znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 296/09-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26. novembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť M. S., J. S., K. S. a Z. S., všetci bytom G., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/1991 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S., J. S., K. S. a Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/1991   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. S., J. S., K. S. a Z. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Rožňava p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Rožňava j e   p o v i n n ý   M. S., J. S., K. S. a Z. S. uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 948,88 € (slovom deväťstoštyridsaťosem eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 296/09-16 z 22. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť M. S., J. S., K. S. a Z. S. (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/1991 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľky   vystupujú   v   predmetnom   konaní ako žalobkyne z titulu právneho nástupníctva po pôvodnom žalobcovi.

Sťažovateľky sú toho názoru, že im okresný súd v konaní neposkytol riadnu súdnu ochranu, pretože dosiaľ vo veci meritórne nerozhodol a svojou nečinnosťou im spôsobuje stav právnej neistoty.

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/1991 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   € každej z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu z 1. októbra 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej podpredsedníčky. Vyjadrenie sp. zn. Spr 23/09 z 19. októbra 2009   doručené   ústavnému   súdu   22.   októbra   2009   obsahovalo   chronológiu   vykonaných procesných   úkonov   od   začiatku   konania.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   ňom tiež uviedla,   že   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   skutočnosťou,   že   v   danom   prípade ide o „vec   s   vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti“. Zložitosť   veci   je   podľa   názoru podpredsedníčky okresného súdu daná predmetom konania, ako aj tým, že „v konaní bolo potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov ako aj znaleckými posudkami“.

Podpredsedníčka okresného súdu tiež oznámila, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Právna   zástupkyňa   sťažovateliek   na   výzvu   ústavného   súdu   z   23.   októbra   2009 doručila   11.   novembra   2009   ústavnému   súdu   vyjadrenie,   v   ktorom   zaujala   stanovisko k vyjadreniu   podpredsedníčky   okresného   súdu   z   19.   októbra   2009.   V   tomto   vyjadrení opätovne poukázala na skutočnosť, že v predmetnom konaní už ústavný súd v minulosti nálezom sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 konštatoval existenciu zbytočných prieťahov, ako aj na   skutočnosť,   že   v   období   po   právoplatnosti   uvedeného   nálezu   sa   okresný   súd nezaoberal   meritórnym   dokazovaním   a   vykonával   iba „neefektívne   a   zbytočné   úkony“. Z uvedeného dôvodu nesúhlasí s argumentáciou okresného súdu o zložitosti predmetného konania.

Právna   zástupkyňa   sťažovateliek   vo   svojom   podaní   tiež   vyčíslila   trovy   konania a vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

V skúmanom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 9/05, t. j. po 27. apríli 2005, ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil takýto priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Okresný súd uskutočnil 18. mája 2005 pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu návrhu žalovaného na vstup Sociálnej poisťovne do konania ako vedľajšieho účastníka.

Následne   25.   mája   2005   okresný   súd   vyzval   Sociálnu   poisťovňu   na   vyjadrenie ku vstupu do konania na strane žalovaného.

Odpoveď Sociálnej poisťovne bola doručená okresnému súdu 21. júna 2005, pričom jej   obsahom   bola   argumentácia   nemožnosti   vstupu   Sociálnej   poisťovne   do   konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Žalobca (právny predchodca sťažovateliek) doručil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne   27.   júla   2005   okresnému   súdu   vyjadrenie   k   vyčísleniu   výšky   nárokov na náhradu škody.

Následne   sa   podaním   z   3.   augusta   vyjadril   aj   k   stanovisku   Sociálnej   poisťovne, v ktorom táto argumentuje nemožnosťou svojho vstupu do konania.

Podaním z 22. augusta 2005 Sociálna poisťovňa doplnila svoje predošlé stanovisko a jednoznačne formulovala skutočnosť, že do konania nevstupuje.

Ďalšie   pojednávanie   okresný   súd   uskutočnil   25.   augusta   2005,   pričom   na   tomto pojednávaní   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   nepripustil   do   konania   vedľajšieho   účastníka Sociálnu poisťovňu. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu písomného vyhotovenia uznesenia a vyčkania do jeho právoplatnosti.

Žalobca zomrel 31. augusta 2005.

Z úradného záznamu v súdnom spise (č. l. 446) vyplýva, že okresný súd sa o úmrtí žalobcu dozvedel 2. septembra 2005. V rovnaký deň okresný súd vyzval Matričný úrad v R. na zaslanie úmrtného listu žalobcu.

