znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 296/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., R.,   ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   sp.   zn. 1 S 272/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2006 doručená sťažnosť JUDr. J. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 1 S 272/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 19. novembra 2003 podal s manželkou krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu smerujúcu proti žalovanému Krajskému úradu v B.

Sťažovateľ   súčasne   so   žalobou   podal   aj   žiadosť   o odloženie   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, „... k čomu boli splnené zákonné predpoklady“. Krajský súd však o odklade vykonateľnosti napadnutého správneho rozhodnutia nerozhodol a nevytvoril tak časový rámec potrebný na naplnenie účelu podanej správnej žaloby.

Sťažovateľ   viackrát   požiadal   krajský   súd   o vydanie   rozhodnutia   o odklade vykonateľnosti, súd však zostal nečinný. Prvé pojednávanie v danej veci bolo nariadené na 2.   december   2004,   pričom   v tom   čase   už   stavba,   ktorej   zákonnosť   bola   predmetom správnej žaloby, bola dokončená a bývali v nej prví nájomcovia. Krajský súd uvedeným postupom zmaril účel súdneho konania a podľa názoru sťažovateľa sa preto sústredil na „... hľadanie dôvodov na zamietnutie podanej žaloby“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 272/03-84 z 10. marca 2005 žalobu sťažovateľa zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   90/05 zo 7. apríla   2006   tak,   že „...   v   odvolaní   vytýkanú   nezákonnosť   (...)   vyriešil   účelovým výkladom   zákona“. Uvedený   rozsudok   najvyššieho súdu   bol sťažovateľovi   doručený   až po viacerých urgenciách 24. júla 2006.

Sťažovateľ preto podal generálnemu prokurátorovi podnet na mimoriadne dovolanie a zároveň zastáva názor, že v namietanom konaní krajský súd konal s prieťahmi a porušil svoje procesné povinnosti podľa ustanovenia § 100 Občianskeho súdneho poriadku.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite)   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 1 S 272/03 porušené. Sťažovateľ žiada zároveň o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk.

II.

V zmysle   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   ako   nezávislý   orgán   ochrany   ústavnosti rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pritom skúmal, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní krajského súdu sp. zn. 1 S 272/03.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu v tejto oblasti sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo - napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 20/00.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa zistil, že sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bola ústavnému súdu podaná až po tom, ako najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 5 Sž-o-KS 90/05 zo 7. apríla 2006,   proti   ktorému   nebolo   možné   podať   opravný   prostriedok.   Uvedený   rozsudok   bol sťažovateľovi doručený 24. júla 2006, pričom sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 1. augusta 2006 a ústavnému súdu doručená 3. augusta 2006.

Sťažovateľ teda podal sťažnosť na prieťahy v konaní až po právoplatnom skončení namietaného konania, keď ústavný súd už nemôže žiadnym spôsobom prispieť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu stavu   právnej   neistoty.   Najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   odstránil   stav   právnej   neistoty, v ktorom   sa   sťažovateľ   pred   rozhodnutím   nachádzal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd posúdil sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   -   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05, III. ÚS 170/06.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých   dôvodov   sa   ho   domáha.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní, nezaoberal sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je viazané na rozhodnutie vo veci   samej (napr. III. ÚS 225/06).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006