znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 296/05-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2005 predbežne prerokoval sťažnosť obce S., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 122/03-59 z 25. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2005 doručená sťažnosť obce S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 122/03-59 z 25. mája 2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe žaloby odporcu, bývalého starostu   obce   S.,   Okresný   súd   Partizánske   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k. 3 C 7/02-32 z 15. januára 2003 rozhodol o tom, že ukladá sťažovateľke uhradiť odporcovi sumu 92 264,50 Sk s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka podala proti predmetnému rozsudku odvolanie, v ktorom uviedla, že voči odporcovi na pojednávaní pred okresným súdom uplatnila vzájomný návrh, ktorý bol súdom nesprávne posúdený ako započítacia námietka, a nie ako vzájomný návrh podľa ustanovenia   §   97   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Okresný   súd   o tomto   návrhu sťažovateľky vôbec nerozhodol, pričom sťažovateľka zároveň poukázala na tú skutočnosť, že   odporca   ako   bývalý   starosta   obce   spôsobil   pri   výkone   funkcie   sťažovateľke   škodu v zistenej výške 816 417,40 Sk, pričom išlo o zavinené konanie odporcu, ktoré je predmetom trestného konania, ktoré v súčasnosti nie je právoplatne skončené.

Sťažovateľka   v konaní   pred   okresným   súdom   poukázala   tiež   na   rozpor   kauzy s dobrými mravmi, keď by obec bola povinná plniť odporcovi, ktorý jej svojím konaním pri výkone funkcie starostu obce spôsobil platobnú neschopnosť a vážne finančné problémy.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 122/03-59 z 25. mája 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd sa nesprávne stotožnil s argumentáciou okresného súdu ohľadom posúdenia vzájomného návrhu, vychádzajúc výhradne z obsahu zápisnice o pojednávaní. „Občiansky súdny poriadok neobsahuje žiadny prostriedok, akým sa účastník môže domôcť opravy trvania zápisnice, pokiaľ s jej obsahom nesúhlasí, ani v prípade,   že je   jej   obsah neúplný   alebo bolo   odmietnuté   sudcom zapísať do   zápisnice námietku   nesprávnosti   predchádzajúcej   protokolácie.  ...   Opakovane   upozorňujeme   na rozpor celého sporu s dobrými mravmi (čím sa nezaoberal ani Okresný súd, ale ani Krajský súd   ako   súd   odvolací),   pretože   vyplatením   odstupného   bývalému   starostovi,   ktorý   sám spôsobil   vážne   poruchy   v hospodárení   obce   uzatváraním   pre   obec   nevýhodných   zmlúv, spreneverou a inou trestnou činnosťou, by sa obec opakovane ocitla v pozícii platobnej neschopnosti.

V dôsledku   nečinnosti,   resp.   prieťahov   v trestnom   konaní,   ktoré   je   vedené   proti bývalému starostovi obce, obec doteraz nemá možnosť postihnúť majetok a príjmy bývalého starostu,   pričom   máme   vedomosť   o tom,   že   odporca   nevlastní   žiadny   majetok   vyššej hodnoty, z ktorého by bolo možné v budúcnosti uspokojiť pohľadávku obce v prípade, že bude priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v trestnom konaní.

Tým sa obec dostáva do pozície, že na jednej strane bude musieť zaplatiť bývalému starostovi odstupné vo výške 92 264,50 Sk s príslušenstvom, avšak na druhej strane škoda spôsobená   trestným   činom,   ktorá   bola   v konaní   vyčíslená   na   816 417,40   Sk   jej   nikdy nahradená   nebude.   Záujmy   páchateľa   trestnej   činnosti,   ktorej   sa   dopustil   v príčinnej súvislosti s výkonom funkcie starostu obce tak prvostupňový súd i odvolací súd nadradil nad záujmy obce, ktorá zabezpečuje riadny chod celej obce a činnosti prospešné všetkým jej občanom, teda nad záujmy verejné.“

Sťažovateľka   preto   nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu   v predmetnom rozsudku   a   v petite   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v konaní krajského   súdu   rozsudkom   č.   k.   5   Co   122/03-59   z 25.   mája   2005   a   zrušil   napadnutý rozsudok krajského súdu.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

V zmysle ustálenej judikatúry   ústavného súdu   predpokladom   uplatnenia práva   na spravodlivé súdne konanie je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochranou zaručenou čl. 46 ods. 1 ústavy nie je žiadnemu účastníkovi konania sľúbené, že sa konanie skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech. „Obsahom práva na nestranný súd zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   rozhodnutie,   ktorým   súd   vyhovie   navrhovateľovi“ (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   122/03-59   z 25.   mája   2005, ktorého   fotokópiu   sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti   ako   prílohu,   zistil,   že   krajský   súd uvedeným rozsudkom ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že „V priebehu konania ani odporca...“ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) „... nenamietal, že by navrhovateľ...“ (v sťažnosti sťažovateľky označený ako odporca, pozn.) „... nemal nárok na   odstupné   vo   výške   5-násobku   jeho   priemerného   platu.   Spornou   bola   výška   jeho priemerného zárobku a tým výška odstupného.... Pokiaľ ide o námietku odporcu ohľadne škody vo výške 816 417,40 Sk, ktorú mal navrhovateľ spôsobiť odporcovi, a ktorú si mal odporca v konaní uplatniť vzájomným návrhom, resp. započítaním, z obsahu spisu vyplýva, že nešlo o vzájomný návrh.

Súd prvého stupňa správne v odôvodnení uviedol, že išlo o započítaciu námietku, ktorú však pri nároku podľa Zákonníka práce, ako je to v tomto prípade, nie je možné započítať.   Taktiež,   ako   je   to   zrejmé,   z vyjadrenia   právnej   zástupkyne   odporcu   na pojednávaní   dňa   14.   10.   2002,   v trestnej   veci   Okresného   súdu   v   Partizánskom   sp.   zn. 1 T 144/00 je navrhovateľ súdený pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný čin sprenevery, kde si odporca uplatnil voči navrhovateľovi náhradu škody vo výške 816 417,40 Sk, pričom uvedená trestná vec nie je právoplatne skončená. Odporca si na   pojednávaní   zo   dňa   14.   10.   2002   uplatnil   s poukazom   na   škodu   spôsobenú navrhovateľom započítaciu námietku iba do výšky žalovanej sumy navrhovateľom,   teda v súlade   s ustanovením   §   98   Občianskeho   súdneho   poriadku,   neuplatnil   si   viac,   ako požaduje navrhovateľ“.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 122/03-59 z 25. mája 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie vo svojej sťažnosti namieta, pričom rozsudok krajského súdu nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Ústavný súd zároveň pri preskúmaní rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 122/03-59 z 25. mája 2005 nezistil príčinnú súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr. rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   176/03).   Ústavný   súd   nezistil   v namietanom rozsudku   krajského   súdu   neudržateľnosť   skutkovej   a   právnej   argumentácie   z ústavného hľadiska.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005