Úmrtný list bol okresnému súdu doručený 9. septembra 2005.Výzvou z 12. septembra 2005 okresný súd vyzval Obecný úrad v G. na podanie správy o možnom okruhu dedičov po nebohom žalobcovi.

Odpoveď   obce   bola   okresnému   súdu   doručená   20.   septembra   2005   a   boli mu oznámené mená a dátumy narodenia manželky a troch dcér nebohého žalobcu. Uznesením č. k. 5 C 29/91-454 z 28. septembra 2005 okresný súd zastavil konanie z dôvodu prekážky v konaní podľa § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorá vznikla smrťou pôvodného žalobcu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2005.

Dňa   26.   októbra   2007   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   pripustenie sťažovateliek do konania ako právnych nástupkýň po nebohom pôvodnom žalobcovi.Okresný   súd   uznesením   č.   k.   5 C 29/1991-462   z   26.   mája 2008   zamietol   návrh sťažovateliek na vstup do konania na miesto nebohého žalobcu s poukazom na právoplatné uznesenie o zastavení konania č. k. 5 C 29/91-454 z 28. septembra 2005.

Proti   tomuto   uzneseniu   podali   sťažovateľky   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne 17. júna 2008 odvolanie.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.   4 Co 161/2008-473   z   30.   júna 2008   tak,   že   zrušil   odvolaním   napadnuté uznesenie okresného   súdu   a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Toto   uznesenie   bolo   okresnému   súdu doručené 5. augusta 2008.

Ďalší   procesný   úkon   uskutočnil   okresný   súd   až   12.   októbra   2009,   keď   vyzval správkyňu konkurznej podstaty žalovaného, aby sa vyjadrila, či súhlasí s pokračovaním v konaní, alebo trvá na jeho prerušení do skončenia konkurzu.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie na okresnom súde skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných   kritérií:   (1)   zložitosť   veci,   (2)   správanie   účastníkov   konania   a   (3)   postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom tejto sťažnosti je časť civilného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 29/1991 v období po 27.   apríli   2005,   t.   j.   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 9/05   z   30. marca 2005,   ktorým   bolo   vyslovené   porušenie   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní.

V   uvedenom   náleze   ústavný   súd   vyslovil,   že   pripúšťa   skutkovú   zložitosť   veci s poukázaním na potrebu vykonania znaleckého dokazovania vo veci, zároveň však tiež skonštatoval,   že   žiadna   skutková   zložitosť   veci   v   danom   prípade   nemôže   ospravedlniť dovtedajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ ide o otázku skutkovej zložitosti predmetu konania v období po 27. apríli 2005,   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   zložitosť   v   súčasnosti   nedosahuje   intenzitu porovnateľnú s predchádzajúcim obdobím, a to vzhľadom na okresným súdom vykonané rozsiahle   dokazovanie   a   zaobstarané   listinné   dôkazy   v   predchádzajúcom   období. V posudzovanom   období   po   27.   apríli   2005   sa   navyše   okresný   súd   v   prevažnej   miere ani nezaoberal   skúmaním   meritórnych   otázok   konania,   v   prípade   ktorých   by   skutková či právna   zložitosť   veci   mohla   zapríčiniť   istú   zdĺhavosť   konania.   Skúmanie   podmienok vedľajšieho   účastníctva   v   konaní   či   otázok   ďalšieho   postupu   súdu   po   úmrtí   účastníka konania,   ktorým   sa   okresný   súd   v   posudzovanom   období   primárne   zaoberal,   rozhodne nevykazuje znaky takej skutkovej či právnej zložitosti, aby spôsobilo predĺženie celkovej dĺžky súdneho konania o viac ako 4 roky.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel   k záveru, že správanie sťažovateliek neprispelo k celkovej   dĺžke   konania.   Sťažovateľky   sa   síce   domáhali   svojho   vstupu   do   konania z dôvodu univerzálnej sukcesie po pôvodnom žalobcovi až podaním z 25. októbra 2007, avšak vzhľadom na znenie ustanovenia § 107 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého súd koná s právnymi nástupcami zomrelého účastníka aj bez toho, aby sa takéhoto postupu sami domáhali návrhom, nie je možné oneskorenú reakciu sťažovateliek vnímať ako ich priamy podiel na vzniku existujúcich prieťahov v konaní.

Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

V   postupe   súdu   počas   posudzovaného   obdobia   ústavný   súd   identifikoval   jednak obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti   a   jednak   úkony   vykazujúce   znaky   neefektívneho a nesústredeného postupu okresného súdu. Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej aj takýto postup je potrebné posudzovať ako činnosť, ktorá môže zapríčiniť porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keďže   nevedie   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   pokiaľ   ide   o   tie   práva,   kvôli ktorým sa osoba obrátila na súd, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže v okolnostiach konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako nesústredený a neefektívny postup je potrebné vnímať rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania uznesením č. k. 5 C 29/91-454 z 28. septembra 2005 z dôvodu úmrtia žalobcu s odvolaním sa na znenie § 107 ods. 1 a 2 OSP.

Podľa § 107 ods. 1 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

Podľa   §   107   ods.   2   OSP   konanie   súd   zastaví   najmä   vtedy,   ak   zomrie   manžel pred právoplatným skončením konania o rozvod, o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je...

Podľa § 107 ods. 3 OSP konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ   alebo   odporca   zomrel;   v   konaní   pokračuje   s   dedičmi   účastníka, len čo sa skončí   konanie   o   dedičstve,   pokiaľ   povaha   veci   nepripúšťa,   aby   sa   s   týmito dedičmi nepokračovalo skôr.

Podľa   § 260 ods.   1 zákona   č.   65/1965   Zb.   Zákonníka   práce v znení neskorších predpisov   platného a účinného do   31.   marca   2002 (ďalej len „Zákonník práce“)   nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou zamestnanca zaniká.Podľa   §   260   ods.   2   Zákonníka   práce   ostatné   peňažné   nároky   zamestnanca   jeho smrťou   nezanikajú; do   výšky   zodpovedajúcej   trojnásobku   jeho   priemerného   mesačného zárobku   prechádzajú   mzdové   nároky   z   pracovného   pomeru   postupne   priamo   na   jeho manžela, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v spoločnej domácnosti; predmetom dedičstva sa stávajú, ak niet týchto osôb.

Okresný súd aplikáciu ustanovení § 107 ods. 1 a 2 OSP oprel o záver, že v danom prípade   žalobcom   uplatnené   nároky   na   náhradu   bolestného,   sťaženia   spoločenského uplatnenia   a   straty   na   zárobku   počas   práceneschopnosti,   po   uznaní   čiastočnej invalidity a nároku na osobitný príspevok baníka, ktoré boli predmetom konania „v zmysle §§ 190, 193   ZP,   účinného   do   31.   3.   2002   sú   rýdzo   osobnými   právami   niekdajšieho pracovníka žalovanej, ktoré nie je možné... vymáhať po smrti postihnutého pracovníka...“. Z tohto titulu podľa názoru okresného súdu nebolo možné postupovať v danom prípade podľa § 107 ods. 3 OSP, konanie prerušiť na čas potrebný pre zistenie okruhu dedičov a následne pokračovať v konaní s dedičmi po zomrelom žalobcovi.

Predmetné   uznesenie   okresný   súd   doručoval   iba   správkyni   konkurznej   podstaty žalovaného, keďže bol toho názoru, že smrťou žalobcu zanikla aj plná moc na procesné zastúpenie žalobcu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   tomto   prípade   postupoval   neefektívne a nesústredene, keď neaplikoval postup podľa § 107 ods. 3 OSP a konanie neprerušil na čas potrebný pre zistenie okruhu dedičov, resp. na čas do právoplatného prejednania dedičstva. Následne   mal   okresný   súd   pokračovať   v   konaní   s   právnymi   nástupkyňami   zomrelého žalobcu,   ktorými   sú   sťažovateľky.   Predmetom   konania   totiž   v   danom   prípade   neboli iba nároky, ktoré v zmysle § 260 Zákonníka práce v znení platnom do 31. marca 2002 smrťou zamestnanca zanikajú, ale tiež tzv. ostatné nároky, ktorých zánik smrť zamestnanca nespôsobuje.   Tieto   nároky   boli   uplatnené   a   špecifikované   pôvodným   žalobcom   v   jeho podaní z 27. júla 2005.

