znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 296/2011-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti V., a. s., B., a Ing. J. G., T., zastúpených A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát   JUDr.   M.   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 274/2010 a jeho rozhodnutím z 11. januára 2011 takto

r o z h o d o l :

Základné právo V., a. s., a Ing. J. G. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 274/2010 a jeho rozhodnutím z 11. januára 2011, p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 296/2011-24 z 28. júna 2011 podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie sťažnosť   V.,   a. s.,   a   Ing.   J.   G.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich   základných   práv   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 274/2010 a jeho rozhodnutím z 11. januára 2011.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním sp. zn. KP 4/2011 z 22. júla 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 28. júla 2011. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Porušenie práva na prístup k súdu a práva na kontradiktórne súdne konanie vidia sťažovatelia najmä v tom, že im dovolací súd nedoručil vyjadrenie odporcu k ich dovolaniu. Sťažovateľom podľa ich názoru bolo takto znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol odporca v dovolacom konaní a postupom dovolacieho súdu boli ukrátení na svojich procesných právach a tým im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti dávajú sťažovatelia do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva... Hudáková proti Slovenskej republike, č. 23083/05, z 27. apríla 2010. Najvyšší   súd   si   v   tomto   smere   dovoľuje   upriamiť   pozornosť   na   predchádzajúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú odkazuje aj rozsudok Hudáková proti Slovenskej republike (napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02 z 15. júna 2004, ods. 18; Sa/e proti Francúzsku, č. 39765/04 z 21. marca 2006, ods. 18 a 19; Verdú Verdú, č. 43432/02 z 9. júla 2007, ods. 26 až 28), v ktorej ESĽP konštatoval, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje   porušenie   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie. Vo   svojich   odôvodneniach ESĽP   vysvetlil,   že v   konkrétne posudzovaných prípadoch   by priznanie takýchto práv a možností sťažovateľom nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, vzhľadom na to, že prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu k meritu veci.

Treba zdôrazniť, že podobne ako vo veciach Stepinska proti Francúzsku a Sale proti Francúzsku, citovaných vyššie, bolo dovolanie sťažovateľov súdom odmietnuté z dôvodu, že nespĺňalo požiadavky prípustnosti dovolania (na rozdiel od veci Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorej najvyšší súd zamietol dovolanie v merite veci).

V dôsledku toho možno povedať, že vyjadrenie odporcu k dovolaniu sťažovateľov nemohlo ovplyvniť výsledok dovolacieho konania. Uvádzam, že v prípadoch, keď dovolanie nie je prípustné, by zasielanie vyjadrení k dovolaniu, na ktoré by dovolateľ odpovedal tzv. replikou   a   protistrana   prípadne   ešte   tzv.   duplikou,   viedlo   k   zbytočnému   predlžovaniu konania   kvôli   neustálemu   vymieňaniu   vyjadrení   protistrán.   V   takýchto   prípadoch,   keď dovolanie nie je prípustné, by mala byť ponechaná najvyššiemu súdu určitá miera voľnej úvahy ohľadom doručovania vyjadrenia k dovolaniu protistrane, najmä s prihliadnutím na obsah vyjadrenia.

Písomné   vyjadrenie   odporcu   v   takomto   prípade   (keď   dovolanie   nie   je   procesné prípustné) sa javí v podstate ako bezvýznamné; tým viac, keď sa v ňom nenachádzajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by z predchádzajúceho konania neboli protistrane známe.

V   ďalšej   časti   ústavnej   sťažnosti   sťažovatelia   namietajú   porušenie   práva   na odôvodnenie   rozsudku,   pričom   sa   zaoberajú   skutkovými   záležitosťami   veci   a   vyjadrujú nespokojnosť s právnym posúdením veci zo strany nižších súdov (sťažovatelia opäť vznášajú otázku   proti   komu   smerovala   kritika   obsiahnutá   v   článku   v   denníku   P.   -   či   proti Ministerstvu   obrany   Slovenskej   republiky   alebo   proti   sťažovateľom,   ďalej   uvádzajú,   že nižšie   súdy   nerozlišovali   medzi   faktami   a   hodnotiacimi   úsudkami,   resp.   že   nižšie   súdy neuviedli, ktoré fakty považujú za pravdivé a či išlo o kritiku vecnú - oprávnenú alebo neoprávnenú).

Treba uviesť, že táto časť ústavnej sťažnosti nesmeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 274/2010 z 11. januára 2011. Najvyšší súd nemohol pristúpiť k skúmaniu správnosti   právneho   posúdenia   veci   nižšími   súdmi,   nakoľko   z   dôvodu,   že   dovolanie smerovalo proti   rozhodnutiu,   proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, musel odmietnuť dovolanie sťažovateľov ako neprípustné.

Najvyšší súd dôsledne skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania   podľa   §   238   Občianskeho   súdneho   poriadku   (dovolanie   smerovalo   proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   tento   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa). Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka konať pred súdom). V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých odmietol dovolanie sťažovateľov. Najvyšší súd v danom prípade neporušil práva sťažovateľov nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou resp. výkladom práva.

So závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Právny zástupca sťažovateľov podaním z 5. augusta 2011 k vyjadreniu najvyššieho súdu okrem iného uviedol: „Pokiaľ sa jedná o vyjadrenie Najvyššieho súdu SR, tak toto neobsahuje   žiadne   nové   skutkové   alebo   právne   okolnosti,   ktoré   by   (podľa   názoru sťažovateľov)   mali   mať   podstatný   vplyv   pre   ďalšie   rozhodovanie   vo   veci.   Z   uvedených dôvodov preto nevyužívame svoje právo podať stanovisko k týmto vyjadreniam a naďalej trváme na našej ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   od   tohto   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,   ktoré   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať   na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Sťažovatelia ako dôvody svojej sťažnosti uvádzajú najmä to, že najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol bez toho, aby im dal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku odporcu, ktoré podal k ich dovolaniu, čím nemali možnosť reagovať na jeho právnu argumentáciu, a tým boli porušené ich označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z predloženého spisu Okresného súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   12   C/74/2008   zistil,   že   v   konaní   o   ochranu   dobrej   povesti právnickej osoby a náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľov rozsudkom z 13. mája 2009, sťažovatelia podali odvolanie 20. mája 2009 (č. l. 286 až 297). K ich odvolaniu sa následne vyjadril právny zástupca žalovanej podaním z 11. júna 2009 doručeným okresnému súdu 16. júna 2009 (č. l. 306 až 312) a následne bola vec   30.   júna   2009   postúpená   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“). Dňa 2. marca 2010 sťažovatelia doručili svoje stanovisko k veci krajskému súdu a súčasne ho požiadali o doručenie vyjadrenia žalovanej k ich odvolaniu, ktoré ich právnemu zástupcovi bolo doručené 12. marca 2010 (č. l. 329). Krajský súd ich stanovisko zaslal obratom na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalovanej. Na pojednávaní konanom 10. marca 2010 krajský súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 12 Co/111/2009, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal právny zástupca sťažovateľov dovolanie 7. júna 2010 (č. l. 346–357), v ktorom v podstate právne argumentoval tými istými dôvodmi ako v podanom   odvolaní   a   tvrdil,   že   rozhodnutia   okresného   súdu   a   tiež   krajského   súdu   sú nepreskúmateľné, čím sťažovateľom mala byť odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Dovolanie bolo doručené žalovanej na vyjadrenie 26. augusta 2010 a jej stanovisko bolo doručené okresnému súdu 6. septembra 2010.

Po ďalších procesných úkonoch okresného súdu spojených s dovolacím konaním bol spis predložený na rozhodnutie najvyššiemu súdu   24. novembra 2010, ktorý uznesením z   11.   januára   2011   dovolanie   sťažovateľov   odmietol   z   procesných   dôvodov   pre neprípustnosť.

Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   je jasné   i   to,   že   najvyšší   súd   podané   dovolanie sťažovateľov   prerokoval   bez   nariadenia   dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku)   a   so   zreteľom   na   ich   tvrdené   dôvody   o   prípustnosti dovolania   sa   osobitne   zameral   na   to,   či   v   prejednávanej   veci   bola   sťažovateľom a účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom a tiež či v danom prípade je dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241 ods. 2 písm. c)   OSP],   pričom   svoje   právne   závery   k   týmto   otázkam   zhrnul   na   s.   5   až   8   svojho rozhodnutia.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   veci   konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je primerane odôvodnené a najvyšší súd zrozumiteľne reagoval na všetky podstatné dovolacie dôvody sťažovateľov, čo v okolnostiach danej veci nevyvoláva stav, ktorý by bol možný spôsobiť vážnu ujmu procesným právam účastníkom a ich právam na spravodlivé súdne konanie, aj s ohľadom na to, že okresný súd nezaslal vyjadrenie žalovanej k podanému dovolaniu pred predložením spisu najvyššiemu súdu. Ústavný súd pri rozhodovaní pritom vzal   do   úvahy   aj skutočnosť,   že   v   predmetnej   veci   bola   dostatočne   a   presne   dodržaná kontradiktórnosť   odvolacieho   konania,   ktoré   predchádzalo   podaniu   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolaniu.

Najvyšší   súd   okrem   jasne   a   zrozumiteľne   prezentovaných   dôvodov,   pre   ktoré považoval dovolanie za procesne neprípustné, riadne reagoval na námietky sťažovateľov predostreté v podanom dovolaní týkajúce sa odopretia súdnej ochrany, teda prípadného porušenia základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie (právo na riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   alebo   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci) a   vysporiadal   sa   s   nimi   spôsobom   súladným   s   požiadavkami   na   kvalitu   odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Najvyšší súd síce pred rozhodnutím neodstránil pochybenie okresného súdu, ktorý nepostupoval v súlade s   procesným   kódexom   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   pred   predložením   spisového materiálu najvyššiemu súdu, ale táto okolnosť nemala a nemohla mať žiadny zásadný vplyv na výsledok dovolacieho konania, a tým nemá ani takú intenzitu porušenia zákona a ústavy, na ktorú by musel ústavný súd reagovať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil, že v tomto konaní   nedošlo k takej intenzite zásahu do práva sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Ústavný   súd preto   dospel   v tejto   veci   k záveru,   že   postupom najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   274/2010   a   jeho rozhodnutím z 11. januára 2011 nebolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľov, bolo bez ďalšieho právneho významu rozhodovať o ich ďalších návrhoch viažucich sa na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011