účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.

Podľa § 25 OSP ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť.

Splnomocnený zástupca, ktorému bolo udelené generálne splnomocnenie, je v konaní oprávnený na všetky úkony, ktoré môže urobiť účastník konania. Keďže žalovaný v 1. rade bol   v   konaní   zastúpený   advokátom,   okresnému   súdu   nič   nebránilo   nariadiť   termín pojednávania aj na čas, v ktorom bola žalovaným v 1. rade avizovaná jeho hospitalizácia, a následne   uskutočniť   pojednávanie   za   prítomnosti   sťažovateľa,   žalovanej   v   2.   rade   a právneho zástupcu žalovaného v 1. rade za predpokladu splnenia podmienok podľa § 115 OSP,   pričom   na   takomto   pojednávaní   mohol   uskutočniť   dokazovanie   tými   dôkaznými prostriedkami, ktoré osobnú prítomnosť žalovaného v 1. rade nevyžadujú. Skutočnosť, že žiadosti   o   odročenie,   resp.   o   nenariaďovanie   termínov   pojednávania   podával   osobne žalovaný v 1. rade, nijak nevytvára predpoklad, že by sa pojednávania nemohol zúčastniť jeho splnomocnený právny zástupca.

Aktivita   právneho   zástupcu   žalovaného v   1.   rade   v   konaní,   či   už   osobná,   alebo prostredníctvom   substitučne   splnomocnených   osôb,   vyplýva   zo   súdneho   spisu,   najmä z úradných záznamov o nahliadnutí do spisu (napr. č. l. 54, č. l. 61), z podaní právneho zástupcu uskutočnených v mene žalovaných (napr. odpor z 9. novembra na č. l. 65 - 68), ale tiež z úkonov okresného súdu adresovaných právnemu zástupcovi žalovaných (napr. úradný záznam na č. l. 163 ukladajúci doručiť právnemu zástupcovi uznesenie o povinnosti uhradiť súdny poplatok za podaný odpor).

Skutočnosť,   že   pojednávanie   možno   uskutočniť   aj   so   zástupcom   žalovaného v 1. rade,   teda   bez   osobnej   prítomnosti   účastníka   konania,   okresný   súd   reflektoval   až po odročení pojednávania nariadeného na 10. jún 2009. Okresný súd tu opätovne vyhovel žiadosti žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania z 5. mája 2009, pričom ho zároveň vyzval, aby si „sám určil zástupcu na ochranu svojich práv, s ktorým by bolo možné vec prejednať“, a to aj napriek tomu, že bol žalovaný v konaní zastúpený advokátom, ktorý bol navyše okresným súdom riadne predvolaný aj na zrušené pojednávanie z 10. júna 2009 (doručenka na č. l. 205).

Okresný súd teda dlhodobo vo veci nepojednával s poukázaním na ustanovenie § 101 ods.   2   OSP   napriek   tomu,   že   nepriaznivý   zdravotný   stav   jedného   zo   žalovaných nepredstavoval v konaní prekážku ďalšieho postupu s ohľadom na jeho procesné zastúpenie advokátom.   Hoci   okresný   súd   z   hľadiska   nevyhnutného   zistenia   skutkového   stavu považoval   v   konaní   za   potrebné   žalovaného   v   1.   rade   vypočuť,   objektívna   nemožnosť takéhoto úkonu v danom čase nemôže byť dôvodom na jeho nečinnosť a pasivitu v trvaní 2 rokov a deviatich mesiacov.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   dôvodov   podanej   sťažnosti   nezohľadnil   námietku vysokej   zaťaženosti   sudcu,   ktorému   bola   vec   pridelená   po   podaní   odporu   žalovanými. V zmysle   konštantnej   judikatúry   tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 118/07, III. ÚS 140/07).

Zistená dĺžka nečinnosti   konajúceho súdu   aj v pomere k celkovej   dĺžke konania jednoznačne   zakladá   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd dosiaľ nedokázal organizovať svoj procesný postup plynulo a efektívne tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzické osoby obrátili s návrhom na rozhodnutie sporu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 2/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva garantovaného čl. 6 ods. 1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie označených práv.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu a berúc do úvahy už uvedené kritériá považuje za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 500 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Právna zástupkyňa sťažovateľa si podaním zo 4. novembra 2009 uplatnila trovy konania v sume 438,33 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €. Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie   sťažnosti)   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 2 x 115,90 € a 2 x režijný paušál po 6,95 €. Keďže advokátka sťažovateľa je platcom DPH, ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov spolu s 19 % DPH v celkovej sume 292,38 €.

Ústavný súd nepriznal náhradu trov za vyjadrenie advokátky k stanovisku okresného súdu,   keďže   tento   úkon   neobsahoval   žiadne   nové   skutočnosti   týkajúce   sa   meritórneho posúdenia veci.

Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009