znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 295/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené pod   sp.   zn.   Rvp   1621/2013,   Rvp   1622/2013,   Rvp   1623/2013,   Rvp   1624/2013,   Rvp 1625/2013,   Rvp   1626/2013,   Rvp   1627/2013,   Rvp   1628/2013,   Rvp   1629/2013,   Rvp 1630/2013,   Rvp   1631/2013,   Rvp   1632/2013,   Rvp   1633/2013,   Rvp   1634/2013,   Rvp 1635/2013,   Rvp   1636/2013,   Rvp   1637/2013,   Rvp   1638/2013,   Rvp   1639/2013,   Rvp 1640/2013,   Rvp   1641/2013,   Rvp   1642/2013,   Rvp   1643/2013,   Rvp   1644/2013,   Rvp 1645/2013,   Rvp   1646/2013,   Rvp   1647/2013,   Rvp   1648/2013,   Rvp   1649/2013,   Rvp 1650/2013,   Rvp   1651/2013,   Rvp   1652/2013,   Rvp   1653/2013,   Rvp   1654/2013,   Rvp 1655/2013,   Rvp   1656/2013,   Rvp   1657/2013,   Rvp   1658/2013,   Rvp   1659/2013,   Rvp 1660/2013,   Rvp   1661/2013,   Rvp   1662/2013,   Rvp   1663/2013,   Rvp   1664/2013,   Rvp 1665/2013,   Rvp   1666/2013,   Rvp   1667/2013,   Rvp   1668/2013,   Rvp   1669/2013,   Rvp 1670/2013,   Rvp   1671/2013,   Rvp   1672/2013,   Rvp   1673/2013,   Rvp   1674/2013,   Rvp 1675/2013,   Rvp   1676/2013,   Rvp   1677/2013,   Rvp   1678/2013,   Rvp   1679/2013,   Rvp 1680/2013,   Rvp   1681/2013,   Rvp   1682/2013,   Rvp   1683/2013,   Rvp   1684/2013,   Rvp 1685/2013,   Rvp   1686/2013,   Rvp   1687/2013,   Rvp   1688/2013,   Rvp   1689/2013,   Rvp 1690/2013,   Rvp   1691/2013,   Rvp   1692/2013,   Rvp   1693/2013,   Rvp   1694/2013,   Rvp 1695/2013,   Rvp   1696/2013,   Rvp   1697/2013,   Rvp   1698/2013,   Rvp   1699/2013,   Rvp 1700/2013,   Rvp   1701/2013,   Rvp   1702/2013,   Rvp   1703/2013,   Rvp   1704/2013,   Rvp 1705/2013,   Rvp   1706/2013,   Rvp   1707/2013,   Rvp   1708/2013,   Rvp   1709/2013,   Rvp 1710/2013,   Rvp   1711/2013,   Rvp   1712/2013,   Rvp   1713/2013,   Rvp   1714/2013,   Rvp 1715/2013,   Rvp   1716/2013,   Rvp   1717/2013,   Rvp   1718/2013,   Rvp   1719/2013,   Rvp 1720/2013,   Rvp   1721/2013,   Rvp   1722/2013,   Rvp   1723/2013,   Rvp   1724/2013,   Rvp 1725/2013,   Rvp   1726/2013,   Rvp   1727/2013,   Rvp   1728/2013,   Rvp   1729/2013,   Rvp 1730/2013,   Rvp   1731/2013,   Rvp   1732/2013,   Rvp   1733/2013,   Rvp   1734/2013,   Rvp 1735/2013,   Rvp   1736/2013,   Rvp   1737/2013,   Rvp   1738/2013,   Rvp   1739/2013,   Rvp 1740/2013,   Rvp   1741/2013,   Rvp   1742/2013,   Rvp   1743/2013,   Rvp   1744/2013,   Rvp 1745/2013,   Rvp   1747/2013,   Rvp   1748/2013,   Rvp   1749/2013,   Rvp   1750/2013,   Rvp 1751/2013,   Rvp   1752/2013,   Rvp   1753/2013,   Rvp   1754/2013,   Rvp   1755/2013,   Rvp 1756/2013, Rvp 1757/2013, Rvp 1758/2013, Rvp 1759/2013, Rvp 1760/2013 a sp. zn. Rvp 1761/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 NcC/111/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/107/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/109/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/60/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/77/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/59/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/60/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/93/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/77/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/66/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/70/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/75/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/74/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/103/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/103/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/65/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/65/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/67/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/66/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/77/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/76/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/90/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/67/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/66/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/66/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/78/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/93/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/83/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/109/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/58/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/59/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/61/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/64/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/64/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/81/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/79/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/87/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/84/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/69/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/80/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/104/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/103/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/60/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/63/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/104/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/59/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/100/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/76/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/77/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/63/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/48/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/68/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/96/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/101/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/80/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/87/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/63/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/84/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/70/2012 zo 16. októbra   2012,   sp.   zn.   9 NcC/65/2012   z   19.   októbra   2012,   sp.   zn.   9NcC/64/2012   z   19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/79/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/66/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/112/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4NcC/95/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/99/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/82/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/98/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/62/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/80/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/222/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/223/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/222/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/85/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/79/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/79/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/78/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/77/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/76/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/76/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/89/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/97/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/97/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/98/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/81/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/50/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/65/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/49/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/91/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/99/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/101/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/81/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/93/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/71/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/72/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/84/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/89/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/91/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/66/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/223/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/222/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/75/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/75/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/75/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/77/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/98/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/94/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/78/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/75/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/61/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/97/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/99/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/96/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/94/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/63/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/83/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/63/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/67/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/69/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/104/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/105/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/106/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/107/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/64/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/66/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/101/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/63/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/91/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/85/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/82/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/98/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/100/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/88/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/79/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/90/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/80/2012 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1621/2013 až sp. zn. Rvp 1745/2013 a sp. zn. Rvp 1747/2013 až sp. zn. Rvp 1761/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 295/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013 doručených   140 sťažností obchodnej spoločnosti   P.,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 1621/2013 až sp. zn. Rvp 1745/2013 a sp. zn. Rvp 1747/2013 až sp. zn. Rvp 1761/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“). Tieto sťažnosti boli doplnené podaniami sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013.

