znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 297/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B:, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 153/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2007 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Ide v poradí o moju tretiu sťažnosť zaslanú   ústavnému   súdu   v tejto   veci.   Ostatný   raz   odmietol   moju   sťažnosť   ústavný   súd uznesením zo dňa 26. júla 2007 s poukázaním na to, že som podal sťažnosť ústavnému súdu bez toho, aby som vyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu jeho, mojich, základných práv účinne poskytuje (§ 62 a nasl. zákona o súdoch). (...)

K zdôvodneniu sťažnosti opakovane uvádzam, že dňa 6. augusta 2004 podal som vo veci   9   C   153/2004-42   žalobu   na I., s. r. o.,   autorizovaný   servis   S.   a spol.   na   dotknutý Okresný súd Bratislava III. Od podania tejto mojej sťažnosti, opravujem sa žaloby uplynuli už viac ako tri roky a vo veci sa neuskutočnilo ani prvé pojednávanie a teda sa vo veci nerozhodlo,   pričom   v prípravnom   konaní   prebieha   na   súde   všetko   tak,   čo   evidentne potvrdzuje spôsobenie prieťahov v súdnom konaní v tejto veci.“

Sťažovateľ zároveň pripojil fotokópiu sťažnosti na prieťahy v predmetnom konaní adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   z 21. augusta   2007,   na   ktorú   do   podania   tejto sťažnosti   ústavnému   súdu   nedostal   podľa   jeho   tvrdenia   odpoveď,   či   je   sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená.

Na základe tejto sťažnosti sťažovateľ navrhol:„- aby Ústavný súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím potvrdil oprávnenosť mojej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní vo veci 9 C 153/2004-62 a svojím nálezom zaviazal Okresný súd Bratislava III vyplatiť mi primerané zadosťučinenie, s tým, že aj týmto ústavný súd primeje Okresný súd Bratislava III konať vo veci 9 C 153/2004 bez prieťahov a vzhľadom na oneskorenie zrýchleným postupom.,

-   za   minimálne   považujem   priznanie   zadosťučinenia   vo   výške   50 000,-   Sk (päťdesiattisíc slovenských korún), vzhľadom na povahu vyvolaného súdneho sporu podľa mojej žaloby.“

Keďže ústavný súd z prílohy k sťažnosti nezistil, či bola doručená na prešetrenie predsedovi okresného súdu, vyzval 27. septembra 2007 sťažovateľa, aby predložil dôkaz o tom, kedy doručil predsedovi okresného súdu sťažnosť z 21. augusta 2007 na zbytočné prieťahy   v tomto   konaní.   Súčasne   ho   poučil,   že   pokiaľ   v stanovenej   lehote   podanie nedoplní, ústavný súd môže jeho podanie odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) alebo odložiť podľa § 23a zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 5. októbra 2007, v ktorom uviedol, že na jeho sťažnosť zaslanú 21. augusta 2007 mu odpovedala podpredsedníčka okresného súdu listom z 10. septembra 2007, ktorý mu bol doručený 14. septembra 2007, pričom „neuviedla či vyhodnotila moju sťažnosť ako dôvodnú alebo nedôvodnú, ale iba konštatovala,   že   zákonný   sudca   Mgr.   M.   D.   konal   vo   veci   9   C   153/04   podľa   svojich možností.“ K sťažnosti však odpoveď podpredsedníčky okresného súdu nepripojil.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ďalej ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa   ktorého   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti, konkrétne zo spisu sp. zn. I. ÚS 379/06, zistil,   že   uznesením   ústavného   súdu   č. k.   I. ÚS 379/06-13   z 20. decembra   2006   bola sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04, odmietnutá ako zjavne   neopodstatnená.   Jeho   sťažnosť   týkajúca   sa   tohto   konania   bola   odmietnutá   aj druhýkrát uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 180/07-10 z 26. júla 2007 v časti pre zjavnú neopodstatnenosť, resp. neprípustnosť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a v časti pre jej neprípustnosť podľa § 25 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Po uplynutí   dvoch   mesiacov   od odmietnutia   jeho   poslednej   sťažnosti   sťažovateľ opätovne   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť   na   porušenie   jeho   základného   práva garantovaného v čl. 48 ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   na prieťahy   v tom   istom konaní (24. septembra 2007).

Aj keď sťažovateľ tvrdí, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využil všetky právne prostriedky na ochranu svojho základného práva, a teda podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy, ústavný súd k tomu poznamenáva, že nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   jeho   sťažnosť   z   21.   augusta   2007, po podaní ktorej vzápätí bola podaná sťažnosť ústavnému súdu (27. september 2007), ak navyše sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu dôkaz o účinnom doručení jeho podania z 21.   augusta   2007   predsedovi   okresného   súdu   a   ani jeho   stanovisko   k   tejto   sťažnosti. Sťažovateľ   napriek   tomu,   že   bol   vyzvaný,   aby   predložil   doklad   o tom,   že   sťažnosť z 21. augusta 2007 predložil predsedovi okresného súdu, ani na základe výzvy ústavného súdu tak neurobil (ústavnému súdu v doplnení podania z 5. októbra 2007 opätovne predložil kópiu sťažnosti a nie doklad o tom, že táto sťažnosť bola aj doručená predsedovi okresného súdu).

Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal   ani   netvrdil,   že   uvedenú   podmienku   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde).

Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   aj   keby   táto   sťažnosť   bola   doručená   predsedovi okresného   súdu,   jej   podanie   mesiac   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (obdobne   IV.   ÚS   278/04).   V prípade,   že sťažovateľ nebol spokojný s odpoveďou podpredsedníčky okresného súdu, mohol podať sťažnosť podľa § 67 zákona o súdoch predsedovi Krajského súdu v Bratislave.

Keďže podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti dospel k záveru, že prijatie tejto sťažnosti bolo potrebné odmietnuť opätovne so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol,   neprichádzalo už do úvahy,   aby   sa   zaoberal   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   ako   aj   jeho   žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007