Okruh osôb, ktoré prichádzali do úvahy ako právni nástupcovia zomrelého žalobcu, bol okresnému súdu známy už z oznámenia Obecného úradu v G. zo 16. septembra 2005, ktoré mu bolo doručené 20. septembra 2005. Okresný súd napriek tomu konanie zastavil a uznesenie o zastavení konania právnym nástupkyniam zomrelého žalobcu nedoručil.Nesprávnosť   postupu   okresného   súdu   konštatoval   krajský   súd   v   uznesení č. k. 4 Co 161/2008-473   z   30.   júna   2008,   ktorým   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 29/1991-462 z 26. mája 2008, ktorým okresný súd zamietol ich návrh na pripustenie ich vstupu do konania na strane žalobcu z 25. októbra 2007. Krajský súd uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval tiež neprávoplatnosť uznesenia okresného súdu o zastavení konania č. k. 5 C 29/1991-454 z 28. septembra 2005, keďže nebolo riadne doručené sťažovateľkám ako   právnym   nástupkyniam   zomrelého   žalobcu.   Neefektívny   a   nesústredený   postup okresného súdu takto viedol k predĺženiu celkovej doby konania takmer o 3 roky.

V   posudzovanom   období   tiež   možno   identifikovať   obdobia   súvislej   nečinnosti okresného súdu, a to v čase od podania návrhu sťažovateliek na pripustenie ich vstupu do konania 26. októbra 2007 až do rozhodnutia o tomto návrhu okresným súdom 26. mája 2008 (teda obdobie siedmich mesiacov).

Bezdôvodne nečinným bol okresný súd aj v čase po oznámení zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 4 Co 161/2008-473 z 30. júna 2008, ktoré mu bolo doručené 5. augusta 2008.   Od   tohto   času   okresný   súd   vo   veci   nevykonal   žiaden   úkon,   ktorý   by   viedol k rozhodnutiu vo veci samej a odstráneniu právnej neistoty sťažovateliek. Jediným úkonom okresného súdu v tomto období s výnimkou doručovania citovaného uznesenia krajského súdu právnym zástupcom účastníkov konania bola výzva správkyni konkurznej podstaty žalovaného,   aby   sa   vyjadrila,   či   súhlasí   s   pokračovaním   v konaní,   alebo   trvá   na   jeho prerušení do skončenia konkurzu z 12. októbra 2009. Okresný súd bol teda v tomto období v zmysle posudzovaných kritérií nečinný 14 mesiacov.

Ústavný súd zistil, že počas celého ústavným súdom posudzovaného obdobia v trvaní takmer   4   a   pol   roka   bol   okresný   súd   nečinný   alebo   bol   jeho   postup   neefektívny a nesústredený.

Zistená dĺžka nečinnosti konajúceho súdu aj vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, ktoré je vedené na okresnom súde už takmer 19 rokov, jednoznačne zakladá právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd od rozhodnutia ústavného súdu, ktorý už raz vyslovil, že v predmetnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, do súčasnosti (rozhodovanie o prijatej sťažnosti   ústavným   súdom)   nedokázal   organizovať   svoj   procesný   postup   plynulo a efektívne tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzické osoby obrátili o rozhodnutie. Vec je aj po vyše štyroch rokoch od rozhodnutia ústavného súdu (resp.   po   takmer   19   rokoch   od   začatia   konania)   stále   bez   právoplatného   rozhodnutia. Všeobecný súd mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 5 C 29/1991 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 (m. m. IV. ÚS 187/05, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07, II. ÚS 112/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateliek garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateliek, ich správanie počas predmetného konania a aj skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľky   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5 000 € pre každú   z   nich.   Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy už uvedené   kritériá   považuje   za   primerané   priznať   každej   sťažovateľke   sumu   2 500 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa sťažovateľa   si   podaním   z 11.   novembra   2009   uplatnila trovy konania v sume 1 423,28 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €.

Za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2009   patrí   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) odmena 115,90 €, v danom prípade znížená v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky o 20 %,   lebo   ide   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“, t. j. na sumu 92,72 €, spolu s režijným paušálom 6,95 € a 19 % DPH predstavuje odmena za jeden úkon 118,61 €. Ústavný súd priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti). Za tretí úkon (písomné podanie právnej zástupkyne zo 6. novembra 2009) ústavný súd náhradu nepriznal, keďže neprispel   k   objasneniu   veci.   Odmena   za   právne   služby   poskytnuté   jednej   sťažovateľke je 237,22 € (2 x 118,61 €). Spolu teda ústavný súd priznal štyrom sťažovateľkám náhradu trov konania v sume 948,88 € (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd vyslovil povinnosť   okresného   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnej   zástupkyni sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009