Zo všetkých 140 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,   smerujúce   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v 140 konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Bratislava   II   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám   okresný   súd   ako   štátny   orgán   škodcom   v   spore   medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“,   a   ďalej   na   to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   svojimi   140   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   tak,   že   nevylúčil všetkých sudcov alebo aj konkrétneho zákonného sudcu okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú označené v úvode týchto sťažností.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

Sťažovateľka   poukazuje tiež   na to,   že   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov napr. Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 14 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012, judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.

Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   ústavným   súdom   už odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie a podľa nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia   krajského   súdu   a vec vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie a   prizná   jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   140   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1621/2013 až sp. zn. Rvp 1745/2013 a sp. zn. Rvp 1747/2013 až sp. zn. Rvp 1761/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd   napadnutými   uzneseniami   nevylúčil   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými uzneseniami   rozhodol   zjavne   neodôvodnene.   Ústavný   súd   však   pripomína, že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo   v rámci   riadnych,   ako   aj   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   –   odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221   ods.   1   písm.   g)   OSP   zakladá   prípustnosť   odvolania   proti   každému   rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné   pochybenia   v konaní všeobecných   súdov   (vrátane porušenia   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy)   dôvodom   i   na   podanie   dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V   predmetných   konaniach   teda   v prípade   využitia   oprávnenia   podať   dovolanie priamo   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v merite   veci   (nie   však   proti   rozhodnutiam krajského   súdu   o vznesených   námietkach   zaujatosti)   opätovne   existuje   „iný   súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie ochrany   základným   právam   sťažovateľky.   Neobstojí   teda   argumentácia   sťažovateľky, že po vydaní napadnutých uznesení krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy prípadného porušenia označených práv.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše,   ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcov   konajúcich   v   sťažovateľkinej   veci,   môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval,   ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“   (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že „plnomocenstvo“, ktoré sťažovateľka priložila k ústavnej   sťažnosti   podanej prostredníctvom   kvalifikovaného právneho zástupcu,   ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť, je udelené obchodnej spoločnosti F., s. r. o., B., a absentuje pri ňom podpis splnomocnenca, ktorý „plnomocenstvo“ prijíma na znak svojho súhlasu. V dôsledku tejto skutočnosti k sťažnostiam doložené splnomocnenia nezodpovedajú dikcii § 20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a   je   neakceptovateľné,   aby   sťažovateľka,   právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, opätovne nerešpektovala zákon o ústavnom súde a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné náležitosti ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená (napr. vo veciach sp. zn. III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 321/2012 a podobne).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu podávať typovo zhodné sťažnosti ako v daných veciach, môže ústavný súd využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť (III. ÚS 500/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013